Denník N

Michal Handzuš: Aj vo Fínsku majú deti počítače a vychovávajú tam dobrých hokejistov

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Michal Handzuš rozpráva o hokeji, ale aj o Kotlebovi. Dúfa, že do politiky príde niekto nový.

[Pridajte sa do facebookovej skupiny, v ktorej môžete debatovať o profesionálnom športe, prinášať námety redakcii alebo sa jej pýtať otázky. Každý večer v nej nájdete sumár správ.]

Michal Handzuš patril do svetovej hokejovej špičky. Vek a zranenia mu už neumožňujú podávať také výkony ako v minulosti, napriek tomu zostal osobnosťou. Nenadáva na posledné výkony slovenských hokejistov. Hovorí, že žneme len to, čo sme nezasiali za posledných desať-pätnásť rokov. Hokejista budúcnosti? Kreatívny buldog.

Okrem hokeja hovorí Handzuš aj to tom, že:

  • Slováci sú málo angažovaní, mali by na politikov viac pritlačiť;
  • koho volil a prečo je skôr pravičiar;
  • ako vníma voličov Kotlebu;
  • prečo presviedčal na kandidatúru Jána Luntera.

Keď ste sledovali zápasy majstrovstiev sveta, aký film vám išiel v hlave?

Film ani veľmi nie. Poznal som tam veľa chlapcov, hrával som s nimi. Správal som sa ako typický fanúšik, ktorý drží palce svojmu mužstvu – chcem, aby vyhralo, nie som spokojný, keď prehráva, povzbudzujem, teším sa, smútim…

Nemali ste chuť byť s nimi na ľade?

Najradšej by som tam bol, ale viem, že už nie je kvalita, aby som hral na majstrovstvách sveta. Som s tým vyrovnaný, že by som bol skôr na príťaž, ako pomoc.

Pozývali vás tréneri na majstrovstvá?

Nie, ani ma nemali prečo. Sám viem, že by som nemal na to, aby som hral na takejto úrovni.

Štrnáste miesto je najhorší výsledok Slovenska na majstrovstvách sveta, ale to je len štatistika. Znepokojuje vás niečo viac?

Rozpráva sa o tom už dlho. Niekoľko rokov po tom, keď sme boli v roku 2002 majstri sveta, sa diskutovalo, že nepracujeme s mládežou správne, zanedbávame štadióny, nie sú peniaze pre kluby, aby pracovali s mladými hráčmi… Je rok 2017 a prišiel výsledok toho, čo sa nerobilo počas bohatej éry slovenského hokeja. Kvalita išla dole. Chalani, ktorí by mali preberať štafetu, nie sú alebo je ich málo.

Znepokojuje vás teda niečo na slovenskom hokeji?

Znepokojuje ma už dlhšie, že systém nemáme nastavený tak, aby sme boli konkurencieschopní svetu, aby sme chrlili hráčov, ktorí budú hrať v kvalitných súťažiach a vďaka tomu kvalitne aj za národné mužstvo. „Dvadsiatka“ je v podstate záplata nefunkčného systému. Jej úlohou je každoročne sa zachrániť na majstrovstvách sveta. V ideálnom svete by boli mladí hráči v 16-17 rokoch už v extraligových kluboch, ako to bývalo kedysi. S Majom Gáboríkom sme v tom veku už hrávali.

Čo je problém?

Zmenila sa doba a niečo nevieme ovplyvniť, ale mám pocit, že sme sa neprispôsobili. Systém máme podobný ako v osemdesiatych rokoch, ale doba sa úplne zmenila, a tak je vysoko neefektívny.

Chodili do hokejových tried, trénovali ráno aj podvečer dvojfázovo, myslím, že aj vy, nie?

Hokejové triedy sú, ale je menej detí. Nás bolo dvesto, teraz si tlieskame v Bystrici, lebo máme v jednom ročníku 37 chlapcov. Inde je ich desať, pätnásť. Samozrejme, že už nebude nikdy dvesto detí v náboroch, ale musíme nájsť systém kompatibilný s touto dobou. Rodičia aj deti majú viac možností, počítače, krúžky…

Počítače a krúžky sú predsa aj v zahraničí.

Samozrejme, a o tom to je. Aj vo Švédsku, Fínsku alebo v Kanade majú počítače, ale stále vedia vychovať dobrých hokejistov. Takže nie doba je iná a deti máme lenivé. Deti sú čisté, nadšené, len ich treba zaujať. Pre rodičov treba vytvoriť dôveryhodný systém, v ktorom vyrastie dobrý hokejista, ale aj osobnosť, pretože nie z každého bude hráč NHL.

Nepomohlo by Slovensku viac, keby nás Dáni nezachránili, spadli by sme na dno a začali by sme budovať úplne nový hokej bez falošných ilúzií? Zdá sa, že koncepcia kozmetických úprav, tuningovania „starej škodovky“ nefunguje.

Nemyslím si, že by to bolo lepšie. V hokeji je stále veľa šikovných ľudí, ktorí vedia, že treba niečo zmeniť, aj sa snažia, chcú, vzdelávajú sa, ale nemáme to upratané. Jedným z dôvodov, prečo fínsky hokej išiel nahor, bol ten, že sa spojili. Kluby zistili, že nemôžu proti sebe len bojovať a uzatvárať sa, a tak spolupracujú. Samozrejme, každý chce mať titul, ale v konečnom dôsledku je to o tom, či vychováme hráčov pre reprezentáciu.

Sme na dne, aj keď sme nevypadli?

Mám pocit, že áno, ale keby sme vypadli, tak by sme mohli zistiť, že dno je možno aj nižšie. Ak si doteraz niekto zatváral oči pred tým, že niečo nerobíme úplne dobre, tak po týchto majstrovstvách to už nie je možné. Chýba nám generácia. Nerobilo sa s ňou dobre, a chalani za to ani nemôžu. Vidím to teraz v extralige. Prídu hráči z juniorky a s trénerom im musíme vysvetľovať veci, ktoré by mali dávno vedieť. Je to chyba systému. Talenty budeme mať vždy, ale musia mať prostredie, v ktorom by sa mohli najlepšie vyvíjať.

Mali ste vy také prostredie?

Myslím si, že áno. Hral som v kvalitnej dorasteneckej lige, zažil som ešte majstrovstvá Československa, potom v sedemnástich rokoch v prvej lige, neskôr som bol dva roky v extralige. Učil som sa od starších hráčov, potom som išiel do Ameriky. Lenže hokej sa zmenil a mám pocit, že u nás je systém podobný, ako keď som vyrastal.

Hokej je niečo iné?

Áno, minule som sa o tom rozprával s Vladom Országhom. Hokej je diametrálne odlišný od toho, ktorý sa hral kedysi. Je iný, krajší, rýchlejší, technickejší a musí sa to prejaviť aj pri výchove mládeže.

Michal Handzuš

Narodil sa v roku 1977 v Banskej Bystrici. Korčuľuje od štyroch rokov, hokej začal hrať v šiestich rokoch. Vyštudoval gymnázium. Do Kanady odišiel v 19 rokoch, keď ho draftoval St. Luis Blues. Na klubovej úrovni dosiahol všetko, čo sa dá, v NHL aj v extralige. Na Slovensko priviezol Stanleyho pohár a v tomto roku získal domáci titul v Banskej Bystrici. Majster sveta z roku 2002 niekoľko rokov uvažuje o konci kariéry, ale zdá sa, že fanúšikovia ho uvidia na ľade aj v budúcej sezóne. 

Na majstrovstvách si to odniesol tréner Zdeno Cíger, ale mal s kým urobiť lepší výsledok?

Nehádzal by som to na chlapcov, tiež máme dobrých hráčov. Myslím si, že turnaj nevyšiel, veľkú úlohu zohrala psychika, chalani neboli v pohode. Dve tretiny hrali veľmi zle, dali gól a zrazu hrali veľmi dobre, napríklad v tretej tretine s Dánmi. Máme dobrých hokejistov, ale chýbajú tí rozdieloví, ktorí by zobrali na seba zodpovednosť a dali by góly, aj keď sa nedarí.

Rozdieloví hráči mohli prísť z NHL, ale neprišli.

Bývalo to tak každý rok. Keď sme mali tridsať hráčov v NHL, päť-šesť chalanov vždy odmietlo, ale prišlo ďalších osem. Teraz je ich tam trinásť, z toho veľa mladých, ktorí sú niekedy na prelome medzi farmou a NHL. Majo Hossa, Zdeno Chára majú 38 až 40 rokov, tam už je aj opotrebovanie a únava. Ja nie som schopný odohrať ani celú sezónu v extralige, kým oni hrajú NHL – teda klobúk dolu! Verím, že majstrovstvá sveta nie sú pre nich až takou prioritou. V tomto roku to, bohužiaľ, tak vyšlo. Minimálne dvaja-traja boli na operáciách, Rišo Pánik bol na farme, zrazu mal vynikajúcu sezónu a čakal na zmluvu, ktorou by sa konečne etabloval v NHL.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Fanúšikovia nehrali v NHL, vnímajú to inak.

Ľudia to nevedia, ale zmluva znamená pre hráča inú pozíciu v mužstve, voči trénerovi, viac hráva. Keby Rišo prišiel na majstrovstvá bez zmluvy a zranil by sa, tak by mu všetko padlo. Vlado Országh bol bez zmluvy na majstrovstvách sveta vo Viedni v roku 2005, zranil sa a bol to koniec jeho kariéry. Život, ktorý ho čakal, mu nikto nenahradí.

Hrali ste v NHL, tiež ste stáli pred rovnakou otázkou. Ako sa hráč rozhoduje, či pôjde reprezentovať alebo nie?

Nikto nevie, ako sa hráč cíti po sezóne. Pred druhým miestom na majstrovstvách sveta v Petrohrade sme mali v St. Louis vynikajúce mužstvo, vyhrali sme Prezidentskú trofej a išli sme na Stanley Cup. Vypadli sme v prvom kole. Bol som taký frustrovaný, nešťastný a sklamaný, že keď mi zatelefonovali z reprezentácie, odmietol som. Peter Šťastný poznal NHL, povedal mi, aby som to vypustil z hlavy, že sa mi ozve zajtra, napozajtra. Po dvoch dňoch som rozmýšľal inak a išiel som. Pri rozhodovaní robia veľa aj úspechy. Tešili sme sa na partiu, znovu sme to chceli skúsiť, tak sme sa vracali do reprezentácie.

Zranenia, únava, kluby aj peniaze – je to vaše zamestnanie, tomu rozumiem. Ale čo napríklad Ovečkin? Na olympiádu do Soči prišiel a hral aj so zlomeným prstom na nohe.

Paľo Demitra hral tiež so zlomeným malíčkom…

Veď o tom hovorím.

Ovečkin tento rok nešiel, neviem, čo všetko mal. Nikdy sa nevie, či sa s nejakým zranením dá prísť alebo nedá. Majo Gáborík mal operáciu, Tatar tiež…

Ak by si niekto myslel, že pokračoval bojkot, bol by úplne vedľa?

Určite. Nemali dôvod.

Sledovali ste majstrovstvá sveta osemnástky?

Málo, lebo sme vtedy v extralige hrali play-off. Ale proti silným súperom hrali naši juniori úplne rovnocenný, moderný, pekný hokej.

Vyzeralo to ako iný hokej, ale v osemnástke aj je iný, nie?

Áno, juniorský hokej je iný ako seniorský. Dôležité je, že chalani boli individuálne vyspelí, zápasy ukorčuľovali, a nielen to. Ukorčuľovali ich s pukom. Mám pocit, že rozdiel medzi top mužstvami a druhým sledom je v niekoľkých veciach. Top mužstvá majú rozdielových hráčov, ktorí rozhodujú, a majú prepracovanú taktiku. Všetci sú už rýchli, aj my máme rýchlych hráčov, ale rýchlosť s pukom je to, čo robí obrovský rozdiel. Hráči musia byť rovnako rýchli s pukom ako bez. To nám niekedy chýba, ale na osemnástke som to videl. Je to fantastické, lebo sa prispôsobili novým trendom a pravdepodobne to intenzívne trénovali. Ale juniorský hokej sa nedá porovnávať so seniorským.

Čo sa prihodilo slovenskému hokeju od zlatého a strieborného šampionátu? Alebo inak: prihodilo sa vôbec niečo, alebo je to logické, muselo to prísť, len sme si to nepripúšťali?

To, čo sa deje, je úplne logické. Systém je zlý a infraštruktúra – štadióny sú také isté, ako keď som začínal. Chceme, aby bola silná extraliga, aby chodilo veľa divákov, ale na štadiónoch všetci mrznú, hlásateľov nepočuť, keď sa niečo stane, nevidia spomalené zábery, lebo nemáme kocku… Pozrite sa na Slovan. Keď tam prídem, cítim sa porovnateľne s NHL. Pozrite sa na štadióny v Česku – všetky sú vybudované a my máme dva. Úplne sme zaspali. A problémy sa nabaľujú. Pridajte k tomu financovanie mládeže, ktoré chýba osemnásť rokov. A to nie je len hokej. Malé športy vymierajú. Pre štát by malo byť financovanie mládeže prioritou, aby nevymýšľali sprostosti, ale športovali. Deti sú čisté, chcú športovať, ale nemajú kde. My sme boli na uliciach, ale doba, keď naši rodičia končili v práci o tretej, je preč. Teraz pracujú do šiestej a nemajú deti ako voziť na tréningy. Hľadáme riešenia.

Prišli ste na niečo?

Deti sa musia vzdelávať a športovať. Na to im musíme vytvoriť podmienky odmalička. To je základ.

Ešte potrvá, kým vyrastie nová generácia. Mali by sme sa teraz viac pripravovať na potešenie z vydreného víťazstva nad Maďarskom, Talianskom alebo Južnou Kóreou?

Myslím si, že to nie je také zlé. Myslím si, že mužstvo, ktoré bolo na majstrovstvách, je kvalitnejšie, ako hralo. Možno to bola zhoda okolností, ale mali väčší potenciál. Nemôžeme momentálne očakávať medaily, ale určite máme na umiestnenia okolo desiateho miesta.

Keby sa teraz dali múdre hokejové hlavy dokopy (ako nedávno v Jasnej – predpokladám, že išlo najmä o nastavenie trendov), výsledky sa prejavia možno v ďalšej generácii. Je to tak, alebo si budeme musieť počkať ešte dlhšie?

Ak začneme robiť s najmenšími a dostanú podmienky, tak do osemnástky je to minimálne dvanásť rokov. Sú veci, ktoré sa dajú robiť rýchlejšie, nektoré budú trvať dlhšie a možno budú aj bolieť, ale je najvyšší čas na zmenu. Veľa vecí sa dá zmeniť hneď. Určite by sme sa mali spojiť, lebo sú tu stále vojny, jedna skupina nie je spokojná s druhou.

V Jasnej ste hovorili o zmenách?

Diskutovali sme o tom, aký by mal byť cieľ a čo robíme zle…

Aký by mal byť cieľ?

Pracovali sme v skupinách na témach, napríklad aká je identita slovenského hokejistu, akú by sme ju chceli mať a ako by malo vyzerať národné mužstvo. Naša generácia už hrala za Slovensko, ale bol tam Igor Liba, ktorý hral vo federále spolu s Čechmi, pozná rozdiel medzi hrou Čechov a Slovákov, bolo veľmi zaujímavé ho počúvať.

Aká by mala byť identita slovenského hokejistu v budúcnosti?

Padlo veľa myšlienok, treba ich dať dokopy, urobiť akčný plán a zadefinovať, aký je cieľ a aká má byť identita hráča a národného mužstva.

Dobre, tak ako vy vidíte slovenského hokejistu budúcnosti?

Slováci boli vždy emotívnejší, výbušní, bojovní, ale aj kreatívni srdciari. Práve Igor Liba bol kreatívny buldog. Máme, myslím si, túto výbornú kombináciu v krvi. O tom je súčasný hokej a naše DNA doň zapadá. Nie sme, nechcem povedať, „vychcaní“ ako Česi, ktorí to vedeli hrať na „zaďoura“. Slováci vnášali do československého hokeja bojovnosť a srdce, ale vedeli s Čechmi kombinovať a boli kreatívni. Žigo Pálffy, Paľo Demitra, Miro Šatan – všetci boli takí. Srdce a kreativita je cieľ, len sa k nemu treba dostať novými metódami. Niekde sme zaspali a vychovávame menej kreatívnych bojovníkov.

Keď sme pri tých Čechoch, existuje skutočne nejaký slovensko-český komplex, alebo je to len vata športových komentátorov, keď musia niečo povedať?

Nemyslím si, že existuje nejaký komplex, len nám nesedí ich štýl hry. Vyhrávali sme nad Čechmi aj na majstrovstvách sveta. Oni vyčkávajú, hrajú si svoj taktický systém, ale nám to nikdy nesedelo. Boli sme skôr ofenzívni, takí „poďme do nich, dáme to, rozbijeme ich“ – a oni to vedeli využiť. Keď sme v roku 2012 nad nimi vyhrali v semifinále, porazili sme ich ich vlastným českým hokejom. Bránili sme, čakali sme na chyby, hrali sme s nimi trpezlivú partiu až do tretej tretiny, keď sme dali dva góly a vyhrali sme 3:1.

Ktosi povedal, že s Čechmi môžeme vyhrať, ale nie vyhrávať. Je to pravda?

Neviem. Naša generácia vedela, že môžeme vyhrať s hocikým – aj preto sme sa tešili do reprezentácie.

Takže ideálny by mal byť nejaký kríženec slovenského a českého hokejistu?

Možno. Česi boli lepší po taktickej stránke ako my. Musíme zlepšiť taktiku, ale držať si to svoje.

Niekoľkokrát sa už objavili vaše úvahy o konci kariéry, ale vždy ste sa rozhodli inak. Naposledy ste to povedali začiatkom roka, spomínali ste tú možnosť aj v roku 2015. Ako to vidíte po tejto víťaznej sezóne?

Som na tom rovnako ako po každej sezóne za posledné dva-tri roky. Minulý rok som si určil koncepciu, ktorú dodržím aj teraz. Po sezóne si dám voľno, tri-štyri mesiace budem s rodinou. Vlani som začal trénovať až v septembri. Hral som skrátenú sezónu až od decembra-januára, ako mi radil Miro Šatan, a bolo to fajn. Nechcem teraz nad tým rozmýšľať. Každý rok je to rovnaké. Hlava by ešte chcela, ale telo viac a viac hovorí, že už by stačilo.

Je to o tom, čo vydrží vaše telo, alebo aj o niečom inom? Psychika, motivácia? Jaromír Jágr má takmer 45 rokov a stále hrá, Chris Chelios mal 48 rokov, keď končil…

Hlavu mám nastavenú tak, že by som rád hral, ale mám zranenia, ktoré mi už minimálne tri roky neumožňujú hrať na úrovni, akú som hral. Pretože mám hokej rád, prispôsobil som sa novej úlohe v mužstve. Už to nie je ofenzívny hráč v prvej päťke. Tento rok som hral v štvrtej a neprekážalo mi to. Hral by som aj do päťdesiatky, ale už to veľmi bolí. Niekedy ma to obmedzuje tak, že sa mi skoro nedá hrať. Dám si voľné leto a uvidím, či to ešte sezónu potiahnem.

Michal Handzuš s trofejou v Banskej Bystrici. Foto – TASR

V poslednom čase ste sa objavovali častejšie na politických akciách – proti korupcii, štrajk učiteľov, medzi osobnosťami SNP, posúvali ste Jána Luntera ku kandidatúre… Prečo?

Vždy ma zaujímala politika a sledujem ju. Nie tak, že by som do nej chcel vstúpiť, ale nie je mi ľahostajné, kam štát smeruje a ako sa to tu vyvíja. Chceme tu žiť a moje deti tu budú vyrastať, nemôže mi to byť jedno. Keď ma niekto vyzve, poviem svoj názor, či sa niekomu páči, alebo nie.

Nebolo to aj pocitom, že Slovensko je niekedy už tak „mimo misy“, že ste nemohli mlčať?

Napríklad pri proteste proti korupcii som mal dilemu. Zavolali ma štyria predsedovia politických strán a poviem pravdu, s líniami niektorých nesúhlasím. Ale korupcia mi prekáža. Mal som byť ticho a nadávať v pozadí? Zdá sa mi to pokrytecké. Slováci sú málo angažovaní. Nadávame, nepáči sa nám, kam štát smeruje, stále sa to zhoršuje, ale keď príde nejaká zmysluplná akcia, kde môžme vyjadriť názor, príde dvetisíc ľudí. Keby prišlo 50-tisíc a o dva týždne 100-tisíc, tak politici spozornejú. Verejný tlak je dôležitý.

Hovorili ste, že ste pravičiar?

Volil som pravicu.

Ešte stále ste?

Bohužiaľ, u nás je ľavica taká, aká je, a možno preto som viac na pravej strane, ale nie som tvrdý pravičiar.

Pod Lampou Štefana Hríba ste dávnejšie povedali, že zatiaľ ešte máte koho voliť aj napriek sklamaniu. Veľa vecí sa odvtedy zmenilo. Odhadujem vás na Most-Híd. Platí stále, že máte koho voliť?

Posledných desať rokov volím menšie zlo, ale teraz mám obrovský problém. Máte pravdu, volil som Most-Híd. Som sklamaný z toho, čo predvádzajú. Určite pôjdem voliť, niekoho nájdem, možno to bude trošku väčšie menšie zlo…

Spájate nádej na zmenu so súčasnou opozíciou?

Mám s nimi problém, nesúhlasím s mnohými názormi a niekedy aj so štýlom politiky. Dúfam, že príde niekto nový.

Nový už prišiel a volá sa Marian Kotleba.

Kotleba je logické vyústenie toho, že politici dlhodobo nehľadia na záujmy ľudí tak, ako by mali, a frustrovaných je čoraz viac. Všade vo svete rastie extrémizmus.

Nehľadí na ne ani Kotleba.

Voliči si vyberali roky menšie zlo, potom ďalšie menšie zlo, ďalšie… až ich všetci sklamali. Potom prišiel Kotleba a ponúkol jednoduché riešenia. Vieme, že sú to bludy, ale sklamaný volič skúsil aj to.

Fašizmus by mal byť neprekročiteľná čiara – také sklamanie a frustrácia neexistuje.

Určite, aj pre mňa. Tolerovanie extrémizmu je veľmi, veľmi nebezpečné a ľudia si to neuvedomujú. Myslím si, že gro jeho voličov nie sú fašisti, ale ľudia, ktorí nevidia svetlo na konci tunela. Tak sa vlastne aj Hitler dostal k moci a vieme, ako sa to skončilo.

Kotlebovci nie sú len hajlujúci poloblázni. Mladí hokejisti HK Brezno nastúpili na zápas v minulom roku s nálepkami Kotlebovej ĽSNS…

Znepokojuje ma to, ale to je výsledok jeho práce s mladými na školách a sociálnych sieťach. Povedzme si na rovinu: históriu druhej svetovej vojny pozná málokto.

Mali by sme sa viac učiť?

Vzdelanie je najdôležitejšie.

Kotlebových protikandidátov do župných volieb je dosť, ale keď som hovoril s Jánom Lunterom, spomínal, že ste boli jedným z tých, ktorí mu pomohli k rozhodnutiu prijať kandidatúru…

Neviem, či som mu pomohol, ale rozprávali sme sa. Je fantastické, že sa na to dal. Politika potrebuje takýchto ľudí, ale väčšinou to odmietajú. Spomínal som, že som vždy volil menšie zlo, ale v týchto voľbách to konečne tak nebude.

To neviete.

Myslím si, že to tak bude.

S čím si momentálne spájate svoju budúcnosť? Stále hráte hokej, rodina, deti?

Momentálne hlavne s rodinou. Mám malého syna a dcéru a chcem byť čo najviac s nimi. Preto aj to každoročné rozhodovanie, či ešte budem hrať. Najradšej by som si dal rok-dva voľno, aby som bol s rodinou, ale už teraz viem, že by som nechcel dať ruky preč od hokeja. Chcel by som nejako pomôcť, napríklad tu v Banskej Bystrici s mládežou.

Čo budete robiť neskôr? Uvažovali ste o tom? Budete tréner?

Tréner nie, hlavne kvôli rodine. Trénoval by som, veľmi by ma to bavilo, ale tréner funguje skoro ako hráč a hlavne nemá víkendy. Chcem tráviť víkendy s rodinou.

Ani v budúcnosti?

Možno v budúcnosti, keď deti budú väčšie. Celý život nemám víkendy, lebo sme hrávali. Chcel by som spoznať víkendy s deťmi. Viete, cez týždeň budú v škole a ja cez víkend na štadióne. Teraz nie.

A čo politika?

Tiež nie. Dúfajme. (smiech) Každý by mal robiť to, čo vie najlepšie. Prežil som takmer celý život v hokeji a rozumiem mu najlepšie. Veľa sa ešte musím učiť, ale stále si myslím, že by som mohol byť prospešný. V politike až tak nie.

Čo sa stane, keď hokejista skončí s kariérou a vypadne z kolotoča? Je to ako u stíhacích pilotov, že chýba adrenalín a niekde sa to prejaví?

Veľa sa o tom hovorí, ale nemyslím si to. Mám pocit, že je predo mnou toľko možností, ktoré by ma zaujímali a bavili, že mi adrenalín nahradia.

Napríklad ktoré?

Práca s mládežou je tiež adrenalín. Vybudovanie systému napríklad v Banskej Bystrici. Vždy sme boli liaheň talentov, boli sme majstri Slovenska, Československa. Teraz to až tak nie je. Neviem, či to budem robiť, ale je to jedna z vecí, ktorú si viem predstaviť.

Nedávno ste povedali, že chcete deti vychovávať vo vašich hodnotách. Aké sú to hodnoty?

Verím v Boha, takže by to mali byť kresťanské hodnoty. Pokora, slušnosť, správať sa k ľuďom tak, ako by som ja chcel, aby sa správali ku mne, byť rodinne založený, prejavovať lásku k ľuďom.

Úplne od veci: futbal je oproti hokeju odolný voči zásadným zmenám. Vždy sa niekto sťažuje na ofsajdy, penalty, ruka bola-nebola, červená karta alebo filmovanie, ale rozhodcovia nekontrolujú kamerový záznam ani v najspornejších momentoch. Prečo? Rozmýšľali ste o tom niekedy?

Rozmýšľal. Myslím si, že sa boja ešte väčšieho spomalenia. Futbal sám osebe je pomalý šport, nie je taký rýchly ako hokej…

Nech zmenšia ihrisko.

Hej. (smiech) Ale nie – futbal je vláčny, tak pomaličky sa prelieva z jednej strany na druhú a tým, že by zaviedli telefonovania kamerovým rozhodcom, ešte viac by ho spomalili. Nemusí to byť pravda. Futbal v podstate biznisovo funguje veľmi dobre a sú tam obrovské peniaze. Možno sú preto takí konzervatívni a nechcú nič meniť.

Systém tenisového jastrabieho oka? Kapitán by si mohol vybrať len jednu alebo dve sporné situácie za celý zápas.

Máte pravdu. Neviem, možno im terajší stav vyhovuje.

Slovensko, Šport a pohyb

Teraz najčítanejšie