Denník N

Tomanovej úrad po roku fungovania: žiadny dôvod na radosť

Viera Tomanová
Viera Tomanová

Pozrime sa, ako dnes vyzerá práca úradu, ktorý sa stará o práva detí.

Ak sme sa pri nástupe Viery Tomanovej nazdávali, že tento úrad, vytvorený so štrnásťročným meškaním, bude v jej rukách zbytočný, bol to omyl. Je to skôr pohroma.

Viera Tomanová vydala Správu o činnosti komisára pre deti za rok 2016. Ľudskoprávny výbor ju neprijal len riadením božím, ale parlamentom zrejme hladko prejde, lebo rozhoduje osoba predkladateľa.

Domček pre bábiky

Prvý veľký problém, ktorý Tomanovú sprevádzal od začiatku, bol detský domov jej dcéry PETO. Pokusy vysvetliť Petronele a jej matke, že vyššiemu počtu detí nemôže jediný človek robiť „blízku osobu“, nedopadli úspešne. Súdy dostali podnety od dnes už bývalej ombudsmanky Dubovcovej, niektoré sa aj pobrali na kontrolu, ale konštatovali len vyhovujúce materiálne podmienky.

Pointa zákona však neleží v hrncoch, ale v snahe dostať „štátne“ dieťa do prostredia, ktoré nebude režimovým zariadením, ale skutočným domovom. Preto si profesionálny rodič, zamestnanec detského domova, typicky berie zverené dieťa domov. A preto bol domov PETO vo svojej podobe jasným porušovaním tohto zákona, keďže hneď vyšlo najavo, že zamestnáva na osem hodín ľudí, ktorí neboli profesionálnymi rodičmi.

Keby pred niekoľkými dňami Pluska nepublikovala zábery Tomanovej, ako vozí v aute naraz hádam celý detský domov, ani by sme nevedeli, že za rok sa na tejto situácii nezmenilo vôbec nič. Samozrejme, nevieme, ako je to dnes „papierovo“, ale javí sa pravdepodobné, že každý profesionálny rodič pôjde do hračkárstva zasýpať svoje deti plyšiakmi sám a nedeleguje to na riaditeľku domova. A tak sa Petronela ďalej hrá s bábikami, čím ich nenapraviteľne poškodzuje.

Nejasná správa o konci práva

Správa pri veľmi letmom pohľade vyzerá, že Tomanová pilne pracuje. No rýchlo sa vyjaví rola, ktorú tento úrad hrá v kauzách, kde sa naň ľudia obrátili.

Úlohou komisára pre deti je hľadať porušovania práv, konkrétne „sa podieľa na ochrane práv detí podporou a presadzovaním práv priznaných dieťaťu medzinárodnými zmluvami.“

Vyzerá to však, že sa tento úrad stáva ďalším a veľmi relevantným obhajcom jednej strany sporu, kým druhá sa môže len bezmocne prizerať. Komisár pre deti sa necháva na svoj návrh pribrať do konania ako účastník, na pojednávanie prikvitne so svojou predstavou o rozsudku a tú navrhne súdu. Ostáva len veriť, že by súd rozhodol rovnako, aj keby nebolo názoru komisára.

Pozrime sa na jeden prípad z Tomanovej zbierky. Oholený na podstatu vyzerá takto: rodič 1 a rodič 2 fungujú tak, že jeden má dieťa zverené a druhý si ho berie v takých časoch, ako sa dohodli. Táto idyla sa jedného dňa zrúti, lebo rodič 1 vyhlási, že rodič 2 dieťaťu ubližuje.

Nemôžeme vedieť, ktorá zo strán má pravdu. Môže sa, samozrejme, stať, že ako rodič zistíte také ohrozenie dieťaťa, že ho už nemienite pustiť druhému rodičovi ani na sekundu. Lenže pokiaľ toto vaše rozhodnutie nesprevádzajú patričné právne kroky, ostáva len svojvôľou, čiže bezprávím. To Tomanovej neprekáža, ľahučko konštatuje, že rodič 1 sa takto rozhodol a rodič 2 na to reagoval podaním návrhu na súd, ktorým chcel zveriť dieťa do svojej starostlivosti. Začal sa košatý spor, ktorého koniec je po roku v nedohľadne. Obidve strany majú posudky vo svoj prospech: justícia, do toho! No komisárka v tom má jasno.

Vypočula si dieťa, ale ako môže napríklad zisťovať, či dieťa nie je manipulované? Tomanová tak namiesto hľadania porušovaní práv dieťaťa robí sociálnu prácu veľmi otáznej kvality. Chceli by ste byť rodič 2, keď komisárka pre deti nemá povinnosť ani si vás vypočuť, ale môže navrhnúť súdu, aby vám „dočasne“ zakázal styk? To sa presne aj stalo. Prostredníkom bol úrad práce. Takto by rodič 1 uštrikoval zákaz styku aj pre matku/otca roka, lebo rodič 2 už ťahal za výrazne skrátený povraz.

Ešte jedno zistenie ho nepotešilo. Hoci upozornil komisárku, že do prípadu vošla ako spolupracovníčka na výchovnom opatrení psychologička právoplatne odsúdená za to, že vydávala psychologické potvrdenia za úplatky, Tomanová namiesto vylúčenia tejto osoby s ňou začala spolupracovať. Úrad komisára pre deti neodpovedal na otázku, či je to pre nich v poriadku.

Tomanová tiež usilovne obehla všetky resocializačné zariadenia na Slovensku. Keďže pri Čistom dni sa v jednom „koláči“ odpovedí uvádza, že sa nepoužívajú žiadne telesné tresty, a hneď v druhom vidíme 16 % fyzických trestov, nie je asi potrebné sa týmto analýzam ďalej venovať.

Komisárka pre deti neodpovedá na otázky, prípadne sa riaditeľka jej úradu Daniela Lengyelová oháňa po novinároch ako po muchách. Do sporov vstupuje spôsobom, ktorý destabilizuje vyváženosť a významne preferuje jednu stranu. Dcérin detský domov očividne „rešpektuje záujem dieťaťa“ ešte aj pri preprave. Ostáva len popriať ďalšie roky nerušeného hľadania porušovania detských práv.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Viera Tomanová

Komentáre

Teraz najčítanejšie