Denník N

Ochrnul, keď bol siedmak. Čech sa stal Slovákom pre lepšie tréningové podmienky

Boris Trávníček. Foto: Roman Benický, SPV
Boris Trávníček. Foto: Roman Benický, SPV

Spolužiak naňho nešťastne zhodil poltonový náhrobný kameň. Spočiatku sa naňho veľmi hneval, no s odstupom času si uvedomuje, že to nespravil naschvál.

Boris Trávníček bol siedmak na základnej škole. Bavil ho futbal, hral druhú ligu a mal ponuky aj z najvyššej súťaže.

Na dejepise preberali druhú svetovú vojnu a učiteľ ich zobral na židovský cintorín. Boris stál pod veľkým pomníkom a nevšimol si, že naň lezie jeho spolužiak.

„Potom som už len počul, ako decká kričali, že niečo padá,“ hovorí o šesť rokov neskôr. Boris sa prebudil až o štyri dni na áre brnianskej detskej nemocnice, dovtedy ho držali v umelom spánku.

„Keď som sa zobudil, už som vedel, čo sa mi stalo. Necítil som si nohy, plakal som. Dosť mi však pomohlo, keď ma prišli pozrieť rodičia. Chodili za mnou každý deň.“

Boris strávil v nemocnici tri mesiace, potom bol takmer pol roka v rehabilitačnom centre. Odvtedy ubehlo niekoľko rokov a stále je pripútaný na vozíček.

Pôvodné prognózy hovorili o tom, že mu nebude fungovať brušné svalstvo. Tie sa však nepotvrdili a trup má plne funkčný, čo je pri stolnom tenise veľmi dôležité.

V piatok oslávil 19. narodeniny v Bratislave, a to víťazne. So svojím spoluhráčom zo slovenskej reprezentácie Andrejom Mészárosom postúpil do semifinále majstrovstiev sveta v stolnom tenise zdravotne znevýhodnených.

V sobotňajšom semifinále už podľahli Turkom, no vybojovali bronzové medaily, keďže na turnaji sa udeľujú dve tretie miesta.

Pred majstrovstvami sveta tímov nemal veľké ambície. „Myslel som si, že prehráme oba zápasy v skupine.“

Boris je však maximalista, jedným z jeho cieľov je dostať sa na paralympiádu, ktorá sa koná o tri roky v Tokiu.

„Chcem vyhrať, čo sa bude dať – majstrovstvá Európy, majstrovstvá sveta či paralympiádu. Nemám malé ciele, to je nanič. Keby som sa napríklad len chcel dostať medzi najlepšiu svetovú desiatku, tak šport ani nemusím robiť. Chcem byť svetová jednotka.“

Boris Trávníček

Narodil sa 19. mája 1998, vyrastal v Rousínove na Morave. Keď bol siedmak na základnej škole, po úraze ochrnul od pása dole. Začal sa venovať stolnému tenisu. V roku 2015 vyhral Európske hry mládeže, v marci na Romania Open obsadil druhé miesto medzi seniormi, juniorskú časť turnaja vyhral. Tesne pred 19. narodeninami sa stal slovenským občanom a krajinu reprezentuje na bratislavských majstrovstvách sveta družstiev v stolnom tenise zdravotne znevýhodnených. S partnerom Andrejom Mészárosom sa prebojoval do semifinále. Okrem stolného tenisu jazdí na handbiku.

Boris Trávníček. Foto: Roman Benický, SPV

Česi tak nedoceňujú parašport

Boris Trávníček sa síce narodil a vyrastal v Česku, no na bratislavskom šampionáte už reprezentoval Slovensko.

„Pred dvomi rokmi som hral za Česko na Stredoeurópskej lige v Hodoníne. Prišiel za mnou tréner slovenskej reprezentácie Saša Dragaš. Spýtal sa ma, či by som nechcel reprezentovať Slovensko,“ hovorí Boris.

Nápad sa mu pozdával, ku krajine má vzťah, jeho mama pochádza z východného Slovenska. Dôležitú úlohu však zohrali peniaze. „Sú tu lepšie podmienky ako v Česku, tak som neváhal.“

Dokument o získaní občianstva si prevzal len deň pred začiatkom bratislavského šampionátu.

Český paralympionizmus je nejednotný a nedokázal si vylobovať výhody ako slovenský. Keď sa paracyklista Jozef Metelka stane majstrom sveta, dostane rovnakú finančnú odmenu ako za rovnaký výsledok Peter Sagan. „V Česku nie je paralympijský šport taký docenený, pritom je to tiež reprezentácia krajiny.“

Trávníček sa sťahuje do Novák, v ktorých si kúpil byt. Do tréningového centra v Prievidzi to bude mať len desať kilometrov.

„Som úplne samostatný. Postarám sa o seba, šoférujem moje špeciálne upravené auto a viem si aj navariť. V Novákoch budem žiť sám,“ hovorí.

Slovenčine rozumie vďaka tomu, že raz-dvakrát do roka chodí k babke na východ Slovenska. Dostane sa však k nej aj na internete, na ktorom, ako mnoho jeho českých rovesníkov, sleduje slovenských youtuberov.

Boris Trávníček. Foto: Roman Benický, SPV

Nespravil to naschvál

Boris sa k stolnému tenisu dostal v rehabilitačnom centre, v ktorom si sem-tam zapinkal s otcom. „Začalo ma to baviť, prihlásil som sa do klubu a začal trénovať.“

Počas školy mával tréningy 4- až 5-krát týždenne, teraz prechádza na dvojfázové tréningy.

Šport je pre ľudí so zdravotným znevýhodnením alebo po úraze veľkou pomocou. „Človek na to zrazu nemyslí. Sústredí sa na hru a na najbližšie ciele, napríklad dôležitý turnaj,“ hovorí Trávníček.

Úraz sa mu stal v puberte. Netrápilo ho však to, či bude mať úspech u dievčat. „Skôr mi prekážalo, že nebudem môcť hrať futbal. Veľmi som pre to plakal.“

Kým sa psychicky vyrovnal so svojím zranením, poriadne sa hneval na spolužiaka, ktorý naňho nešťastne zhodil náhrobný kameň.

„S odstupom šiestich rokov si však hovorím, že sme boli decká a on to nemohol vedieť. Určite to nespravil naschvál.“

Veľký hnev voči rodičom chlapca, ktorý ich synovi spôsobil ochrnutie, mali Borisovi rodičia. „Bola to chyba v ich výchove. Na cintoríne sa treba správať úctivo, nie loziť po náhrobku. Mne by také niečo ani nenapadlo.“

Mladý paralympionik uznáva, že u jeho rodičov mohlo ísť o zlosť, ktorá prekryla smútok. „Teraz je to však už iné. Skôr majú radosť, že sa mi darí v športe aj v živote.“

Boris si všíma, že niektorí ľudia sa k nemu správajú inak len pre jeho znevýhodnenie. „Berú ma ako nejakého chudáka alebo dieťa,“ hovorí.

„Ľudia sa niekedy snažia byť až prehnane milí a to mi už prekáža. No nič im na to nepoviem, asi mi to nedovolí výchova. Snažia sa, ale až príliš.“

Teraz najčítanejšie