Denník N

Orbán dostal v Európskom parlamente na frak, ale jedna myšlienka ma zaujala

Fareed Zakaria svojím delením demokracií na liberálne a neliberálne vyrobil terminologickú pascu, ktorú odporcovia demokracie dokážu zneužívať.

Autor je poslancom Európskeho parlamentu

Viktor Orbán dostal nepochybne v Európskom parlamente na frak. A nebolo to po prvýkrát. Má odvahu prísť aj vtedy, keď vie, že bude predmetom kritiky. Ale tentokrát to bolo trochu inak: už ho nebránili ani jeho vlastní z konzervatívnej frakcie, vykričali mu prázdnotu jeho „kresťanskej“ pozície, ktorou sa vždy oháňal; liberál Verfhofstadt sa ho v emotívnom oslovení spýtal, kedy začne páliť knihy na Košútovom námestí v Budapešti (symbol maďarskej liberálnej revolúcie)…

Proste pokus o likvidáciu univerzitných slobôd je niečo, čo v europarlamente len tak neprejde. A to aj pokiaľ ide o Sorosom podporované vzdelávanie: to už totiž nie je ten Soros – finančný špekulant z deväťdesiatych rokov, ale Soros – bojovník za otvorenú spoločnosť, podporovateľ veľkých sociálnych projektov, umeleckých aktivít, zodpovedného a nekorupčného vládnutia; Soros – kritik neoliberálnej politiky, neregulovaných trhov, Merkel-Scheubleho politiky „uťahovania opaskov“, nesolidárneho prístupu ku gréckej spoločnosti či euro podkopávajúceho delenia EÚ na veriteľov a dlžníkov – a mnoho ďalších postojov a činov, ktorými si získal širokú akceptáciu.

Orbánovi určite nebolo príjemné, že jeho jedinými podporovateľmi sa stali Nigel Farage a Le Penka… A ani sa veľmi v záverečnom prejave nepredvádzal ako obranca maďarského národa, ako to robil teatrálne v minulosti – a všetci sme vedeli, že do europarlamentu chodí práve preto, aby sa doma predstavil ako ten, čo nikdy neskloní hlavu. Ale jedna jeho myšlienka ma zaujala.

Odmietol liberálnu demokraciu so slovami, prečo by si patent na demokraciu mali uzurpovať liberáli. A tu je tá pasca, na ktorú už myslím roky: to chybné, neprezieravé akceptovanie jedného nepodareného protikladu, ktorý zaviedol Fareed Zakaria: delenie spoločností na liberálne a neliberálne demokracie. Určite si pri zavedení pojmu liberálna demokracia neuvedomoval, ako ho dnes budú odporcovia demokracie zneužívať.

Jasne, že je v tom americký rukopis, lebo oni nepoznajú ten náš európsky, už viac ako storočie trvajúci zápas medzi kresťanskou, sociálnou a liberálnou demokraciou, novšie aj environmentálnou či radikálnou… Demokraciu totiž treba vždy naplniť aj obsahom, sama osebe je len formálnym mechanizmom vytvárania reprezentácie (voľby) a systémom umožňujúcim súťaž politických ideí.

Nechcem tu rozvinúť siahodlhý teoretický spor so Zakariom, chcem len poukázať, ako sa dá zle postavený termín zneužiť. Ak by liberalizmus a demokracia boli totožné (a to teda neboli ani historicky!), vylúčili by sme pluralizmus, súťaž, historické, tradičné politické prúdy, ale aj vznikanie nových, reagujúcich na potreby životného prostredia, globalizáciu, krízy, medzietnické vzťahy, nové nadnárodné integrácie či prudké zmeny povahy práce následkom technologického pokroku atď.

Áno, možno si Zakaria pôvodne myslel, že vývoj skončí s tradičnými liberálnymi hodnotami a vládnutie sa stane len technokratickým výkonom moci. Mýlil sa. Spoločnosť je „otvorená“ a túto otvorenosť nezabezpečujú len „liberálne hodnoty“, ale trojčlenka demokracia, právny štát a ľudské práva. Alebo ak to prevedieme na spoločenský pohľad: štruktúra politických, občianskych a ľudských práv.

Tieto práva môžeme synteticky označiť ako občianske slobody. A to, čo nám predvádzajú chlapci ako Orbán, Kaczyński, Erdogan, Putin v praxi a po čom túžia mnohí ďalší, a to priamo v baštách demokracie, je obmedzovanie týchto občianskych slobôd. A nemyslime si, že je to len dôsledok autokratických sklonov prezidentov a premiérov: Ten rakúsky, Norbert Hofer, je dedičom starej austrofašistickej dollfussovskej tradície; taliansky, demagogický utopista Bepe Grillo, by rád videl vrtkavú priamu vládu ľudu (a garantujem vám, že by skončila v Musolliniho štýle); holandský, Wilders, za ktorého svätou vojnou proti islamu trčí nie malý, ale veľký rasizmus, rovnako ako za národným programom Le Penovej; a ten náš, Marian Kotleba, ktorému nestačí hlinkovský klerikalizmus ani tisovský klérofašizmus, nepodarene modernizuje Tukov fašizmus.

A to nie je žiadne umelecké retro. To je nebezpečné politické vrenie a jeho príčiny vôbec nevidím už pomaly v konvenčných formuláciách odsudzujúcich globalizáciu. Tá môže za všetko: za vládu monopolov, za neistoty a úpadok robotníctva, za migráciu, sociálny damping a tisíc ďalších neduhov. Niežeby to, čo označujeme ako globalizácia, nemalo kopu negatívnych dôsledkov. Ale nie pre ne prenasleduje Putin drasticky svojich oponentov, Orbán zakazuje univerzity a obmedzuje slobodu tlače, Erdogan buduje polodiktatúru…

Nie. Demokracia totiž otvorila priestor na idey, názory, hodnoty a sily, ktoré sú v rôznych podobách v opozícii k občianskym, politickým a ľudským právam: od obmedzovania kontroly vlády cez obnovenie trestu smrti, zavádzanie faktickej nerovnosti ľudí, a to nie sociálnej či pred zákonom, ale v samotnom človečenstve, až po obmedzovanie práv zhromažďovania či prejavu. A to vždy v mene ochrany národa, robotníka, suverenity, rasy, ale aj rodu, kultúry či viery. A proti tejto politike identity vždy stála politika individuálnych práv a solidarity.

Dnes robotníctvo, ale aj všetky ostatné sociálne skupiny stratili predurčenú sociálnu identitu, strany prestali byť reprezentantmi iba určitých vrstiev, celá spoločnosť sa stala pohyblivou, a to všetkými smermi. Identita prestala byť vopred určenou danosťou, je ju potrebné hľadať. Tu strácajú oporu konzervatívci, čo sa pohodlne opierali o tradičné kolektívne hodnoty. Ale aj ľavičiari, ktorí stavali na robotníckej solidarite. A oba prúdy so skúsenosťou boja proti nacistickej a komunistickej totalite, skúsenosťou, ktorá ich držala v rámcoch demokratizmu…

Táto štruktúra aj skúsenosť sú rozbité! A práve táto rozbitosť si vyžaduje celkom novú výbavu na pochopenie novej reality: pojmoslovie, ktoré vzniklo v eufórii po páde Berlinského múru, v procese neoliberálnej modernizácie a divokej globalizácie, je nielen nedostatočné, ale aj – ako nám ukázal Orbán vo svojej demagogickej reči v europarlamente – škodlivé. Je čas všetko znovu premyslieť.

Teraz najčítanejšie