Stredoškoláčky videli, že by mladí volili Kotlebu a Kollára, tak vymysleli súťaž o tom, ako funguje štát
Michaela Knošková a Adriána Repáňová chodia na bilingválne gymnázium v Sučanoch a snažia sa ukazovať rovesníkom, ako funguje štát, v celoročnej súťaži, kde sú tímy vládami jednej fiktívnej krajiny.
Michaela Knošková (18) a Adriána Repáňová (17) sú stredoškoláčky, ktoré chcú rovesníkov naučiť, ako funguje štát. Pripravili im súťaž Create & Control, kde vedú fiktívne štáty. Študujú na Bilingválnom gymnáziu Milana Hodžu v Sučanoch.
Organizujete súťaž, ktorá má ukázať, ako funguje štát. Ako vám to napadlo?
Michaela: Bolo to v marci 2016, videli sme výsledky študentských volieb do parlamentu, kde by 33 percent kresiel dostala populistická strana Borisa Kollára (Sme rodina) a 31 extrémistická strana Mariána Kotlebu (ĽSNS). Vtedy sme si mysleli, že si možno pri hlasovaní len robili srandu. Začali sme sa o tom rozprávať s naším okolím a zistili sme, že si srandu nerobia. Potom sa to ukázalo aj v parlamentných voľbách, keď mnohí voliči extrémistickej a populistickej strany boli mladí ľudia. Veľa ľudí v našom okolí nám hovorilo, že nevidia východisko z tejto politickej situácie, tak treba revolúciu. Ale keď sme sa ich opýtali, ako funguje Európska únia, tak povedali, že nám len berú peniaze. Chceli sme podporiť vzdelávanie o tom, ako to funguje.
Nestačí škola?
Michaela: Tento rok sme mali prvýkrát občiansku náuku a videli sme, že to nefunguje.
Adriana: Najlepšie sa naučíme, ako funguje štát, keď si to vyskúšame. Preto sme vymysleli súťaž s fiktívnymi krajinami, kde si s nimi môžu robiť takmer hocičo. Len za to potom musia niesť následky.
V popise vašej súťaže píšete, že sa snažíte odstrániť dezinformovanosť študentov o tom, ako funguje štát. Stredoškoláci nevedia, ako funguje štát?
Adriana: Keď sa ich napríklad opýtam, aký je rozdiel medzi pravicou a ľavicou, tak to nevedia.
A ako si myslia, že štát funguje?
Michaela: Až teraz – v treťom ročníku máme prvý rok občiansku náuku. Prvýkrát sa stretávame s pojmami ako parlament. Spolužiaci vedia, že je parlament, a je tam pán Danko a niekde je aj pán Fico, ale čo môžu robiť, aké majú kompetencie, to veľmi nevedia. Máme ekonómiu a učíme sa tam, čo je voľný trh, ale ako to reálne funguje, to nevieme. Napríklad nás neučia, ako si máme založiť firmu. Alebo jednoduché účtovníctvo, ktoré teraz v občianskom združení potrebujeme, ale my netušíme, čo to je.
Ak by stredoškolák chodil len na hodiny občianskej náuky, akú predstavu bude mať o tom, ako funguje štát?
Michaela: Nie veľkú. Naša občianska výchova zahŕňa psychológiu, sociológiu, filozofiu a máme len jednu hodinu za týždeň a až od tretieho ročníka. Takže dva roky. Veľa sa tomu nevenujeme. Dostaneme základy, ale veľmi jednoduché a študenti tomu nevenujú veľkú pozornosť, lebo občiansku vnímajú ako oddychový predmet.
Adriana: Často ani učitelia nemajú dosť informácií a nemajú správnu formu, ako informácie odovzdať študentom. Tak to študentov často nezaujíma a vykašľú sa na to.
Teraz prebieha prvý ročník vašej súťaže. Ako funguje?
Adriana: Trvá celý školský rok. Zapojilo sa desať stredných škôl od Bratislavy po Medzilaborce. Dve z toho sú obchodné akadémie, ostatné gymnáziá. Na každej škole je tím piatich až desiatich členov. Fungujú ako vláda jednej fiktívnej krajiny, ktorej polohu si vyžrebujú. Máme desať fiktívnych krajín, ktoré vytvárajú fiktívny svet. Súťažia o výlet do Štrasburgu, ktorý nám venoval europoslanec Ivan Štefanec.
Nemáte ani kontinenty, ktoré poznáme?
Adriana: Nie, všetko je fiktívne.
Ako sa krajiny volajú?
Michaela: Máme napríklad Asfar, Bright coast, Livistónska monarchia, Moguland. Tímy dostanú popis krajiny, kde je rozloha, počet a hustota obyvateľov, populačný problém, prírodný problém, surovinu, ktorú môžu vyvážať. A potom dostanú opis toho, aká je – napríklad hornatá a aké zvieratá tam žijú.
Kto opisy pripravuje?
Michaela: My dve.
Čo sa deje, keď už vedia, akú majú krajinu?
Adriana: Musia si vymyslieť názov, hymnu, motto, typ vlády, politický a ekonomický systém.
Aké si vybrali politické zriadenia?
Adriana: Prevláda demokracia, väčšinou parlamentná, ale máme aj monarchie. Nie vždy však demokracia funguje ako demokracia.
Prečo?
Adriana: Keď študenti robia nejaké kroky, musia vidieť aj následky. Máme krajinu, ktorá začala ako demokratická, ale uzatvorili hranice kvôli migrantom, cenzurovali médiá, a tak nemôžeme už hovoriť o demokracii. Porota im to ohodnotila a teraz sa musia trápiť s problémami, ktoré im z toho vyplynuli. Nezakazujeme im diktatúru, ale nech počítajú s následnými problémami. Ale napríklad Asfar, krajina číslo 8, naozaj funguje výborne. Trápia sa s defláciou a s teroristickou skupinou, ale fungujú veľmi dobre.
Aké majú krajiny problémy?
Michaela: Máme medzinárodné a národné problémy. Medzinárodné riešia na samitoch, ktoré organizujeme v Žiline. Prídu dvaja delegáti z každej krajiny. Národné riešia v tímoch na školách. Na hodnotenie riešení máme osem porotcov, medzi nimi napríklad expremiérku Ivetu Radičovú, zahraničného analytika Alexandra Dulebu či poslankyňu Simonu Petrík. Pomáhajú študentom prísť na lepšie riešenia. A okrem toho vyhodnocujú, ako jednotliví študenti prispeli k nájdeniu riešenia alebo aké sú ich národné riešenia.
Adriana: Pozerajú sa na vplyv na hospodárstvo, obyvateľstvo, medzinárodné spoločenstvo. Po každom jednom samite a hodnotení národných problémov, na ktoré majú tri mesiace, sa robí rebríček podľa bodov, ktoré im porota udelí. A na základe toho dostanú peniaze. Polovicu z nich majú investovať na burze s fiktívnymi peniazmi cez Investopédiu a druhú polovicu majú ministerstvá.
Aké problémy riešia?
Michaela: Prvý problém bol migrácia. V jednej krajine boli záplavy. Ľudia odtiaľ začali utekať. V oblasti, kde ľudia utekali a stavali si domy, žili pôvodné kmene obyvateľov, ktoré sa začali sťahovať do regiónov a krajín, kde predtým nežili, a ľuďom sa to nepáčilo. A tak sa ľudia z týchto oblastí začali sťahovať do krajín, kde pôvodní obyvatelia neboli. Zasiahlo to medzinárodné spoločenstvo, lebo to porušovalo zmluvy, ktoré medzi sebou mali. Veľa vecí to zmenilo.
Ako na to študenti reagovali?
Michaela: Napríklad spomínaná demokratická krajina hranice zatvorila a viac už o demokracii hovoriť nemôžeme. Neskôr chceli zakázať všetky internetové médiá, lebo ich kritizovali, čo sa samozrejme nedá. Potom sa im vzbúrili obyvatelia a začali utekať za hranice. Niektoré časti mali vyľudnené. Časť krajín chcela stavať tábory a podľa počtu utečencov by prispievali percento zo svojho rozpočtu. Toto bolo najlepšie hodnotené riešenie.
Adriana: Od toho sa odvíjali aj vnútorné problémy. Jedna krajina mala problém, že nemala dostatok vody a potravy, tak z nej mnoho mladých odišlo. Inde mali málo humanitárnej pomoci. Riešili aj globálne otepľovanie, následkom ktorého záplavy vznikli, koncom mája budú prezentovať na treťom samite svoje riešenia. Niekto napríklad chcel podporiť používanie mestskej hromadnej dopravy.
Prečo sú krajiny fiktívne?
Michaela: Bolo by pre nás jednoduchšie keby neboli, lebo by si o krajine vedeli súťažiaci nájsť informácie na internete, ale chceme, aby to bolo na škole a tá má byť apolitická a nestranícka.
Adriana: Ak by to neboli fiktívne krajiny, boli by súťažiaci obmedzovaní tým, že vedia, aké tie krajiny sú, aké majú politické zriadenie, takto si to môžu urobiť úplne po svojom, svoj ideálny svet.
Prečo je dôležité, aby stredoškoláci vedeli, ako funguje štát?
Adriana: Aby uvažovali nad tým, koho volia.
Neuvažujú nad tým?
Michaela: Nie. Zamýšľajú sa nad tým, že toho som videl v televízii, má osem detí a je super. A ten druhý mi chce dať prácu, je super.
Adriana: Pozerajú sa na to len krátkodobo. Ale to je aj pri iných veciach. Nehľadia do budúcna.
Prečo je zlé, keď študenti volia Kotlebu a Kollára?
Michaela: Lebo sú to extrémistické a populistické názory, ktoré sú len momentálne riešenia, a nevedia, čo budú robiť v budúcnosti. Chcú vystúpiť z Únie, a čo potom? Pri extrémizme sa stačí pozrieť, aké to bolo, keď tu vládla jedna strana, ktorá prenasledovala ľudí. Chceme, aby po vlakoch chodili veľké gorily a aby sa tu ľudia báli? V USA a Británii už ľudia volili populistov na základe informácií, ktoré neboli podložené. A teraz sa s tým musia vysporiadať.
Adriana: To chceme ukázať aj iným študentom – že sa musia pozerať na to, čo bude nasledovať o päť rokov. Často si neuvedomujú, aké následky majú ich terajšie kroky.
V posledných voľbách ste ešte nemohli voliť. Keby ste už mali 18, koho by ste volili?
Michaela: Volili sme v študentských voľbách. Boli sme za Sieť, bolo to predtým, kým povedali, že by išli so Smerom. Tak sme obe volili Sieť, čo sme potom aj oľutovali a boli sme rady, že to neboli skutočné voľby.
Keby boli teraz voľby a obe by ste boli plnoleté, koho by ste volili?
Michaela: Ja by som volila SaS.
Adriana: Aj ja by som volila SaS, ale veľmi sympatický je mi aj Skok.
Máte proeurópske názory, ale líder SaS Úniu skôr kritizuje.
Michaela: SaS sa neskladá len zo Sulíka. Napríklad pán Poliačik má dobré liberálne názory. Na Slovensku nie je strana, ktorá by bola pre liberálneho človeka.
Adriana: Stále musíme vyberať najmenšie zlo, nie sme stopercentne stotožnené so žiadnou dnešnou stranou.
Prečo toľko mladých ľudí volilo Kollára a Kotlebu?
Adriana: Hlavný dôvod bol, že sú zúfalí a hľadajú východisko čo najrýchlejšie. Nepáči sa im, ako to na Slovensku funguje a chcú zmenu veľmi rýchlo. Myslia si, že keď príde Kotleba, spraví rýchlo zmenu. Neuvažujú už, čo príde potom a ako táto zmena ovplyvní životy ľudí.
Michaela: Študenti často nedávajú v škole pozor, niektorí nevedia, koľko ľudí bolo zavraždených počas holokaustu. Nevidia dôsledky extrémistických názorov.
Adriana: Majú aj problém s kritickým myslením, lebo k tomu v škole nie sme vedení. Nevedia si nájsť dobré zdroje, ktoré by potvrdili, ako to je.
Prečo sú stredoškoláci zúfalí? Čo sa im nepáči?
Michaela: Chodíme na bilingválne gymnázium do Sučian, a naši spolužiaci majú názory celkom v poriadku. Ale napríklad, keď sme v Žiline, odkiaľ pochádzame, tam je to trochu horšie. Študenti hovoria, že politici kradnú, nevedia, ako to funguje, ako sa platia dane, ale myslia si, že kradnú. Myslia si, že keby Kotleba vládol sám, tak by nekradol a všetci by ho poslúchali. Vyriešil by Rómov, chudobu.
Adriana: Stretla som sa s názorom, že Európska únia dáva všetkým ľuďom na Slovensku možnosť kradnúť, a preto je zlé, že sme v Únii.
Čo vás ovplyvňuje pri výbere strany, ktorú budete voliť?
Michaela: Kedysi to boli rodičia, ale teraz už nie sú. Chodíme veľa aj na prednášky strán, ktoré nechceme voliť, a snažíme sa ich počúvať a kriticky to zhodnotiť.
Odkiaľ máte informácie?
Michaela: Máme na Facebooku lajknuté spravodajské stránky a čo má zaujímavý nadpis, to si prečítame.
Kam chcete ísť na vysokú školu?
Michaela: Chcela by som študovať medzinárodné vzťahy. Najskôr som chcela ísť do Anglicka, ale neviem, aké budú podmienky pre zahraničných študentov po brexite. Potom by som chcela ísť študovať do USA, vysnívanú mám Standfordskú univerzitu. Ale je veľmi ťažké sa tam dostať.
Adriana: Od malička chcem ísť študovať medicínu, najradšej do Anglicka alebo Škandinávie. Ale medicína je takmer všade platená a sú to vysoké sumy, tak možno na Karlovu univerzitu v Prahe a cez Erazmus do zahraničia, kde by som chcela doštudovať.
Prečo nechcete študovať na Slovensku?
Adriana: Veľmi by ma demotivovalo, keby som sa ocitla v prostredí ľudí, ktorí sa spoliehajú, že prejdú, a viac sa nesnažia.
Michaela: Na niektorých fakultách politológie nepracujú podľa mňa ľudia, ktorí by boli odborníci. Zahraničný systém je podľa mňa na vyššej úrovni, najmä na humanitných vedách.
Po škole by ste chceli ostať v zahraničí, alebo sa vrátite na Slovensko?
Adriana: Určite by som nejaký čas chcela ostať v zahraničí. Spoznať, ako to tam funguje, a potom to priniesť na Slovensko a pokúsiť sa náš systém zlepšiť.
Michaela: Keďže chcem študovať medzinárodné vzťahy, chcela by som pôsobiť v zahraničí aspoň nejaký čas. Bola by som rada slovenská delegátka v zahraničí.
Obe hovoríte, že treba na Slovensku zlepšenia. Čo treba zlepšiť?
Adriana: Mali by sme sa zamerať na vzdelávanie. Ak nevychováme novú múdru generáciu, tak sa tu nič nezmení. Problém je aj to, že sa na každého študenta pozeráme len ako na študenta a nie ako na osobnosť, na to, že mu ide nejaký smer lepšie a tomu by sa mal viac venovať.
Michaela: Ideálny študent je ten, čo hovorí len vtedy, keď ho vyzvú, robí, čo mu povedia, a ticho sedí v lavici. Ale to sú študenti, ktorí sa učia veci naspamäť, my to vidíme v škole. Problém je, že dnešná generácia je vychovávaná podľa starých zvykov, ktoré kedysi fungovali, ale dnes, v ére internetu nie. Stále sa musíme učiť naspamäť veci, ktoré si dokážem nájsť za päť minút. Viem, čo chcem študovať, ale ja sa musím teraz sústrediť na časti lebky.
Ako reagujú na vaše aktivity učitelia?
Michaela: Učitelia nás podporujú. Učiteľ angličtiny je garantom našich projektov. On nám vybavuje veci aj s vedením školy. Aj to, že naše aktivity môžeme robiť oficiálne ako krúžok, a tak si to budeme my aj súťažiaci môcť zapísať do životopisu.
Adriana: Na našej škole je vzťah učiteľa a študenta väčšinou rovnocenný. Bez problémov spolu komunikujeme. Vidia zmysel v tom, čo robíme.
A spolužiaci?
Michaela: S nimi to nie je také dobré ako s učiteľmi. Sme pre nich často tie premotivované, čo nechodia často do školy a potom potrebujú poznámky. Hovoria nám, že to preháňame a prečo sa radšej nevenujeme niečomu inému. Ale na druhej strane máme dobrovoľnícku skupinu, ktorá je tvorená práve našimi spolužiakmi a kamarátmi a tí nás veľmi podporujú, sú našou súčasťou.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
