Porážka Dáišu v Iraku je na dohľad, čo však potom?

Teroristická organizácia Dáiš (takzvaný Islamský štát) stráca na sile už niekoľko mesiacov. Irackej armáde podporovanej Spojenými štátmi sa ostatné týždne darí vytláčať teroristov z Dáišu aj z ich posledných bášt v Iraku.

Podľa irackých jednotiek by jeho bojovníkov mali z Mosulu, druhého najväčšieho irackého mesta, kde vyhlásili kalifát, vyhnať do začiatku ramadánu, teda už koncom mája. Dáiš získal Mosul v júni 2014. Dnes však kontroluje už len posledných približne 12 kilometrov štvorcových v historickej časti mesta.

Ak sa irackej armáde a medzinárodnej koalícii podarí islamistov v Iraku poraziť, otázny bude nielen osud vytlačenej teroristickej organizácie, ale aj osud oblastí, ktoré ozbrojenci roky okupovali a do ktorých sa môžu prinavrátiť strety mnohých záujmov.

Kam s teroristami

Príjmy teroristov klesajú úmerne so stratou kontrolovaných území. V minulom roku podľa správy organizácie ICSR až 43 percent príjmov organizácie ISIS tvorili dane a poplatky od obyvateľov okupovaných území, teda približne 200 až 400 miliónov dolárov. Po strate takých oblastí ako sýrského Džaralábu či mesta Palmýra, irackého Sindžáru či priehrady Tabka na rieke Eufrat sa príjmy oproti roku 2015 prepadli na polovicu (podľa ICSR 560 – 870 miliónov dolárov).

S príjmami sa znižujú aj počty členov organizácie. Kým v časoch najväčších úspechov sa ich každý mesiac pridávali aj dve až tri tisícky, dnes spravodajské služby odhadujú, že do Sýrie a Iraku prichádza mesačne menej ako 50 odhodlaných bojovníkov.

Ich celkový počet v Iraku a v Sýrii sa však stále odhaduje až na vyše 10-tisíc členov. A už teraz sa špekuluje o tom, kam sa tieto osoby po blížiacej sa porážke v Iraku posunú ďalej.

Do úvahy pripadá niekoľko možností. Niektorým sa vďaka prepracovanej infraštruktúre tunelov a nekontrolovaných ciest podarí utiecť na rôzne smery. Ľahko podplatiteľné policajné či vojenské zložky na prístupových cestách a kontrolných stanovištiach môžu rovnako zohrať svoju úlohu. Je možné, že doplnia ešte stále aktívne jednotky v Sýrii.

Bojovníci zo zahraničia sa môžu pokúsiť o návrat do svojich rodísk, najmä do Saudskej Arábie, Líbye či Tuniska. Z pohľadu svetovej bezpečnosti budú musieť okrem Európy spozornieť aj krajiny Severnej Ameriky a Ázie v súvislosti s pokračujúcou migračnou krízou.

Predpokladá sa, že veliteľstvo a najbližší ľudia okolo vodcu Dáišu Abú Bakr al-Bagdádího sa pridajú k menším, ilegálnym skupinám, ktoré už teraz pôsobia v Sýrii a Iraku. S ambíciou obnoviť zašlú slávu teroristickej siete sa môžu aj naďalej pokúšať o zoskupovanie menších partizánskych jednotiek, organizovať menšie útoky a zotavovať sa.

V súvislosti so spájaním sa s inými teroristickými organizáciami sa skloňuje aj približovanie sa k al-Káide. Hoci súčasné názorové rozdiely oboch skupín sa zdajú pomerne veľké, časom môžu zapadnuté organizácie nájsť spoločnú reč a ciele.

Očakávané vákuum

S porážkou Dáišu v Mosule a ďalším napredovaním koaličných síl – napríklad významným posunom k mestu Rakká, stále dôležitým ekonomickým centrom teroristov v Sýrii – vyvstávajú aj otázky o tom, kto vyplní tvoriace sa vákuum v tejto časti Iraku.

Situácia sa totiž začína príliš nápadne podobať na obdobie v roku 2003, keď sa po páde Saddáma Husajna prepadol do chaosu nielen región, ale celá krajina. Americké velenie rozpustilo irackú armádu a mnoho sunitských Iračanov ostalo bez práce. Opustené zbrane a munícia Saddámových militarizovaných štruktúr navyše popudili k aktívnejšej radikalizácii.

Takmer dva milióny prevažne sunitských moslimov, ktorí v tom čase obývali Mosul, prišli o výhody, čo im vo väčšinovom šíitskom Iraku poskytoval sunita Saddám Husajn. Pokračujúce boje, v ktorých zahynuli aj dvaja Saddámovi synovia Udaj a Kusaj, vytvorili konfliktné pole, ktoré v chaose ľahko prebrali teroristi z Dáišu.

Američania oficiálne Irak opustili v roku 2011. Islamský radikalizmus, ktorý bol dovtedy len v zárodkoch, začal prekvitať, až kým územie o tri roky neskôr neobsadil vyhlásený kalifát.

Dohody (ne)spolupracujúcich segmentov

Rôzne segmenty protiteroristických síl, ktoré sa už sedem mesiacov viac či menej podieľajú na oslobodení Iraku, budú chcieť mať pri delení „koristi“ slovo. Jednotky irackej armády, kurdských síl, paramilitantné šíitské aj sunitské útvary, krajiny ako USA či Turecko sú napríklad v Mosule dočasnými spojencami.

Je však otázne, ako sa tieto názorovo rozdielne entity budú vedieť na usporiadaní krajiny „post-dáiš“ dohodnúť.

Šíitský režim v Bagdade, podporovaný Američanmi, bude potrebovať najväčšie sunitské mesto v Iraku opäť integrovať do štátnych štruktúr. Riadne prerozdelenie zdrojov z hlavného mesta a transformácia štátnych inštitúcií budú kľúčom k udržaniu jednoty krajiny.

Kurdi, ktorí svoju autonómnu oblasť na severe Iraku po intenzívnych bojoch s islamistami v posledných dvoch rokoch rozšírili o takmer 40 percent, budú hľadať podporu, ako si toto teritórium udržať. Neistý bude osud oblastí, ktoré kurdské jednotky kontrolujú, no majú väčšinové arabské či iné, napríklad turkménske obyvateľstvo – napríklad centrálny Kirkuk, bohatý na zdroje ropy.

Kurdské vedenie dokonca zvažuje možnosť, že by už v septembri vyhlásilo na území referendum o úplnom osamostatnení sa. A práve tejto expanzie sa najmä v Sýrii obáva silný sunitský hráč v regióne – Turecko.

Limity a komplexnosť

Aj keď sa v minulosti problém prerozdelenia moci v Iraku limitoval na trojicu najpočetnejších etník, žijúcich na jeho území – teda šíitov, sunitov a Kurdov –, reálny stav je omnoho komplexnejší. Uvedomujú si to dnes aj ďalší, vonkajší hráči pôsobiaci v regióne.

Len vo východnej časti antického Ninive, ktoré leží v severnej časti Mosulu, na východnom brehu rieky Tigris, sa spoločne snažia prežívať sunitské, šíitské, turkické etniká, Kurdi, menšinové etnikum Šabak, kresťania aj jezídi, ktorí si prešli pokusom o vyhladenie zo strany Dáišu.

OSN varuje, že aj napriek prevahe spojeneckých síl nad teroristami môže z Mosulu ešte stále utiecť v krátkom čase takmer dvestotisíc obyvateľov rozličných etník. Ich životy sú ohrozené aj preto, že bojovníci Dáišu často využívajú utečencov ako ľudské štíty. Humanitárna kríza preto na severe Iraku intenzívne hrozí stále.

Ktokoľvek preberie vládu, vytvorí autonómiu, rozbehne obnovu infraštruktúry a obnoví či udrží domáce aj zahraničné partnerstvá, bude musieť v prvom rade mať na pamäti tých, ktorí prišli o svoje rodiny, obydlia a celé doterajšie životy. Ich prinavrátenie do spoločnosti sa však nedarilo v minulosti a svet sa na Irak v tejto súvislosti stále pozerá viac ako skepticky.

Článok je publikovaný v rámci partnerstva Denníka N s portálom EurActiv.sk.