piatok

Július Vörös sa učiteľom nestal, pretože komunisti v Akcii K zlikvidovali rehole a on skončil u pétepákov

Malá rehoľa Školskí bratia pripravovala na učiteľské povolanie mladých mužov. Július odučil len tri roky, než prišiel rok 1950 a s ním Akcia K.

Foto – Post Bellum

Július Vörös sa narodil 28. októbra 1926 ako najmladšie z desiatich detí. Mnohopočetná roľnícka rodina bývala v obci Močenok neďaleko Nitry.

V Močenku mladý Július prežil pokojné detstvo i dospievanie, keď politické a spoločenské napätie konca tridsiatych rokov príliš nenarušilo ospalosť vidieckeho života na Ponitrí.

Močenok, v roku 1948 dočasne premenovaný na Mučeníky, bol sídlom rehole Školských bratov. V obci pôsobili bratia od roku 1928, keď im nitriansky biskup Karol Kmeťko dal do prenájmu veľký kaštieľ s parkom. Tu učili na ľudovej a meštianskej škole, nacvičovali divadlá a robili rozličné prednášky pre širokú verejnosť.

Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Július Vörös medzi rokmi 1938 až 1942 navštevoval močenskú meštiansku školu a po jej dokončení sa rozhodol pre učiteľské povolanie pod záštitou Školských bratov. Rehoľníci pokračovali v tradícii svojho zakladateľa Jána Krstiteľa de La Salle; poskytovali vzdelanie založené na humanitných a kresťanských princípoch a tiež pripravovali budúcich učiteľov vo vlastných učiteľských ústavoch.

Štúdium na učiteľa absolvoval v Spišskej Kapitule, na ústave, ktorý bol založený na popud biskupa Jána Vojtaššáka. Ako sám hovorí, vojnové roky ho príliš nepoznačili, pretože sa v tom čase pripravoval na budúce povolanie v relatívne uzavretom kruhu rehoľnej komunity.

Zánik vojnového Slovenského štátu pre mladého študenta neznamenal príliš dramatickú udalosť, i keď niektorým následkom politického vývoja sa nevyhol. „Pripravovali sme sa na nový typ učenia, nemčina prestala po prvom ročníku a v druhom ročníku sa už bolo treba učiť ruštinu.“

Július Vörös spomína, ako koncom vojny cestoval do učiteľského ústavu v Spišskej Kapitule, aby dokončil druhý ročník. Od Nitry išli spoločne so spolužiakmi, aj nákladnými vlakmi do Žiliny, odkiaľ pešo putovali cez Liptovský Hrádok na Spiš. Ich cesta bola sťažená pre zničené cesty a paralyzovanú železničnú dopravu, pričom stretli aj na západ ustupujúcich nemeckých vojakov.

Prvé povojnové roky sa pre Júliusa Vörösa niesli predovšetkým v znamení dokončovania prípravy na učiteľskú dráhu. „Zmaturoval som v roku 1947 a potom som nastúpil učiť v Bojnej. Prvý rok som učil štvrtákov, druhý druhákov, tretí rok prvákov. Ten tretí ročník som nedokončil, pretože prišla Akcia K.“

Politicky nespoľahlivý učiteľ na základnej škole

Učiteľská kariéra Júliusa Vörösa však nemala dlhé trvanie. Príprave žiakov na základnej škole v Bojnej sa venoval len necelé tri roky. Od februára 1948 začalo byť čoraz jasnejšie, že rehoľný rád Školských bratov nebude mať v novom režime príliš priaznivé podmienky na existenciu.

Snahou komunistických predstaviteľov a ideológov vládnucej strany bolo zlomenie silného vplyvu cirkvi a rehoľných rádov na obyvateľov nového štátu. Komunisti plánovali obsadenie a likvidáciu kláštorov prakticky od nástupu k moci, nakoniec tieto plány uskutočnili na jar 1950 pod krycím označením Akcia K.

V politickom procese s desiatimi predstavenými rehoľných rádov (tzv. Proces Machalka a spol.) došlo k obvineniu z protištátnej činnosti a nepriateľstva k ľudovodemokratickému zriadeniu. To sa stalo spúšťačom pre široko koordinovaný zásah proti kláštorom po celom Československu, v ktorom boli obsadené rehoľné sídla a príslušníkov rádov postupne izolovali a dočasne internovali v sústreďovacích táboroch.

Mnohí rehoľníci sa často dostávali pred súd s už vopred jasným rozsudkom. Tí, ktorí sa vyhli väzeniu, nastúpili najčastejšie ako branci do táborov nútených prác, takzvaných Pomocných technických práporov (PTP).

Akcia K mala dve fázy.

Prvá nasledovala tesne po skončení uvedeného monsterprocesu s elitnými predstaviteľmi rádov, keď v noci z 13. na 14. apríla obsadili príslušníci Ľudových milícií a komunistických policajných zložiek takmer všetky väčšie kláštory po celom Československu.

Druhú fázu Akcie K viedli proti menším reholiam, medzi ktoré patrili aj Školskí bratia. Už v noci z 3. na 4. mája prišli členovia bezpečnosti aj pre Júliusa Vörösa a jeho spolubratov, ktorí si nerobili veľké ilúzie o vlastnej budúcnosti v režime s jasne nepriateľským postojom voči kresťanstvu.

„Náš riaditeľ Hanuska v Bojnej sa bol pýtať na okresnom školskom úrade, že čo s nami bude, no a povedal, že: ,Vám sa nič nestane, vás učiteľov potrebujeme.‘ Ale to boli len chlácholivé slová, aby sme nerobili paniku.“

Osud ostatných kláštorných spoločenstiev určite nevzbudzoval medzi zvyšnými bratmi prílišné nádeje v slobodné pôsobenie, napriek tomu, že rád Školských bratov poskytoval predovšetkým laické vzdelanie.

Július Vörös spomína, ako nie každý z bratov naozaj tušil, či režim skutočne zakročí aj proti ich drobnej reholi. On sám, ak aj predpokladal, že pre nich komunisti prídu, rozhodne nevedel, kedy sa tak stane, preto aj zákrok z osudnej noci vôbec nečakal.

„Bol som s Hanuskom mladším. Spali sme spánkom spravodlivých, no naraz sa o polnoci rozžiari svetlo v izbe a prišiel tajný, prišiel žandár, prišiel vojak s puškami, so samopalmi, a tak nám povedali: ,Vstávajte! Chytro sa oblečte, zoberte si najnutnejšie veci a zídete sa pod bránou!‘ Tak asi po pätnástich, dvadsiatich minútach nás sústredili a nepovedali vôbec, kam ideme, len boli pripravené autá pred bránou kláštora. Kde nás berú, to sme nikto nevedeli. Až potom sme sledovali, keď už sa brieždilo, že kadiaľ ideme.“

Sústreďovacie kláštory s povinnou prácou

Začiatkom mája štátna moc dokončila likvidáciu kláštorov internovaním zvyšných menších rádov; v okolí Nitry a Topoľčian to boli okrem Školských bratov najmä spoločenstvá Misionárov.

Z Bojnej odviedli 16 bratov, z Močenka asi 15 a z Urmina, čiže Mojmíroviec – prvého sídla Školských bratov na Slovensku – asi štyroch bratov, plus niekoľkých zo Slovenskej Ľupče.

Všetkých najprv sústredili v kaštieli v Močenku, kam odviezli  aj Júliusa Vörösa. Zhromaždení rehoľníci, prevažne učitelia, museli robiť ľahšie pomocné práce v záhrade či v okolí kaštieľa, mali obmedzené návštevy a boli pod sústavným dozorom strážnikov, pričom nemali dovolené vychádzať z prideleného priestoru.

Z Močenka Školských bratov rozmiestňovali na ďalšie záchytné miesta. Júliusa najprv presunuli do rehoľného domu sestier v Belušských Slatinách. Podľa jeho slov sem umiestnili najmä starších rehoľníkov i členov iných rádov ako Jezuiti či Saleziáni. Sem sa Július Vörös dostal vďaka doktorovi z Močenka.

„Bol som akože chorý, lebo sme hrávali volejbal v parku, keď sme mali voľno, a aj on tam niekedy prišiel, tak asi z protekcie som sa tam dostal. Bol to najpríjemnejší pobyt v sústreďovacích kláštoroch.“

Z Belušských Slatín Júliusa Vörösa presunuli do kláštora v Hronskom Beňadiku. Tu spočiatku vykonával poľnohospodárske práce a neskôr pracoval v krajčírskej dielni, kde šil návlečky na podhlavníky vojakov.

Nakoniec ho dopravili do sústreďovacieho kláštora v Malackách. Na tomto mieste bol hlavnou náplňou jeho práce výkop kanalizácie. O presune rehoľníkov v rámci rozličných sústreďovacích miest rozhodovali cirkevní zmocnenci na základe direktív komunistického vedenia.

Július Vörös tak v rozmedzí piatich mesiacov vystriedal štyri miesta, ďalšie presúvanie načas prerušil zvolávací lístok na vojenčinu s nástupom k 1. októbru 1950.

Nasledoval základný vojenský výcvik v Senici, kde za dva mesiace Július absolvoval klasickú prípravu s ostatnými brancami v bojovom útvare. I keď učiteľ, avšak rehoľník, Július Vörös nemohol nastúpiť na bežnú dvojročnú vojenskú službu. Pre komunistický režim nepohodlní Školskí bratia boli spoločne s ostatnými ideologicky nevyhovujúcimi živlami určení na „prevýchovu“ do oddielov PTP.

„Po tom, čo mali už zistené z kádrových spisov, čo kto je, čím je a kam patrí, kde ho zadelili, tak nás, čo sme boli ako politicky nespoľahliví, poslali na Ostravsko.“

S čiernymi výložkami na neurčitý čas

Moravsko-sliezske mestečko Petřvald je v okrese Karviná a známe je predovšetkým pre ťažbu uhlia už od prvej tretiny 19. storočia.

Banská činnosť v Petřvalde je však čiastočne poznačená biľagom nútených prác, vykonávaných okolo polovice 20. storočia. Už počas nacistickej okupácie boli v katastri mesta minimálne dva tábory, kde držali vojenských zajatcov, ktorí pracovali ako baníci v miestnych baniach.

Komunistická záľuba a dôraz na ťažký priemysel spôsobili, že ťažba uhlia na Ostravsku, najmä začiatkom 50. rokov, potrebovala nielen prísun baníkov, ale zároveň bane predstavovali ideálne miesto pre triednych nepriateľov. Práca pre nich slúžila ako prostriedok prevýchovy.

Úloha prevychovávať manuálnou prácou bola charakteristická pre všetky tábory PTP. Je celkom príznačné, že petřvaldský komunistický tábor nútenej práce sídlil priamo na mieste bývalého okupačného zajateckého tábora. Do Petřvaldu sa koncom roku 1950 dostal aj Július Vörös.

Spoločne s vysokoškolákmi, kňazmi, bohoslovcami, so synmi kulakov a živnostníkov, s ilegálnymi emigrantmi, ale aj s rôznymi kriminálnikmi a násilníkmi kvalifikovali rehoľného učiteľa Júliusa Vörösa ako „politicky nespoľahlivého“ a zaradili ho do neslávne známej kategórie E.

Klasifikácia „E“ znamenala automatické odvedenie do PTP, bez ohľadu na zdravotný stav, preto sa stávalo, že na nútené práce pridelili aj chorých a práceneschopných ľudí.

Júliusa Vörösa však po zdravotnej prehliadke, keď mu zistili slabý zrak a dostal silné dioptrie, oslobodili od náročnej práce pod povrchom.

„Hlavne to bolo asi riadenie zhora, že som nemusel robiť. Lebo bolo tam dosť úrazov, závaly a všelijaké nebezpečné situácie, takže som bol uchránený od toho. No ale keďže nás bolo veľa okuliarnikov, lebo vysokoškolákov bolo dosť aj bohoslovcov, tak potom nás dávali na rozličné práce, či sme robili na stavbách, alebo sme v jednom čase sťahovali byty dôstojníkov – pianína alebo stoly, všetok nábytok, čo bolo treba, ale hlavne najviac som bol v Ostrave asi na stavbách. Výkopové práce okolo stavby, potom betonáž, poprípade obsluhovali murárov, alebo kládli stropy, ale bez strojov, bez výťahu, že však okuliarnikov je dosť, tak sme spravili trepnu, a tak sme vynášali štyria alebo šiesti podľa ťažkosti tých stropných prefabrikátov.“

Príslušníci PTP bývali v Petřvalde v drevených barakoch, po ôsmich alebo po šiestich. Vörös spomína, že najmä stravovanie bolo v porovnaní s inými tábormi na výbornej úrovni.

Vychádzková uniforma s charakteristickými čiernymi výložkami bola znakom politickej nespoľahlivosti „pétepákov“. Pracovný odev tvorilo vyradené vojenské oblečenie aj tzv. „trofejný výstroj“ z rôznych armád druhej svetovej vojny. Tak sa bežne stávalo, že pri pracovnom nástupe príslušníkov PTP ste mohli vidieť časti výstroja predmníchovskej armády, ako aj britské, sovietske, nemecké i americké časti uniforiem. Július Vörös i ďalší branci slúžiaci v Petřvalde pracovali napríklad aj v oblečení po nacistických Afrikakorps.

Z tábora v Petřvalde ho po niekoľkých mesiacoch presunuli do Strašíc, kde pracoval najmä v kameňolome. Ako učiteľ z povolania znášal náročnú fyzickú prácu pri štiepaní a nakladaní kameňa pomerne dobre a bez protestu. Podľa vlastných slov bol mladý, vládal a sťažovanie ničomu nepomáhalo.

Najnepríjemnejšie boli pre neho najmä ideologické školenia s jasným postojom k náboženstvu ako „opiátu ľudstva“. Vörös sa nenadchol pre komunistické ideály a povinné prednášky počúval podľa vlastných slov jedným uchom dnu a druhým von.

Po šiestich mesiacoch ho nariadením presunuli do tábora PTP pri Plzni, kde strávil dva roky. Predĺžená služba „pétepákov“ vychádzala z presvedčenia, že ani obdobie dvojročnej povinnej vojenskej služby nestačí na prevychovanie nespoľahlivých osôb.

Odvedenci klasifikácie E slúžiaci v oddieloch PTP vykonávali nútené práce v čase, keď mali byť už dávno v civile, preto aj vojenská služba Júliusa Vörösa nakoniec trvala až tri roky.

„Keď už sme tam boli tri roky, už sme si mysleli, že hádam sa to skončí – a ešte ďalej nás niektorých nechali. Potom nás zavolali a hovoria: ,No tak pustíme vás, ale pod touto podmienkou, môžete si vybrať, buď podpísať zmluvu na dva roky do baní, alebo na tri roky k vojenskej firme.‘ Tak ja som povedal, no tak do baní nejdem za nič na svete. A k vojenskej firme, no však robím tu, robím tam, však to je jedno.“

Až keď sa písomne zaručil, že nastúpi do prideleného zamestnania, Július Vörös 26. novembra 1953 nastúpil konečne do civilu.

Foto – Post Bellum

Začlenenie do procesu výroby

Ani po opustení oddielov PTP sa Július nevyhol istým obštrukciám. Po dohode s vojenským vedením mal ihneď po prepustení nastúpiť do trenčianskeho stavebného podniku Stavoindustria. Tamojší stavbyvedúci však tvrdil, že voľné pracovné miesto pre neho niet, a na pracovnom úrade sa akurát dozvedel, že zmluva je údajne neplatná.

Dohodol si teda zamestnanie v inom stavebnom podniku, čo však bol problém, lebo podľa spísanej zmluvy mal nastúpiť v spomínanej Stavoindustrii.

O pridelení práce rozhodovali za Júliusa úrady, preto pod hrozbou návratu na vojenčinu nakoniec nastúpil do dohodnutého podniku v Trenčíne. Musel pracovať v dohodnutom zamestnaní ešte tri roky a až potom sa zamestnal v podniku Pozemné stavby Nitra, kde pracoval už ako úradník až do dôchodku v roku 1990.

K učiteľstvu sa už nikdy nevrátil. Výchova a vzdelávanie v komunistickom režime podliehali ideologickým zásahom a normám, ktoré výrazne odporovali presvedčeniu bývalého člena rehole Školských bratov.

„Po skončení PTP som nechcel ísť do učiteľstva, keď som videl, že takto musíte učiť, toto nesmiete povedať. Mal som lepší pokoj v stavebníctve. Ešte raz si ma síce zavolal predseda KSS, pretože deti som dal na náboženstvo. Tak mi to vysvetlil po svojom, že môže to mať zlé následky. Dobre, on si povedal svoje, ja som si myslel svoje.“

Počiatok dospelosti Júliusa Vörösa a jeho prvé roky v slobodne zvolenom povolaní čoskoro narušila šikana komunistického režimu a perzekúcie duchovenstva. Politické prenasledovanie sa nevyhlo ani ďalším členom rodiny Vörösovcov z Močenka.

V roku 1958 vo vykonštruovanom procese obvinili z vyzvedačstva sestru Kláru a matku Rozáliu, ktorá mala v tom čase 73 rokov.

Stručným rozsudkom ich odsúdili na niekoľko rokov väzenia ako nepriateľky socialistického režimu.

Rehoľníčkou v rodine bola aj ďalšia sestra, Helena, ktorá v roku 1948 odletela na Filipíny a neskôr žila v Papue-Novej Guinei i v Austrálii. Navštíviť svoju rodinu v socialistickej vlasti jej úrady povolili až v roku 1968.

Július Vörös nezatrpkol pre zmarenú učiteľskú dráhu, a tak ako za komunizmu, tak aj dnes sa riadi svojím životným mottom: Rob, čo robíš.

 

Post Bellum SK je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.

Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet
SK12 0200 0000 0029 3529 9756.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia je projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK.

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Zapojte sa do súťaže Príbehy 20. storočia. Nahrajte príbeh svojich starých rodičov a vyhrajte iPhone alebo 50 000 Kč.

Viac informácií: www.pribehy20stoleti.cz

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |

Už viac ako 126654 z vás dostáva správy e-mailom