Ridley Scott nakrútil nového Votrelca, aby vysvetlil starého. Bolo to treba?

Desať rokov po výprave Prometheus sa vylodia na planéte ďalší ľudskí kolonisti. Opäť žasnú nad príbytkom predátora, nepozorne kopú do húb s jeho zárodkami a znovu si na palubu odnášajú parazita. Opäť niekto nakúka do megavajca, aby schytal chobotnicu do tváre. Hrdina je kolektívny a tvoria ho milujúce dvojice, medzi nimi korektne aj gejovia.

Ridley Scott je stále skvelý režisér, nič nesvedčí o tom, že v novembri bude mať už osemdesiat rokov. Votrelec: Covenant je akčný, veľkolepý, vizuálne opojný film s dychberúcou akciou.

Problémom je množstvo rovín, o ktoré sa pokúša: bystrú bájku o stvorení života, zamyslenie o androidoch, filozofiu á la Stanley Kubrick, meditáciu o dejinách a pôvode umenia. Je tu toho priveľa.

Ako by bol sám režisér uväznený v pasci svojho univerza a logike, ktorá velí núkať niečo epickejšie, popisnejšie, výpravnejšie, jednoducho komplexnejšie ako jeho predchodcovia.

Najhorší bol štvrtý

Za štyridsať rokov ságy stihli vzniknúť štyri snímky, crossovery s Predátorom, dva prequely, nevraviac o televíznom seriáli a množstve ďalších doplnkových príbehov. Doposiaľ posledný film Prometheus, ktorý vznikol pred piatimi rokmi opäť režíroval Scott .

V celej ságe nebol úplne najhorším (ratingy sa zhodujú, že najslabšie sú votrelecké filmy číslo tri a štyri) a zarobil najviac peňazí, takže bol hneď vo výhľade nasledovník. Bez ohľadu na kritiku.

 

Kto by to chcel škatuľkovať, ten by asi povedal, že nový film je kombináciou prequelu a remakeu. Horor ságy stál na rôznych zdrojoch strachu v kolektívnom nevedomí.

Votrelec: Covenant ich všetky spája, až sa môžeme strachovať z uzatvoreného priestoru, znásilnenia, tehotenstva a závratne exotickej mimozemskej civilizácie. Exteriéry kombinuje s klaustrofóbiou v interiéroch, ktorá bola kľúčová pre úplne prvý príbeh z konca 70. rokov.

Vyčerpaná budúcnosť

Ponúka nám skrátka všetko z votreleckej série naraz. To samotné nie je nič zlé, Hollywood sa recykluje a to patrí k jeho zmluve s divákom. Ten od neho nečaká nič nové ani pôvodné.

Britský teoretik Mark Fisher hovorí o vyčerpaní budúcnosti, o fukuyamovskom „konci dejín“, ktorý okrem politiky postihol aj kultúru.

Budúcnosť je vyčerpaná, pretože si nikto nevie predstaviť alternatívu k súčasnému fungovaniu neskorého kapitalizmu, súčasnosť je presýtená minulosťou, ktorá sa k nám stále tlačí a vnucuje ako niečo, čo tu bolo a nič lepšie nevymyslíme. Kultúra sa variuje a opakuje stále to isté. Je múzeom exponátov. Tie môžeme napodobniť, vylepšovať, ironicky kombinovať – a pýtať sa, dokedy to bez nového vydrží.

Preto všetky Jurské parky, Hviezdne vojny a dokonca westernové klasiky opäť v kine v novom balení. Votrelec je toho súčasť. Ak má preto nejaký problém, tak to nie je recyklácia, ale, že to nerobí dostatočne dobre. Je popisný, epický a až príliš reflektuje vlastnú ságu.

Tam kde boli Star Wars schopné vzdať sa vlastnej košatosti a vrátiť sa k prostej linke vesmírneho dobrodružstva, tam Votrelec nešikovne pokračuje v zamotanej, výpravnej a najmä čoraz absurdnejšej mytológii.

Zostáva nám spomínať na jednoduchý prvý príbeh a zlo z kozmu, ktoré bolo desivé bez vysvetlenia pôvodu. Votrelec vysvetlenie nepotrebuje.