Denník N

Čínske kšefty v strednej Európe

Ilustračné foto - Fotolia
Ilustračné foto – Fotolia

Maďarsko buduje železnicu, ktorú nepotrebuje, musí ju však zaplatiť – ako v praxi vzniká nová Hodvábna cesta.

Na začiatok trochu netradične pochvala pre českého prezidenta Miloša Zemana. Nankinský masaker z roku 1937 je historický fakt. Bol to brutálny vojnový zločin – japonskí okupanti vtedy v čínskom meste Nanking a jeho okolí povraždili státisíce ľudí. Japonsko sa stále snaží túto udalosť zamiesť pod koberec, zmenšuje jej rozsah a význam, podobne, ako to robí pri iných svojich vojnových zločinoch. Zaujímavé to však je len ako dôkaz, že v Japonsku vo vzťahu k minulosti silne prežívajú nacionalizmus a pokrytectvo. Aj napriek občasným, zahraničím vynúteným, zamotaným a neúprimne znejúcim ospravedlneniam rôznych tokijských politikov, ktoré na podstate veci nič nemenia.

Japonský odpor nehovorí nič o historickej skutočnosti, ktorou by sa mali riadiť západní politici pri rozhodovaní, či v Číne navštívia pamätník nankinského masakru. Mali by to urobiť nehľadiac na to, či sa Japonsko urazí, alebo nie. A mali by to urobiť aj pri vedomí, že pamätník asi tiež nebude symbolom historickej poctivosti. Je to tiež nástroj vládnej propagandy a jednostranného výkladu dejín, pre zmenu čínskeho. Inak to v takej diktatúre ani nemôže fungovať. Kritiku čínskych klamstiev si však človek môže odložiť na neskôr.

Zeman teda urobil dobre, keď ako jeden z mála západných politikov kašlal na japonskú citlivosť, v tomto prípade nemiestnu, a pamätník pri svojej ceste do Číny navštívil. Aj keď jemu osobne obete asi boli ukradnuté a chcel sa najmä zavďačiť hostiteľom. Nevieme aspoň o tom, že by ho zaujímali akékoľvek iné obete. Napríklad omnoho početnejšie obete budovania čínskeho komunizmu, vrátane tých, ktorých v roku 1989 povraždili na námestí Tchien-an-men.

Bývalý Orbán

V posledných dňoch pritom bolo veľa príležitostí pripomenúť si hrdinov prodemokratizačného hnutia z Námestia nebeského pokoja. Pred Pamätníkom ľudových hrdinov na tomto námestí sa striedali zahraničné delegácie, ktoré prišli na Fórum pásu a cesty, na poradu o novej Hodvábnej ceste alebo o „globalizácii 2.0“ – tentoraz podľa predstáv Pekingu.

Žiadna delegácia však túto príležitosť nevyužila. Všetky poslušne kládli vence pred monument pripomínajúci víťazstvo komunistickej diktatúry a ak mali nejaké výhrady, nechávali si ich pre seba. Hovoriť, čo hostitelia chceli počuť a mlčať o tom, čo by sa im nepáčilo, bolo podmienkou účasti na fóre, rovnako ako je to podmienkou akejkoľvek úzkej spolupráce s Čínou.

Často počuť, že čínsky ekonomický a politický vplyv vo svete silnie i preto, lebo si Peking nekladie pre spoluprácu politické požiadavky. „Významná časť sveta už má dosť toho, aby ho vyspelé krajiny poučovali o ľudských právach a trhovom hospodárstve,“ vysvetľoval na záver svojej návštevy v Pekingu ďalší účastník fóra, maďarský premiér Viktor Orbán. S Čínou je to vraj úplne iné, politika „pásu a cesty“ je vyslovene postavená na tom, že sa všetci navzájom prijímajú, akí sú, „niet učiteľa a žiaka“, každý má právo na svoj spoločenský systém, kultúru, prístupy a hodnoty, tvrdil Orbán.

V skutočnosti je to trochu všetko zložitejšie, a Orbán to sám názorne predviedol, keď kládol vence na námestí Tchien-an-men. Doma mu okamžite pripomenuli, že ako mladý liberál v roku 1989 organizoval demonštráciu pred čínskym veľvyslanectvom a protestoval proti vraždeniu bezbranných študentov požadujúcich demokraciu. Bývalý Orbán je však minulosťou a ten súčasný poslušne plní čínske politické podmienky. Zjavný zvrat nastal jeho druhým príchodom k moci v roku 2010 – nastúpil kurz otvárania sa východu, obdivu k rôznym východným autoritárskym režimom a snahy o čo najužšiu spoluprácu s nimi.

Oficiálnym dôvodom pre túto politiku bola podpora maďarského exportu na východ a získavanie investícií od východných investorov. A keďže sa napriek všetkým snahám maďarský export na východ nijako zásadne nedarí rozprúdiť, stalo sa získavanie peňazí hlavným motívom orbánovskej východnej politiky. Nakoniec vysvitlo, že to ani nemusia byť investície, stačí, ak peniaze prídu formou úveru.

Čínske podmienky

Aby ich dostal, je ochotný Orbán urobiť čokoľvek. Rovnako ako to pre čínske peniaze robí Zeman a robia to mnohí v rôznej miere demokratickí či autoritárski lídri mnohých krajín sveta.

Nie je totiž pravda, že si Čína pri spolupráci nekladie politické podmienky. Kladie si ich, a prísne vyžaduje ich dodržiavanie. Čínske podmienky sú len iné, ako bývajú podmienky Západu.

Čína nepožaduje od krajín, do ktorých investuje a ktorým požičiava, demokratické reformy, dodržiavanie pravidiel hospodárskej súťaže ani boj proti korupcii. Žiadajú však absolútne rešpektovanie čínskych záujmov, čínskeho pohľadu na svet, čínskeho výkladu histórie aj medzinárodného práva. Dôležité pritom je, že ide o vzťah veľmi jednostranný a Čína sama pre seba žiadnu povinnosť rešpektovať cudzie hodnoty neuznáva. Previedla to vlani počas návštevy čínskeho prezidenta v Prahe, keď čínskou ambasádou organizovaný a riadený dav neprejavoval ani najmenšiu úctu k domácim hodnotám, ako je sloboda slova.

Menšiny sú v Číne tvrdo utláčané a vystavené silnej asimilačnej politike, najmä ak žijú v strategicky významných alebo na nerasty bohatých oblastiach. Masívne počínšťovanie provincie Sin-ťiang obývanej Ujgurmi a inými stredoázijskými národmi je, mimochodom, tiež súčasťou budovania novej Hodvábnej cesty – Čína si chce aj týmto poistiť územie, cez ktoré by jej trasa mohla viesť.

Nevýhodný koridor

Orbána a Zemana čínsky prístup neláka preto, lebo by bol tolerantnejší a spravodlivejší, ale preto, lebo sú im čínske podmienky milšie ako tie západné – viac im vyhovuje menej demokracie, menej trhovej ekonomiky a naopak oveľa viac korupcie. Čínske podmienky sa im skrátka plnia ľahšie, ako napríklad podmienky Európskej únie.

Pragmatik by na to povedal, že pretvarovanie politikov nič nestojí, robia to stále a dokonca aj keby mysleli svoj obdiv voči čínskemu modelu vážne, môže nám to byť jedno. Čína je ďaleko a svoj vládny model u nás nepresadí, ani nemá také ambície. A ak sem budú Číňania posielať peniaze, vďaka ktorým u nás vzniknú nové pracovné miesta, tak to za trochu poklonkovania Pekingu stojí.

Maďarsko je však dobrým príkladom aj toho, že kšefty našich domácich autoritárskych či len popletených politikov s Čínou so sebou nenesú len politické riziká. Číňania sú skutočne dobrí obchodníci a ak si nedávame pozor alebo našim politikom ide o niečo celkom iné, môže nás obchodovanie s nimi vyjsť veľmi draho.

Prvým projektom, ktorý sa v rámci novej Hodvábnej cesty v strednej Európe má vybudovať, je rýchlostný železničný koridor medzi Budapešťou a Belehradom, ktorého stavbu už schválil maďarský parlament. Problém podľa odborníkov je, že sa táto stavba Maďarsku za žiadnych okolností nemôže vyplatiť.

Koridor by mal byť postavený z čínskeho úveru a mal by spojiť grécky prístav Pireus, ktorý už je v čínskom vlastníctve, s potenciálnymi trhmi v strednej a severnej Európe. Prestavba by mala stáť asi 2,5 miliardy eur, podľa predbežných správ ju realizujú hlavne čínske firmy a čínske budú aj nákladné súpravy, ktoré budú nový koridor využívať. Maďarsku tak nakoniec zostane najmä splácanie úveru. Aj keď bude mať, samozrejme, nejaké príjmy z transportu a zo stavebných prác, podľa výpočtov ekonomického týždenníka Figyelő by musela byť dráha v prevádzke 2400 rokov, aby sa krajine jej stavba spolu s úverom vyplatila.

Ak sa teda rýchloželeznica skutočne vybuduje tak, ako je naplánovaná, Čína v konečnom dôsledku získa pohodlnú dopravu pre svoj tovar z gréckych prístavov smerom na sever. Ju samotnú to nebude nič stáť, poskytne len peniaze, ktoré jej budú musieť zúčastnené štáty postupne splatiť aj s úrokmi.

Prečo Orbán súhlasí s takým zjavne nevýhodným obchodom? Je to to isté, ako keď chce z ruského úveru úplne zbytočne ekonomicky nevýhodne rozšíriť maďarskú jadrovú elektráreň Paks. Peniaze z Číny prídu hneď, budú sa môcť využiť na rozvíjanie ekonomiky a na financovanie straníckej klientely ešte v čase, keď bude Orbán pri moci a bude chcieť vyhrávať ďalšie voľby. Úver naopak budú splácať až jeho nasledovníci.

Je vedľajšie, že sa čínska železnica Maďarsku nevyplatí, ak sa bude môcť orbánovský režim udržať pri moci aspoň o niekoľko rokov dlhšie aj vďaka čínskym peniazom.

Teraz najčítanejšie