Prečo vlastne Severná Kórea tak veľmi nenávidí Spojené štáty

Píše Anna Fifieldová, článok zverejňujeme so súhlasom Washington Post

Môžete sa spoľahnúť, že v ktorýkoľvek deň týždňa počastuje severokórejská propagandistická mašinéria svojho amerického rivala prívlastkom „imperialistický“, „nepriateľský“, či aspoň „agresor“.

Klan Kimovcov si v krajine drží pevnú pozíciu už sedem desaťročí, a to najmä preto, že neustále živí predstavu, ako sú im zlí Američania v pätách. Deti už od najútlejšieho veku počúvajú rozprávky o tom, ako ich chcú „prefíkaní americkí vlci“(vykreslení ako vysokí muži s blond vlasmi, bledou pokožkou a veľkými nosmi) zabiť.

Steny materských škôl zdobia obrázky zvierat ozbrojených granátmi a samopalmi. Najčastejším motívom týchto kresieb je výjav, kde odvážne veveričky v uniformách (Severokórejčania) triumfujú nad ľstivými vlkmi (Američanmi).

„Severokórejčania majú od narodenia vštepenú vojenskú mentalitu a ich protiamerická propaganda je v skutočnosti propagandou vojenskou,“ vysvetľuje expertka na severokórejskú propagandu Tatiana Gabroussenková, ktorá prednáša na Kórejskej univerzite v Soule.

Spúšť v kórejskej duši

Na severokórejskej verzii udalostí je naozaj zrnko pravdy. Je drobné a zároveň veľmi prehnané, no i napriek tomu platí, že Severokórejčania si veľmi dobre pamätajú to, na čo väčšina Američanov už dávno zabudla (ak o tom vôbec vedela) – že kórejská vojna bola brutálna.

„Kórejská vojna nám celkom vymizla z pamäti. Zabudli sme na zničené územia a spúšť, ktorú sme zanechali severokórejskému ľudu,“ vraví John Delury, americký profesor na katedre medzinárodných vzťahov na univerzite Yonsei v Soule. „To všetko ostalo zakorenené v severokórejskej duši.“

Exkurz do histórie

Kórejský polostrov, v minulosti okupovaný Japonskom, bol rozdelený na konci druhej svetovej vojny. Dean Rusk, vtedajší armádny plukovník, dostal mapu a pozdĺž 38. rovnobežky nakreslil čiaru. Na americké prekvapenie, Sovietsky zväz s navrhovanou hranicou súhlasil a v roku 1948 bolo prijaté dočasné opatrenie, podľa ktorého sever polostrova spravovali Sovieti a juh bol podporovaný Američanmi.

Sovieti na čelo Severnej Kórey dosadili Kim Ir-sena, ktorý sa 25. júna 1950 rozhodol polostrov znovu zjednotiť a vtrhol do južnej časti. Prirodzene, severokórejská verzia tvrdí, že konflikt odštartoval juh a jeho imperialistickí patróni.

Pohyb vojsk smerom na juh bol prekvapivo úspešný, až kým ich jednotky generála Douglasa MacArthura čakajúce v močiaroch pri Inčchone nezatlačili naspäť. Vtedy sa do konfliktu zapojili Číňania a podarilo sa im zahnať vojská späť k 38. rovnobežke, teda na miesto, kde sa boje začali.

Prímerie, ale bez zmluvy

Toto všetko sa udialo v priebehu prvých šiestich mesiacov vojny. V priebehu nasledujúceho dva a pol roka nebola ani jedna zo strán schopná zaznamenať nejaký pokrok. Krvavý konflikt tak bol v roku 1953 ukončený.

„Počet Kórejčanov, ktorí vo vojne zahynuli, boli zranení či stratení, dosiahol tri milióny. To je desatina celkovej populácie,“ píše vo svojej eseji Charles K. Armstrong, odborník na kórejskú históriu z Kolumbijskej univerzity. „Väčšina obetí pochádzala zo severnej časti polostrova, ktorý mal už pred vojnou o polovicu obyvateľov menej než juh.“

Vojna sa však skončila iba prímerím, mierová zmluva podpísaná nikdy nebola. V praxi to znamená, že Severná a Južná Kórea sú vo vojnovom stave dodnes.

Bombardovali všetko, čo sa pohlo

Americkí velitelia kórejskú vojnu označovali ako „lokálnu“, pretože nedopustili, aby sa rozšírila mimo Kórejského polostrova. Ten však boje úplne zdevastovali, najmä jeho severnú polovicu.

Spojené štáty americké zhodili na Kóreu 635-tisíc ton bômb a 32,5-tisíca ton napalmu, pripomína Bruce Cumings, profesor z univerzity v Chicagu, ktorý o Severnej Kórei napísal viacero kníh. Na porovnanie, počas druhej svetovej vojny bolo na celom tichomorskom bojisku použitých 503-tisíc bômb.

„Ak by sme pokračovali v rozpolcovaní polostrova, urobili by sme z toho nepríjemnú záležitosť pre Severokórejčanov,“ povedal minister obrany Robert Lovett po napalmových útokoch a bombových náletoch v rokoch 1950 – 1951. „Mali by sme pokračovať vpred,“ navrhoval Lovett.

Plukovník Rusk priznal, že Spojené štáty bombardovali „všetko, čo sa v Severnej Kórei pohlo.“ Keď sa vojakom minuli mestské ciele, zacielili na vodné elektrárne a zavlažovacie priehrady. V neskoršom štádiu vojny zaplavili poľnohospodársku pôdu a zničili úrodu, doplnil Blaine Harden, bývalý korešpondent Washington Post.

„Fyzické utrpenie a straty na životoch boli na oboch stranách mimoriadne, ale viac si toho vytrpel Sever. Najmä pre intenzívne americké bombardovanie a politiku spálenej zeme, ktorú praktizovali ustupujúce oddiely OSN,“ napísal Armstrong.

Potrebujú darebáka

Kimov režim dodnes drží svojich ľudí v strehu tým, že neustále Američanom kladie za vinu svoju neútešnú situáciu a hospodársku krízu považuje za dôsledok amerických sankcií. To zároveň pomáha zjednocovať obyvateľstvo pred pomyselnou vonkajšou hrozbou.

„Antiamerikanizmus je ideologickým nástrojom v rukách vlády,“ tvrdí Peter Ward, odborník na Severnú Kóreu, ktorý pracuje pre inštitút politických vied v Soule. „Potrebujú nepriateľa, darebáka, ktorého možno viniť z rozdelenia krajiny. Stavajú sa do pozície obetného baránka,“ vysvetľuje Ward.

„Pozrite sa na Vietnam. Američania tam použili neporovnateľne viac napalmu ako v Severnej Kórei, no dnes spolu vychádzajú pomerne dobre,“ dodáva Ward.

Vyšší level propagandy

Vzhľadom na to, že napätie medzi Severnou Kóreou a USA v posledných mesiacoch eskalovalo, Kórejčania posunuli propagandu na vyšší level a spustili novú sériu raketových testov. Americký prezident Donald Trump na to zareagoval vyhrážkami, že na potrestanie Severnej Kórey využije hrubú silu. Predtým však tiež tvrdil, že mu bude „cťou“ stretnúť sa Kim Čong-unom.

„Keď nový a neoverený prezident Spojených štátov začne rozprávať o prekvapivom raketovom útoku ako o riešení severokórejského problému, hrá tým do karát štátnej propagande,“ myslí si Delury.

Severokórejskí propagandisti dokázali vytvoriť vlastnú verziu histórie na základe reálnych príbehov z kórejskej vojny. Tá je schopná šíriť šok a hrôzu aj ďalších šesť desaťročí.

Severná Kórea o konflikte hovorí ako o „Víťaznej vlasteneckej oslobodzovacej vojne“, čo je, zdá sa, pomenovanie typické pre sovietsku propagandu, ktorá zažívala zlaté časy v ťažení proti nacistickému Nemecku počas druhej svetovej vojny.

„Strojcovia severokórejskej propagandy sa chodili učiť do Sovietskeho zväzu,“ vraví Gabroussenková, ktorá v Sovietskom zväze vyrastala. Rusko dodnes tvrdí, že bolo vo „veľkej vlasteneckej vojne“ napadnuté Nemeckom. „Takže podľa severokórejskej verzie kórejskej vojny aj oni bojovali vo veľkej vlasteneckej vojne proti americkým votrelcom,“ tvrdí expertka.

Múzeum masakry

Stačí si všimnúť Sinčonské múzuem amerických vojenských zločinov, ktoré sa nachádza južne od Pchjongjangu. Je to len jedno z mnohých múzeí, ktoré majú za cieľ zakonzervovať príbeh režimu. Ten spomína na niečo, čo Severokórejčania nazývajú masakrou, ktorú spáchali americké jednotky.

V priebehu kórejskej vojny síce došlo v Sinčone ku krutým bojom, no Severná Kórea značne prehnala tvrdenia, že americkí vojaci zabili 35-tisíc „mučeníkov“. Ward to nazýva „falošnými zverstvami“, ktoré boli vytvorené na posilnenie protiamerického nacionalizmu.

Kim Čong-un navštívil Sinčon niekoľkokrát. Keď múzeum v júli 2015 podstúpilo veľkú rekonštrukciu a prakticky sa stalo „centrom boja proti USA“, Kim to oslavoval ako „víťazný deň, keď kórejský ľud porazil amerických imperialistov“. „Bez ohľadu na to, ako šikovne sa imperialisti z USA snažia zakryť svoje zločiny, nikdy nemôžu vymazať stopy masakry, ktorú spáchali v tejto krajine,“ citovali vodcu štátne médiá.

Svojim kádrom nariadil, aby zintenzívnili antiimperialistické a protiamerické vzdelávanie. Štátna tlačová agentúra v marci uviedla, že v prvých desiatich dňoch mesiaca navštívilo múzeum viac než 18-tisíc štátnych úradníkov, pracujúcich ľudí, detí a študentov a „ich srdcia horeli túžbou po potrestaní amerických imperialistov a juhokórejských vojnových štváčov“.