Stroj času menom Ukrajina

Na mapách je zvyčajne zelená. Ale len posledných čosi vyše dvadsať rokov. Tmavá zelená symbolizujúca plnosť života a plodivej sily. Mladá samostatná Ukrajina. Na svietiacom glóbuse mierky 1:42 500 000 je veľká presne ako prvý článok môjho palca.

Ale čo to vlastne je, tá Ukrajina? – pýta sa rodák zo západo­ukrajinského (haličského) mesta Ivano-Frankivsk Oleh Kryštopa v zbierke literárnych reportáží Ukrajina v měřítku 1:1 (Dokořán). Vo svojom rodnom meste prežil dvadsaťpäť rokov bez toho, aby sa kamkoľvek pohol, bez toho, aby videl, čo je za jeho predmestiami, aby videl a vedel, kam smerujú koľajnice z hlavnej stanice – do jednej či do druhej strany.

V prvých rokoch života na seba prebral osudy svojho otca i deda, ktorí celý život túžili po úteku, no nikdy sa k nemu skutočne neodhodlali. A zdalo sa mu, že takto to má byť. Po štvrťstoročí nehybnosti však prekonal sám seba – nasadol na vlak s jednosmerným lístkom a už sa nezastavil. Jeho prvá ukrajinská cesta sa začala v roku 2004. Až vtedy ju začal skutočne spoznávať, tú obrovskú a neznámu krajinu, o ktorej nevedel prakticky nič, hoci sa v nej narodil. Stala sa jeho posadnutosťou i náboženstvom, láskou i objektom pohŕdania. Inak to ani nemohlo dopadnúť.

Ukrajina v měřítku 1:1 je súborom rôznorodých reportážnych textov – od drobných portrétov ľudí, ktorých stretol na svojich cestách, cez analytické texty, ktoré sa snažia dopracovať k podstate viacerých celoukrajinských problémov, až po intímne reflexie vlastného života na ceste medzi Užhorodom a Luhanskom, medzi Kyjevom a Odesou. Vznikla z toho kniha, ktorá je miestami divoká, miestami lenivo pripitá, ironická i vážna, no celý čas je mimoriadne ľudsky láskavá. Takto môže o Ukrajine písať len ten, kto ju spoznal a prežil, kto si ju zamiloval.

Krajina plaču

Možno názov Ukrajiny pochádza zo slova kraj, či okraj. Ale čo ak je základom pomenovania Ukrajiny fonetický prepis anglického slova cry, teda plač. Aj tieto Kryštopove myšlienky jasne dokazujú, že do uvažovania o svojej krajine sa pustil doslova od podlahy. „Konec světa, to je mez veškerých nadějí, to je opravdu okraj. Možná název Ukrajina pochází právě odtud, od spojení kraj světa. Pláč světa.“

A hoci je zelený fliačik Ukrajiny na politických mapách sveta skutočne len krátko, ľudia tu žili a zomierali dávno predtým, ako kartograf urobil pár náhodných ťahov štetcom. Minulosť a pamäť sú dva východiskové body, z ktorých Oleh Kryštopa štartuje na svoje nekonečné cesty – buď sám, alebo so svojím televíznym štábom (okrem iného je aj tvorcom viacerých dokumentárnych filmov). Uvedomuje si, že nič tu nevzniklo len tak, mávnutím prútika alebo tlesknutím. „Nedávno mne rozladil jeden literárněkritický článek, ve kterém se psalo, že už prý všichni mají plné zuby těch mladých autorů s těmi nekonečnými příběhy jejich dědů a babek. Jenže předtím, než si do paměti uložíte přítomnost, si ji musíte usouvztažnit s minulostí. Šílenství vzniká tam, kde zaniká kontinuita paměti.“

Aj preto svoje rozprávanie začína príbehom vlastného deda, ktorého ešte ako malého chlapca chytili príslušníci NKVD a obvinili ho zo spolupráce s ukrajinskými partizánmi. Rozkaz znel jasne: smrť. Katom sa však uľútostilo nie chlapca, ale guľky z pištole, a tak ho hodili do Dnestra. A chlapec prežil a stal sa otcom, vďaka čomu sa mohol narodiť aj jeho vnuk, ktorý si veľmi dobre uvedomuje tenkú hranicu medzi vlastným bytím a nebytím (respektíve narodením a nenarodením).

Stroj času

Oleh Kryštopa tvrdí, že jediný skutočne fungujúci stroj času je Ukrajina. Križovať ju teda vo všetkých smeroch znamená presúvať sa tak v priestore, ako aj v čase. „Je to cesta do nikam. Do postkomunistického pekla.“

Medzi franforcami rozbitého asfaltu, černobyľským safari, donbaským koncom sveta a odeskými filmovými kulisami tu všade žijú ľudia, a to je nesporne najsilnejšie posolstvo knihy Ukrajina v měřítku 1:1. Akoby staval do kontrastu neživosť a istú neobratnosť krajiny (či štátu) a vitalitu ľudských bytostí, ktoré navzdory všetkému žijú. Práve na ľudí sa zvykne celkom ľahko zabúdať, čo sa však Olehovi Kryštopovi rozhodne nestalo.

Príbehy ľudí vinúce sa touto knihou sú spojivom, ktoré drží rôznorodé texty pohromade. A je celkom jedno, či hovoríme o troch stroskotaných manželstvách samotného autora (dôvodom rozvodov boli zakaždým jeho ukrajinské cesty), či prežívame príbeh televízneho kameramana Tolika, ktorý bol častým Kryštopovým spoločníkom na cestách, a vydania tejto knihy sa nedožil, alebo je to len náhodné stretnutie s neznámou ženou v obchode s alkoholom, ktorá sem prichádza každý deň len preto, aby si na chvíľu podržala krásnu fľašu najdrahšieho vína (a napokon si vždy objedná pohárik treťotriednej vodky). A práve to je tá mierka 1:1. Kryštopa sa nepozerá na zem z lietadla, nekrúti glóbusom. Stretáva ľudí a pozerá sa im priamo do očí.

Ukrajina je strojom času aj preto, že minulosť sa z jej podzemia vynára až príliš často a pri každej príležitosti. Stačí prísť na obed k svojej babičke, ktorá preplní obedňajší stôl všetkými možnými aj nemožnými dobrotami, a popritom rozpráva príbeh o tom, ako máličko chýbalo a počas hladomoru v tridsiatych rokoch by ju boli zjedli.

Druhá strana knihy

Ukrajina, o ktorej počúvame dnes, je o dosť iná ako tá z Kryštopovej knihy. Dôvod celkom prozaicky objasňuje v doslove k českému vydaniu: „První výtisk knihy Ukrajina v měřítku 1:1 mi donesli přímo na Majdan, kde zrovna začaly protesty. Neúčastnilo se jich ještě moc lidí, ale už probíhali v nonstop režimu. Hlavním požadavkem v tu chvíli bylo podepsání asociační dohody s EU prezidentem Janukovyčem. Křest knihy se neustále odkládal, protože každý den vypadal jako ten poslední.“

Neznamená to však, že kniha je teraz neaktuálna, že to, čo si v nej prečítame, je zabudnutá minulosť, a tak ná už ani nemôže poskytnúť žiadne relevantné svedectvo. Naopak. Otvára možnosti na porovnávanie a usúvzťažňovanie – podobne ako na začiatku knihy píše Kryštopa o nutnosti prehryznúť a stráviť minulosť (ďalekú), môžeme to isté tvrdiť aj o tej bližšej. Pred ôsmimi až desiatimi rokmi zažil donbaskú oblasť, ktorá sa s tou dnešnou absolútne nedá porovnať. Pred piatimi či šiestimi rokmi s vážnou tvárou tvrdil, že Krym zostane ukrajinský a nikto si naň nedovolí siahnuť, ľudia sú pokojní a odtrhnutie od Ukrajiny nepožadujú.

Táto druhá strana knihy je teda tiež mimoriadne vzácna. Je to čosi ako odvrátená strana Mesiaca, nevidíme ju (nie je vytlačená), ale vnímame ju rovnako samozrejme ako plynutie času. Je to trpké poznanie. Nie každá zmena je totiž zmenou k lepšiemu.

Na mapu „rôznych Ukrajín“, ktoré sa Oleh Kryštopa pokúšal spoznať, tak pribudla v poslednom období ďalšia. Nič zásadné sa však v jeho prístupe nemení, aj túto sa totiž rozhodol spoznať: „A tak si tu žijeme. Ve válce, ale jako by nebyla. Měníme se a neměníme zároveň. Ale to už je téma na další knihu. Takže… pokračování příště.“