V hlave Roberta Kaliňáka: Prečo nevie odolať barterom

Počas pár týždňov bol minister vnútra kritizovaný za tri realitné obchody, pri ktorých podľa kritikov štát prerobil; pri jednom z nich minister aj preukázateľne porušil zákon. Všetky tri prípady sú natoľko zložité, že verejnosť má malú šancu posúdiť, či Kaliňák naozaj urobil niečo zlé. Rezignujú už aj pozorovatelia, ktorí slovenskú politiku sledujú profesionálne („Zámeny a predaje budov či pozemkov na MV sa ľudsky už nedajú sledovať“ – Peter Schutz).

Netreba však nutne podrobne porovnávať ceny Kaliňákom predávaných, kupovaných, vymieňaných a prestavovaných budov. K pointe sa rýchlejšie prepracujeme skúmaním otázky, prečo vlastne minister vnútra vymýšľal komplikované schémy zámen, posudkov, doplatkov a dodatkov k zmluvám. Prečo namiesto toho normálne za peniaze nekúpil budovy také kvalitné a také veľké, aké úrady potrebovali?

Nikto štátu nebránil si starú Ikeu rovno kúpiť

Na projekte bratislavského klientskeho centra si ukážme, ako zadanie riešil Robert Kaliňák a ako sa to isté dalo za rovnaký čas urobiť jednoduchšie, bez porušenia zákona a veľmi pravdepodobne aj lacnejšie.

Minister vnútra hľadal budovu pre klientske centrum v Bratislave a koncom roka 2014 prišiel na to, že nič lepšie ako budovu starej Ikey v Novom Meste nenájde. Aj v tom momente ešte mohol vyhlásiť súťaž, v ktorej by pomenoval všetky potrebné parametre požadovanej budovy a čas jej dodania, ale nemusel to urobiť. Reality sú špecifické, preto majú vo verejnom obstarávaní viacero výnimiek. Budovy sa napríklad môžu nakupovať priamo, nemusí sa vždy robiť súťaž.

Ak bol teda minister vnútra presvedčený, že bratislavské klientske centrum má stáť na križovatke Tomášikovej a Rožňavskej, zákon mu umožňoval budovu starej Ikey jednoducho od jej majiteľa kúpiť. Potom by vyhlásil súťaž na jej rekonštrukciu a vybavenie. Pásku by strihal zrejme v rovnakom čase. Pri rokovaní o cene rekonštrukcie by bol štát silný, lebo stavebné firmy by o zákazku bojovali.

Lenže Kaliňák to celé skomplikoval. Namiesto toho, aby budovu hneď kúpil, tak ju najprv prenajal, potom do tej istej nájomnej zmluvy vložil aj objednávku stavebných prác s tým, že napokon štát všetko od tej istej firmy aj tak kúpi.

Na priamy nákup nezrekonštruovanej budovy mal minister právo, na vyhnutie sa súťaži na prestavbu nie. Vyšetrovanie podnetu, ktorý v súvislosti s prestavbou starej Ikey podal na Úrad pre verejné obstarávanie poslanec Miroslav Beblavý, sa preto len ťažko mohlo skončiť v Kaliňákov prospech.

Minister vnútra mal možnosť vysvetliť svoj postup, ale za dva roky trvania kontroly nenašiel dostatočný argument. Na svoju obranu len neustále opakuje, že štát nemohol robiť normálnu súťaž na rekonštrukciu budovy, lebo ju nevlastnil, pretože ju mal iba prenajatú. To je pravda, ale to je práve to, čo úrad Kaliňákovi vyčíta. Ak štát budovu chcel, tak si ju mal hneď kúpiť a nie najprv prenajímať.

Ako sa pri jednom obchode vyhnúť súťaži až dvakrát

Podstatný je výsledok a nie formálne dodržanie alebo nedodržanie zákona, reagujú na verdikt Úradu pre verejné obstarávanie aj minister vnútra, aj premiér. Klientske centrum funguje, ľudia si ho podľa ministra obľúbili a podľa jeho výpočtov by také lacné kancelárske priestory v Bratislave ani teraz, ani pred dvoma rokmi nezohnal. Cena budovy je okrem toho teraz podľa Kaliňáka oveľa vyššia ako celkové náklady, ktoré s ňou štát mal.

Problém je, že v skutočnosti nevieme ani to, akú má teraz hodnotu už štátna budova klientskeho centra, ale ani to, koľko štát v skutočnosti stála.

Terajšia cena budovy, o ktorej Kaliňák hovorí, je len nový znalecký posudok, ktorý si podľa ministra štát dal urobiť.

Aj cena, ktorú štát za kúpu a prestavbu starej Ikey zaplatil, je len odhad daný znaleckým posudkom. Štát totiž platil za klientske centrum sčasti peniazmi a sčasti bartroval inou svojou budovou.

Kaliňák teda namiesto toho, aby budovu kúpil a po súťaži prestaval, ju prenajal, k prenájmu doobjednal prestavbu, a napokon budovu aj tak kúpil, pričom časť ceny zaplatil zámenou budov.

Súťaži, ktorá je pre štát výhodná, sa tak Kaliňák pri jednom obchode vyhol až dvakrát. Najprv nevysúťažil stavebné práce a potom predal inú svoju budovu za cenu, ktorú určil len znalecký posudok, nie riadna dražba.

Posúdiť cenu stavebných prác nie je spätne možné. O bartrovanej budove na Staromestskej ulici však vieme, že už má tretieho vlastníka a ten za ňu po roku zaplatil o polovicu viac, ako si ju pri priamom predaji cenil štát zastúpený ministrom Kaliňákom.

Aj v tomto prípade existoval jednoduchší, prirodzenejší a transparentnejší postup. Štát mohol všetko zaplatiť peniazmi a budovu na Staromestskej si nechať, alebo hocikedy predtým či potom predať. Ak by si ju nechal, mohol by mať štát teraz napríklad kam umiestniť ministerstvo spravodlivosti, ktoré sa dlhodobo delí o jednu budovu s Najvyšším sudom. Ak by ju predával, vyvolal by súťaž a len ťažko by za budovu získal menej ako v priamom rokovaní pri bartrovaní s majiteľom starej Ikey.

Prečo teda Kaliňák kúpu inej budovy komplikoval zámennou zmluvou nielen v prípade klientskeho centra v Bratislave, ale aj v Martine či pri kúpe štyroch bytov pre policajtov v hlavnom meste?

Komu vyhovujú zámeny

Minister vnútra hovorí, že za starú Ikeu platili sčasti barterom, pretože štát vtedy nemal dosť peňazí. Tento jeho výrok treba brať s rezervou. Reč je o piatich miliónoch eur, čo sú menej ako dve stotiny percenta ročných výdavkov štátu.

Vysvetlením chuti často bartrovať by bolo, ak by si tým ministerstvo vnútra chcelo zakryť vyššie ako plánované výdavky. Ministerstvo by totiž platilo časť svojich nákupov majetkom štátu a nie peniazmi, ktoré má riadne pridelené v rozpočte. Zámenné zmluvy však rovnako ako predaj iného prebytočného majetku štátu tak či tak podliehajú schvaľovaniu na ministerstve financií. Ani chuť potichu míňať nad úroveň schváleného rozpočtu tak nemôže byť vysvetlením Kaliňákovej záľuby v barteroch.

Zámeny nie sú ani rýchlejšie ako normálny nákup. Ak si štát vyberie budovu, ktorú chce kúpiť, je, naopak, rýchlejšie platiť peniazmi ako napríklad chystať ocenenie vlastnej budovy.

Ministerstvo vnútra vysvetľuje výhodnosť zámeny budov po ich ohodnotení znaleckým posudkom aj tvrdením, že štát nikdy nevie svoje budovy predať v normálnej dražbe za cenu vypočítanú znalcom. Preto je podľa ministerstva lepšie bartrovať. Ani to však netreba brať vážne. Takáto konštrukcia totiž vlastne hovorí, že súkromný kupca je v barteri ochotný platiť vyššiu cenu ako pri normálnom obchode za peniaze. Na to však nie je rozumný dôvod a ani z praxe nie je známa takáto anomália v správaní firiem.

Barter teda nerieši žiadne nedostatky zákona o verejnom obstarávaní ani iné byrokratické obmedzenia, ktoré by komplikovali upratovanie v nehnuteľnostiach štátu.

Barter nepomáha štátu s nedostatkom hotovosti, pretože štát má dostatok hotovosti.

Nie je to zvyk úradov – je to skôr okrajová možnosť, ktorú začal štát používať širšie za ministra vnútra Kaliňáka.

Barter obchody štátu neurýchľuje, skôr naopak. Barter štátu neprináša lepšiu cenu, lebo vylučuje súťaž, ktorá prináša lepšiu cenu.

Z pohľadu verejnosti robí barter obchody štátu menej prehľadnými a menej kontrolovateľnými.

Preto ak Robert Kaliňák bartery na strane štátu pretláča, nepracuje v prospech štátu, ale vedome a systematicky nahráva druhej strane kontraktu.