Miro Šatan mal pravdu. Čo teraz?

Mám dobrého priateľa, s ktorým hrávame na počítači futbal – Fifu. Ešte začiatkom roka som nad ním s prehľadom vyhrával. Keď sme spolu hrali minulý týždeň, prehral som 2:7. Po šiestom góle som odišiel na balkón. Ešte sa k nemu dostaneme.

Po zisku majstrovského titulu v roku 2002 vystúpil Miroslav Šatan v parlamente a hovoril, ako hráčov spojila vidina spoločného cieľa a ako by sa politici mohli inšpirovať.

Čakať, že politika prestane byť politikou, je utópia, povedal však aj toto: hoci sa slovenský hokej práve nachádza na vrchole, ak sa niečo radikálne nezmení, čaká ho úpadok.

Miro Šatan mal pravdu. Prešlo pätnásť rokov a Slovensko dosiahlo svoje najhoršie umiestnenie na majstrovstvách sveta v histórii. Čo teraz?

Zachránili sme sa. Našťastie?

Jednou vetou: Slovensko nedosiahlo len najhoršie umiestnenie, ale predviedlo aj najhoršiu hru v dejinách.

Jediná výhra (!) po predĺžení (!!) zo siedmich zápasov (!!!), aj to s Talianskom (!!!!), si zaslúži štyri výkričníky ešte predtým, ako spomenieme, že sme hrali s Dánskom, Nemeckom a Lotyšskom. S krajinami, na ktorých sme si kedysi zvyšovali skóre. Presne ako ja na mojom priateľovi.

Navyše – hrali sme zle. Celý turnaj vystihuje prehra s Ruskom: nie jej výška, hoci 0:6 je dosť, ale jej spôsob. Do očí bilo, že hráme len o to, koľko dostaneme.

Prehrali sme vysoko vtedy, keď sa čakalo, že vysoko prehráme. Prehrali sme s vyrovnanými (naozaj?) súpermi, prehrali sme aj v zápase, v ktorom o nič nešlo. Proti Talianom sme vyrovnali niekoľko sekúnd pred koncom. Našťastie. Naozaj?

Štatisticky to nie je prekvapenie

Úpadok slovenského hokeja je nielen dlhotrvajúci, ale aj ďalekosiahly a túto vetu nepíšu emócie. Čísla nepustia, zhrňme si to, čo z nich vieme odčítať. Zhrňme si to, čo už toľkokrát zaznelo.

Čoraz menej hráčov sa presadzuje v NHL. Na vrchole, v sezóne 2003/04, v nej hralo 38 hráčov, v tomto roku len 13. Číslo sa síce siedmy rok v podstate nemení, ale zahŕňa aj veteránov Hossu, Cháru a Gáboríka.

Ak sa slovenskí hráči v NHL presadia, ich dôležitosť pre mužstvo je nižšia. Kým v tej istej sezóne 2003/04 odohralo viac ako polovicu zápasov 22 Slovákov, tento rok ich bolo sedem.

Produktivita slovenských hráčov navyše klesá. Hossa v sezóne 2006/07 nazbieral 100 bodov, v roku 2017 stačilo Tatarovi na prvé miesto bodov 46.

Máme aj menej hviezd: priemer prvých troch Slovákov bol v roku 2002/03 viac ako bod na zápas, teraz sotva prekročil polovicu a bol už aj pod ňou.

Počet hráčov z NHL, ktorí nastúpili na majstrovstvách sveta, (logicky) vrcholil v roku 2003, keď ich prišlo šestnásť. Niekoľko rokov sme sa síce pohybovali zhruba na piatich hráčoch, ale teraz sme prvýkrát dosiahli nulu.

Klesajú však aj ostatné ukazovatele, napríklad naše umiestnenie na majstrovstvách sveta.

Zlomový je rok 2008 a majstrovstvá sveta v Kanade, keď sme prvýkrát po zlatom období nepostúpili do štvrťfinále. Naša bilancia dovtedy bola výrazne pozitívna: z desiatich pokusov sme postúpili osemkrát. Osemkrát za sebou. Odvtedy? Z rovnakých desiatich pokusov sme postúpili dvakrát.

Čo je však najhoršie, nie je to náhoda – čísla len odrážajú realitu. Na majstrovstvá sveta jednoducho posielame menej kvalitných hráčov. V roku 2012 nazbierali nominovaní Slováci v elitných ligách takmer 400 bodov, v roku 2017 menej ako sto.

Je to katastrofálny prepad, tabuľka počtu bodov v jednotlivých reprezentáciách ukazuje, že sme vlastne skončili presne tam, kde sme skončiť mali – predposlední pred Talianmi.

V skutočnosti sme tak od roku 2002 do roku 2017 padli o päť úrovní.

Päť úrovní úpadku

V rokoch, keď sme z majstrovstiev sveta nosili medaily, sme reálne mohli súperiť s najlepšími. Posledným zábleskom bola olympiáda vo Vancouveri, ale aj od tej už uplynulo sedem rokov.

Uspokojili sme sa s druhým sledom. Medzi najlepších síce nepatríme, ale sme hneď za nimi. Na každé majstrovstvá ideme – aspoň formálne – s cieľom postúpiť do štvrťfinále, osemkrát z posledných desiatich pokusov sa nám to však nepodarilo. Očakávania je načase skorigovať.

Reálne to cítime a porovnávame sa aspoň s tými o niečo slabšími, s Dánmi alebo s Lotyšmi. S nimi to predsa boli vždy isté tri body. To však neplatí minimálne od roku 2010, keď nám Dáni za jednu tretinu dali šestku. Na aktuálnych majstrovstvách sme navyše s oboma mužstvami hrali, oba zápasy sme prehrali a nebolo to ani prekvapenie.

Sme na štvrtom stupni a kto je tam s nami? Francúzsko? Nórsko? Možno. Oba tímy však na týchto majstrovstvách získali násobne viac bodov, a ak nebodovali, tak tesne prehrali aj v zápasoch so silnými súpermi.

Znamená to, že tento rok sme sa ocitli ešte nižšie: na najnižšom stupni, na ktorom sa ešte v elitnej kategórii hrá. Reálne sme bojovali o záchranu.

Toto nie je špekulatívny článok, nezaoberá sa tým, čo by bolo, ak by sme s Talianmi prehrali. Nechce nikoho uraziť. Hovorí len, že okrem mužstiev, ktoré vypadli, sme získali jasne najmenej bodov a že to, bohužiaľ, dáva zmysel. Iste, o rok budeme mať zrejme silnejšie mužstvo, ale nie zásadne.

Lašák má pravdu, dnešný hokej je inde

Zlatá generácia je dávno preč, nastala nudná hokejová každodennosť.

Čoraz skôr začíname rátať body potrebné na štvrťfinále. V roku 2017 sme kombinovať začali hneď po prvom zápase. S Talianmi.
Bola by to hanba, ale hanba to nie je – je to len tak, ako to je.

Okolo reprezentácie je dlhodobo zlá atmosféra poznačená bojkotom a naštrbenými vzťahmi. Lintner ako šéf ligy reputáciu nezachráni, najmä ak je liga bez Slovana len polovičná a účinkovanie Slovana v KHL zas, povedz­me, rozporuplné.

K zlej atmosfére sa navyše pridali zranenia, objektívne sme na majstrovstvách nemali ani to najlepšie, čo je k dispozícii. Od výberu českej a slovenskej ligy zázraky očakávať nemožno, tu je však otázka pre trénera: ak našu presilovku dokáže za dvadsať sekúnd prečítať od obrazovky človek v štúdiu, koľko trvá, kým to isté urobí tréner súpera?

Dávno už nemáme hráčov, ktorí vykorčuľujú na ľad a hrajú svoju hru bez ohľadu na súpera. Už nemáme hviezdy, ktoré stačí len poskladať do ako-tak zmysluplných formácií, veď ony si to aj tak odkoučujú.

Jedna časť problému tkvie aj v tom, že kým my sme sa kvalitatívne zhoršili, ostatné mužstvá stúpli. Ak aj Nóri, Francúzi a Švajčiari nemajú viac talentu, naučili sa hokej hrať. Poňali ho ako vec, ktorá má istý systém a jasné pravidlá. Chýbajúcu zručnosť nahradili disciplínou. Vedia, aké situácie môžu nastať, a vedia, čo v nich robiť.

Ich hra je dril. Budúci rok bude nováčikom Juhokórejská republika a tá je sotva hokejovou krajinou, napriek tomu sa práve kvalifikovala. Je totiž presne ako môj kamarát: ani v jeho hre niet fantázie, všetko si to naštudoval a potom sa mechanicky naučil. Každý krok má vopred premyslený. Presne viem, čo urobí, ale nedokážem sa brániť. Som horší. Prehrávam.

A práve v tom tkvie to nebezpečenstvo.

Hokej je dynamický a to, že sme v ňom kedysi boli medzi svetovou špičkou, ho nezaujíma. Výborne to vystihol Ján Lašák: hokej sa dnes ináč hrá a ináč trénuje. Stala sa z neho veda, v ktorej improvizácia nemá miesto, najmä ak hráčov schopných improvizácie nemáme.

Hokej je dnes skrátka inde. Našim juniorským reprezentáciám sa síce darí, ale schválne: koľkí hráči sa presadili z juniorky, ktorá v roku 2009 hrala o medaily?

Čo ďalej?

Bolo by absolútne nesprávne zo zlého výsledku viniť hráčov. Hrali, ako vedeli, chýbala kvalita, a to nie je hanba. Mohli hrať lepšie? O niečo, zaiste. Horšie? Radšej nie.

Slovenská reprezentácia sa tesne zachránila a teraz má dve možnosti.

Nedajme sa uspať tým, že dva roky nemôžeme vypadnúť – varovné znamenia, verejné prejavy a prosby sú tu už roky. Výsledky sa stabilne zhoršujú, toto mohlo byť posledné varovanie. Nemusíme vyhrávať tituly – zlatá generácia bola zrejme naozaj len jedna –, ale môžeme aspoň držať krok. Aktuálne ho totiž nedržíme.

Druhá možnosť znie takto.

Ak sa v športe, ktorý na akej-takej úrovni hrá niečo vyše desať krajín, nedokážeme dostať ani do tej desiatky, tak to jednoducho nechajme tak. Prestaňme hokej považovať za dôležitý, prestaňme doň finančne aj emočne investovať. Povedzme si otvorene, že to nemá zmysel, že je to drahé a zbytočné, a urobme z detí atlétov. Hokeju nech sa venuje ten, kto chce, presne ako ragby.

Zďaleka najhoršie na týchto majstrovstvách neboli prehry, ani to, že sme nepostúpili do štvrťfinále, ktorému aj tak nikto neveril. Najhorší bol ten pocit zbytočnosti. Od začiatku bolo jasné, že to nikam nesmeruje, nedalo sa ubrániť pocitu, že Slovensko by možno malo vypadnúť.

Z vystúpenia slovenských hokejistov neostala žiadna bolesť, žiadna nostalgia, kdeže, už ani žiaden smútok. Len letargia. A tá naozaj zmysel nemá.