V Československu testoval LSD na druhých i na sebe. Dnes je proti jeho legalizácii

O LSD, nedostupnej novej droge zo Západu, počula v šesťdesiatych rokoch minulého storočia rocková mládež aj za železnou oponou. Málokto však vedel, že sa vyrábala v socialistickom Československu a experimentovali s ňou lekári aj v Bratislave.

Psychiater JURAJ STYK bol pri tom. Osemdesiatnik žijúci od roku 1968 vo Švajčiarsku, hovorí o tom, ako sa LSD testovalo za socializmu, aj o dnešku, keď sa látky meniace ľudské vedomie postupne do medicíny vracajú. On sa na Slovensko vráti na podujatie pre vedcov a verejnosť v liečebni v Pezinku, ktoré 2. júna organizuje Slovenská psychedelická spoločnosť.

Ako lekár v socializme prišiel k látke LSD?

V lete 1962 som ako 24-ročný absolvent medicíny nastúpil do zamestnania v liečebni v Pezinku. Tam som dostal prvú šancu sprevádzať ľudí zmeneným stavom vedomia. Látku LSD dostal môj nadriadený doktor Škoda od švajčiarskej firmy Sandoz, ktorá ju vyrábala.

Vedeli ste, o čo ide?

Vedel som len to, čo bolo v návode na Delysid, ako sa preparát nazýval. Teda, že jeho účinky dokážu lekárom a personálu priblížiť stav duševne chorých ľudí.

Vyskúšali ste to aj sám na sebe?

To až neskôr, v roku 1964. V Prahe na predatestačnom školení vo Výskumnom ústave psychiatrickom som sa zoznámil s výskumným oddelením pracujúcim s LSD. Viedli ho Stanislav Grof a Dittrich po tom, čo sa oddelilo od pražskej psychiatrickej kliniky.

Grof a Milan Hausner, ktorý s LSD pracoval v liečebni v Sadskej, boli moji učitelia teórie. V praxi som bol odkázaný sám na seba na klinike v Bratislave, kde som bol od roku 1966.

Ďalší kolega, dnes už nebohý Pavol Hlubocký, pracoval s LSD s viacerými slovenskými výtvarníkmi, ktorí chceli mať skúsenosť zmeneného vedomia. Jeden popredný grafik mi neskôr prezradil, že v stave zmeneného vedomia nevidel nič iné než to, čo videl normálne.

Hovoríme o polovici 60. rokov. V tých časoch to už nebola novinka?

Hlásili sa ľudia, ktorí to chceli vyskúšať, vraj to skúsil nejaký ich známy a vravel im, že je to zaujímavé. Vtedajšie pokusy však mali dosť ďaleko od serióznej terapie, kde má človek 10 hodín na prípravu a 20–30 hodín na spracovanie zážitku. Terapia tu bola iba v plienkach.

Látka bola legálna?

Bola, v rokoch 1965–7, keď som s ňou intenzívne pracoval. Zákaz neskôr prišiel, ale to už som nemal kontakt s výskumom v Československu. V roku 1968 som zvyšné LSD – to už bolo domácej, nie zahraničnej výroby – protokolárne odovzdal a emigroval do zahraničia.

Koľko ľudí sa pokusov zúčastnilo?

Vzhľadom na to, že o LSD u nás vyšlo aj sto vedeckých publikácií, muselo ich byť dosť veľa. Určite stovky až tisíce na tých pracoviskách, ktoré som spomínal. Výraznejšie viac ako na Slovensku ich bolo v Česku, kde vlna výskumov vrcholila ešte koncom 50. rokov.

Tento výskum bol svetový unikát. Prečo práve Československo?

Lebo malo množstvo látky vo výbornej kvalite. Od polovice 60. rokov Československo nebolo odkázané na dovoz, ale vyrábalo si vlastné LSD v štátnej firme na liečivá Spofa. Malo formu ampuliek, v jednej bolo sto mikrogramov látky, teda taká miernejšia dávka.

Predtým to fungovalo tak, že psychiater napísal výrobcovi, švajčiarskej firme Sandoz, a dostal látku zadarmo. Ako každá firma, ktorá chce mať zisk, podporovala vedcov, aby jej látku skúmali a našli jej využitie, aby potom vrhla na trh produkt, ktorý bude predávať. To sa však skomplikovalo v polovici 60. rokov, keď začali z USA chodiť alarmujúce správy a LSD získalo povesť pochybnej drogy, ktorú mládež zneužíva na ulici. Komerčné využitie sa zdalo byť v nedohľadne, takže firma prestala vedcom LSD ponúkať. Už sa jej to neoplatilo.

Licenciu od Sandozu však zakúpilo Československo a pokračovalo s výrobou LSD aj po medzinárodnom zákaze v roku 1971. U nás bola výnimočná situácia, že ho bolo dostatok. Zároveň s tým pokračoval doma výskum, posledné štúdie boli publikované až v roku 1974.

Kde všade sa výskum robil?

Centrami bola pražská Univerzitná klinika a Výskumný ústav psychiatrický, liečebňa v Sadskej a niekoľko miest, kde sa robil biochemický výskum. Bol výskum na zvieratách aj na ľuďoch. Okrem toho malo LSD klinické využitie, v tejto oblasti boli vedúce pracoviská v Bohniciach a v Sadskej. Mňa najviac zaujímal práve psychoterapeutický smer výskumu.

Skúsite to opísať?

Látku užili štyria-piati pacienti, neboli však spolu, ale každý sám. Personál bol poučený, nesedel pri pacientovi celý deň, ale bol mu k dispozícii. Večer, keď účinok látky vyprchal, sa pacienti zišli, aby si vymenili skúsenosti, potom boli psychologické testy a vyšetrenia.

Obstoja dnes výsledky?

Neobstoja. Metodicky určite nie pri psychoterapeutickom výskume. Dnešné kritériá požadujú dvojité slepé testy, porovnanie s placebom a podobne. Staré toxikologické a fyziologické štúdie sú však v poriadku. Aplikovaný výskum sa zastaral, základný platí.

Aké boli vaše vlastné zážitky?

Nadriadení mi povedali, aby som LSD vyskúšal, ak chcem lepšie porozumieť duševnému svetu schizofrenikov. Skutočne som zistil, že lepšie rozumiem pacientom, viem sa do nich lepšie vžiť.

Súčasne som objavil veci z môjho podvedomia, ktoré mi naháňali strach, alebo ma zahanbovali. Vrátil sa mi pocit ohrozenia rodiny, ktorý som mal v detstve. Zistil som, že na sebe musím veľa pracovať. Ako by sa mi otvorili dvere, kam som predtým nemal prístup.

Môžete to opísať?

Sadol som si v mojej pracovni na bratislavskej klinike a poprosil kolegyňu, aby ma sprevádzala a protokolovala, čo budem rozprávať. V priebehu sedenia sa mi predtým sympatická osoba zmenila na nepríjemnú učiteľku z ľudovej školy, ktorá ma zahanbila pri tabuli, keď som niečo nevedel. Zaplavili ma spomienky, o ktorých som predtým netušil.

Dnes vieme, že zážitok zo psychedelík závisí od prostredia a okolia, ktoré má byť čo najpríjemnejšie. Nebola to chyba robiť za mrežami v ošarpanej socialistickej klinike?

Isteže bola. Kľúčový pre zážitok je prostredie a vzťah s terapeutom, musí tam byť dôvera.

Pamätám si výtvarníka, ktorý sa v nemocničnej izbe necítil dobre na LSD. V Pezinku sme pracovali s hercami, čo si chceli naštudovať divadelnú hru Friedricha Dürrenmata Fyzici a potrebovali sa vcítiť do pacientov zatvorených na oddelení. Bez toho, aby sme sa poznali a mali vytvorený vzťah, aký má byť medzi pacientom a terapeutom, to pri jednom spôsobilo dočasný stav paranoje.

Toto bolo poučenie, ako to nerobiť. Nesmiete podávať psychedeliká na zatvorenej klinike. Pacient môže ľahko získať pocit, že sa zbláznil a zostane za mrežami.

Niektorí pamätníci tvrdia, že im to spustilo nielen dočasné, ale dlhodobé psychické problémy. Veľmi nerád na to spomína napríklad český výtvarník Jan Švankmajer.

To je tá tragédia, keď človek zostane v tých stavoch sám, bez odbornej pomoci a možnosti negatívne hororové zážitky spracovať. Tieto nie sú zlé samy o sebe. Keď sa s nimi pracuje, ukáže sa ich zmysel pre vašu osobnosť. Keď to neurobíte a zážitok nespracujete, zostane len hrôza. To je veľmi nezodpovedné, treba na to upozorňovať aj pri rekreačnom užívaní drog.

Toto všetko prebiehalo za železnou oponou a v úplne iných pomeroch než na Západe. Je to zvláštny paradox, že v Amerike sa úrady drogy hippies obávali ako hrozby pre poriadok spoločnosti, ale socialistický režim riziko v LSD nevidel. Ako si to vysvetliť?

To je zaujímavá otázka. Až po roku 1989 som sa dopočul, že LSD užívali hudobníci okolo disidentov v undergrounde. Dávalo im to pocit slobody, čo je pre vládnu moc nebezpečné.

Prečo potom režim drogu rozdával pri pokusoch?

Myslím, že si to komunisti neuvedomili, mali iné starosti.

Potom prišiel šesťdesiaty ôsmy a váš odchod z krajiny. Čo bolo ďalej?

Vo Švajčiarsku som sa venoval budovaniu rodiny a existencie, mali sme dve malé deti. Aj tam po roku 1971 prestali kolegovia s LSD pracovať. Až neskôr, v polovici 80. rokov, som sa dostal k zakladateľom Europäisches Collegium für Bewusstseinsstudien, teda organizácie vedcov z mnohých európskych štátov, aj z vtedajšieho Československa. Títo sa stretávali každý rok na konferenciách a debatovali o využití psychedelík vo vede i v medicíne.

Objavili sme novú možnosť práce s látkou MDMA, inak známou ako extáza. Vtedy bola legálna, pacientom pomohla lepšie sa otvoriť a prehĺbiť terapiu. Preto sme založili SAPT, spoločnosť švajčiarskych psychiatrov, ktorej som bol v rokoch 1990–97 prezidentom.

Dnes máme šesťdesiat členov a záujemcom ponúkame teoretické a nefarmakologické vzdelávanie o zmenených stavoch vedomia, či už dýchaním, hudbou, mediáciou a podobne.

Čo bolo ďalej?

V 1993 sme povolenie stratili, ale začali sa iné pokusy so zmenenými stavmi vedomia pomocou dýchania a podobne. Až nedávno prišla zmena. Veľký výskum posttraumatickej stresovej poruchy sa rozbehol vďaka Organizácii MAPS (Multidisciplinary Association for Psychedelic Studies). Začalo to americkou potrebou liečiť veteránov z Iraku či Afganistanu, ktorým iná liečba nepomáhala. Testovalo sa, či by im pomohla terapia s podporou MDMA.

Potom prišlo povolanie používať LSD na liečbu úzkostných stavov pri zomierajúcich pacientoch. Štúdia mala veľký úspech a najnovšie sme dostali povolenie na pokus s LSD na 40 pacientoch. Začíname hľadať ľudí, lebo nie každý pacient sa chce dať tak liečiť.

Nie je to len jeden výskum, vo svete ich pribúda. Vracajú sa tieto látky do vedy?

Vyzerá to tak, že áno.

Prečo práve dnes?

Psychedeliká zakázali z politických dôvodov. Predstavte si, že niekto v ére vietnamskej vojny hlásal, že treba „drop out“, teda úplne vypadnúť zo systému, a mnoho mladých ľudí v Amerike odmietlo ísť do armády. To presne hlásal Timothy Leary. Aj preto vznikol účelovo rozšírený hoax o tom, že užívanie LSD poškodzuje DNA.

Samozrejme, je to hlúposť, ktorá sa nepreukázala. S LSD sa spájali aj excesy tajných služieb, ktoré ho testovali na náhodných obetiach, preto bolo najjednoduchšie túto látku zakázať. Dnes lepšie vidíme, že to súviselo s dobovým politickým kontextom studenej vojny, ktorý sa zmenil. Hoci Svetová zdravotnícka organizácia zostáva stále trochu pozadu, rozumní ľudia vidia, že dnes už je úplne iná doba.

Malo by byť LSD legálne?

Podľa mňa nemalo. Je to skutočne silná substancia, ktorá by mala zostať v rukách vyučených odborníkov. Cesta ide len cez výskum, štúdie, a keď sa dokáže, že to má terapeutický význam, tak sa to pravdepodobne povolí.

Dnes sú vo Švajčiarsku úrady pomerne liberálnejšie ako v Nemecku, kde získate povolenie na výskum dosť ťažko. Vo Švajčiarsku stačí predložiť serióznu štúdiu a ak máte dobré meno, tak vám to povolia.

Koľko toho o LSD zatiaľ vedci vedia? Málo, veľa?

Najviac o ňom vieme z toxikológie. Z dosť vyčerpávajúcich pokusov vieme, že LSD je neškodné pre všetky ľudské orgány. Samozrejme, vysoké dávky môžu byť nebezpečné pre slabšie osobnosti, môže sa im rozvinúť psychóza. Dotyčný pod vplyvom začne vidieť svet podozrievavo a začne ho falošne interpretovať. To je spomínané riziko zlého prostredia.

LSD je nevhodné, ak má niekto obrovské strachy či neistotu. Je vhodné pre ľudí, ktorí hľadajú východisko z neurózy či obsedantných stavov. Na depresie sa testuje výťažok z halucinogénnych húb, psilocybín. Je to šikovnejšie, lebo účinkuje kratšie, 3 až 4 hodiny.

V posledných rokoch sa LSD vracia na drogovú scénu, zmena je v tom, že ho berú pracujúci ľudia. Vývojári v Silicon Valley, manažéri, či tvorivo pracujúci ľudia si pochvaľujú malé dávky, pri ktorých môžu pracovať, len sú viac tvoriví a uvoľnení.

Áno, volá sa to microdosing. Malá dávka zväčša neporuší vnímanie, takže ľudia môžu pracovať na počítači, čo je pri vyššej dávke nemožné. Ľudia, ktorí to praktizujú, vravia, že sa cítia uvoľnenejšie a kreatívnejšie, lepšie im to myslí. Ja s tým nemám žiadnu skúsenosť.

Pred deviatimi rokmi zomrel slávny švajčiarsky vynálezca LSD Albert Hofmann. Stihli ste sa zoznámiť?

Áno, býval neďaleko od nás v Bazileji, dnes tam má pamätník. Naše rodiny sa často navštevovali, bol aj na krstinách mojej dcéry. Zoznámili sme sa v roku 1985, veľmi som si ho vážil, bol to veľmi srdečný človek. Sníval o tom, že LSD sa do výskumu vráti. Stále ho navštevovali rôzni ľudia, umelci. On, prírodovedec, sa dostal k psychológii a filozofii.

Slovenská psychedelická spoločnosť chce aj na jeho odkaz nadviazať. Na vedeckom sympóziu 2. júna v Pezinku chcem osobne apelovať, aby sa nerobili chyby ako v minulosti. Aby sa nevrhalo na substanciu v nelegálnych podmienkach, to je príliš nebezpečné. Na mieste je opatrnosť. Nikdy som nebol misionár, ktorý hovorí, že každý má brať LSD. Má to zostať v rukách profesionálnych, vzdelaných a skúsených odborníkov.