Denník N

Hlavná školská inšpektorka: Sú učitelia, ktorí obhajujú komunizmus i fašizmus

Hlavná školská inšpektorka Viera Kalmárová. Foto N – Vladimír Šimíček
Hlavná školská inšpektorka Viera Kalmárová. Foto N – Vladimír Šimíček

Hlavná školská inšpektorka Viera Kalmárová robila výskum o postojoch žiakov a o tom, ako ich ovplyvňujú fakty. Postoje k ľudským právam, menšinám, k tolerancii k iným národom sa zhoršujú.

Hlavná školská inšpektorka hovorí:

  • o spoluzodpovednosti škôl za to, že školáci prejavujú extrémistické postoje, a o tom, ako učitelia budujú morálny charakter študentov,
  • ako rôzne učitelia vnímajú komunizmus a fašizmus a aká dôležitá pre nich je či nie je sloboda,
  • o dejepisárovi sympatizujúcom s radikálmi a jeho vtipkovaní po návšteve koncentračného tábora,
  • ako súvisí poznanie histórie s ľudskými emóciami a prečo by pri výučbe mohli pomôcť rolové hry,
  • o stredných školách a takej nízkej kvalite vzdelávania, že by niektoré bolo lepšie zatvoriť.

Stredoškoláci by podľa prieskumov volili Mariana Kotlebu. Vyrastajú na školách masy fašistov?

Nemôžem odpovedať kladne. Termín extrémizmus sa dnes nadužíva až tak, že to vyzerá, že je to súčasťou newspeaku modernej doby a že je obsahovo vyprázdnený.

Kotlebova strana je fašistická.

Áno. Ale to ešte neznamená, že tí študenti sú fašisti.

Prečo by ho teda volili?

Fašisti rozhodne nie sú. Extrémizmus vnímam ako súbor činov, ktorý má za cieľ viesť k demontáži demokratického systému a nahradiť ho totalitou. Na pozadí týchto procesov stoja postoje a názory, ktoré pôsobia proti konceptu základných práv a slobôd. Ťažko môžeme povedať o študentoch, že sú extrémisti, lebo si nemyslím, že ich základným cieľom je demontovať demokratický systém. Ale môžem povedať, že názory a postoje, ktoré majú, môžu podporovať hnutia, ktoré tieto ciele majú.

Ak nie sú extrémisti, prečo ich Kotleba oslovuje?

Dôvodov je viac. Mladí ľudia citlivo vnímajú, že sú v spoločnosti obrovské sociálne rozdiely a vládne elity nie sú schopné tieto rozdiely zmenšovať. Druhý dôvod je, že u nás neexistuje vymožiteľnosť práva. Vezmime si začiatky demokracie – v roku 1215, keď Magna Charta uložila povinnosť, aby sa aj panovník podrobil zákonom tak ako každý iný smrteľník. Ale je to tak dnes u nás? Platia zákony pre všetkých rovnako? Vynucujú súdy plnenie zákonov? Sú rozhodnutia súdov všeobecne akceptovateľné? No asi nie. A toto tiež mladí citlivo vnímajú.

Naozaj si to myslíte?

Určite. Na tom podľa mňa stojí politická kampaň kotlebovcov. Spoločnosť nevie riešiť sociálne problémy, a ak ich aj rieši, tak ich veľmi zle komunikuje. Napríklad vyrovnávacie opatrenia pre marginalizované rómske komunity. Veľmi zle komunikujeme, prečo je to dobré. Nemôžeme povedať, že by sme boli dokonalým právnym štátom, a teraz príde skupina ľudí, ktorá povie, že to vyrieši. Na zložité veci ponúkajú jednoduché riešenia. A už nezáleží na tom, že to znamená aj likvidáciu konceptu ľudských práv.

Toto je podľa vás väčší dôvod sympatií mladých voči Kotlebovi ako to, že majú negatívny postoj k Rómom či Židom?

Hovorila som o vonkajšom spoločenskom rámci, lebo ten čiastočne legitimizuje vznik politických strán a hnutí, ktoré sa tvária, že chcú riešiť doteraz neriešené problémy. A chcú to robiť inými spôsobmi, ako sa všeobecne očakáva. Druhý rámec je, ako sa uskutočňuje vzdelávanie. A dnes nestojí na tom, aby u žiakov budovalo systém hodnôt. Keď to tak je, veľmi ľahko sa povie, že príčinou všetkého sú Rómovia a historicky sú príčinou všetkých problémov Židia a podobne. V tomto je problém.

Môže za príklon študentov k extrémizmu teda škola?

Keď sme robili posledný výskum o extrémizme, komunikovala som s riaditeľkou bilingválneho gymnázia, ktorá je moja poradkyňa pre oblasť osobnostného rozvoja žiakov. Vyštudovala filozofiu a pôsobila aj na katedre filozofie v Nitre. Napísala mi: „Učitelia, podotýkam, že nielen učitelia dejepisu a občianskej náuky, trávia počas pracovných dní so žiakmi najviac času, a preto sa nemôžu zbavovať zodpovednosti za formovanie postojov, ktoré vo veľkej miere ovplyvňujú rozhodovanie vo veľkých životných a spoločenských situáciách. Neraz sme spolu hovorili o nevyhnutnej vyváženosti výchovného pôsobenia učiteľa na žiaka a vzdelávanie. Aj z toho dôvodu je škola vďačným vinníkom, zodpovedným za duchovnú situáciu doby. Verím, že vy ju, pani riaditeľka, vnímate skôr ako inštitúciu, ktorá dokáže zregenerovať našu spoločnosť.“ Myslím si, že škola je inštitúcia, ktorá môže regenerovať našu spoločnosť, problémom je, že to nerobí.

Čo si predstaviť pod regeneráciou spoločnosti?

Môže škola prispieť k budovaniu morálneho charakteru žiaka? Samozrejme môže. O tom existuje mnoho psychologických a pedagogických teórií. Dala som pripraviť štúdiu pre mojich inšpektorov na tému pozitívnej edukácie. Ide o to, aby sa v prvom rade budoval charakter žiakov, sekundárne ich vzdelanie. Nepotrebujeme inteligentných, cynických a sebeckých ľudí, ale ani dobrosrdečných hlupáčikov, ktorí sú ľahko manipulovateľní. O tomto je tento pedagogický systém – je založený na systéme hodnôt a cností, ktoré sa premietajú do všetkého, čo sa v škole deje.

Škola by mala vzdelávať aj vychovávať. Upúšťa od toho vychovávania?

Určite áno. Pripravili sme výskum o tom, ako súvisí extrémizmus a vedomosti. V deviatich otázkach stačilo vedieť fakty, nemuseli pritom rozmýšľať. Žiaci vedeli polovicu. Výsledky sme prezentovali na diskusii v Žiline a profesor Erich Mistrík tam povedal, že škola odovzdá fakt, žiak ho nejakým spôsobom absorbuje a my tú schopnosť absorpcie ohodnotíme známkou a tým sa to končí. V tom je základný problém.

Rastie extrémizmus na školách?

Či sa zhoršujú postoje a názory žiakov k ľudským právam, menšinám, k tolerancii k iným národom? Áno, toto je horšie.

Stretli ste sa s extrémizmom?

Nedá sa predpokladať, že sa to stane počas inšpekcie. Deje sa to v prirodzenej atmosfére školy, keď tam nik cudzí nie je. Viaceré príklady boli medializované – Slovenskí branci, pred dvomi rokmi, aj tento rok. Príbeh žilinského učiteľa z cirkevnej strednej školy, alebo bratislavský učiteľ, ktorý kampaňoval pred voľbami, aby ho zvolili za Kotlebovu stranu.

Obrátili sa na vás aj v nemedializovaných prípadoch?

Áno, ale vždy, keď sa o tom hovorí aj na verejnosti, sami na to neupozorňujú. Ako to na školách vyzerá, nám ukazujú aj listy, ktoré nám chodia od učiteľov. Nehovorím o tých, ktorí sa nevedia vyrovnať s tým, že ich škola sa problémami nezaoberá, ale prichádza to od tých, ktorí sú nositeľmi takýchto názorov.

Viera Kalmárová (58)

Hlavnou školskou inšpektorkou sa stala za bývalého ministra školstva Juraj Draxlera (za Smer), nahradila Jozefa Javoreka. Vo funkcii je päť rokov, predtým bola šéfkou školskej inšpekcie v Trnavskom kraji a učiteľkou v Trnave.

Čo v tých listoch píšu?

Prišiel nám napríklad list od učiteľa anglického jazyka. Adresoval ho prezidentovi, predsedovi vlády, prezidentovi policajného zboru, poslancom a zástupcom médií. Píše o situácii v šiestej triede na základnej škole. „Moja pracovná náplň nevyžaduje tolerovanie Cigáňov ani ich správanie a nebudem ich preto tolerovať. Moja pracovná náplň vyžaduje, aby som viedol výchovno-vzdelávací proces, a nevyžaduje odo mňa, aby som bol spolu s bielymi žiakmi šikanovaný, ponižovaný a urážaný zo strany Cigánok, keďže bieli žiaci sa prišli do školy riadne vzdelávať a nie byť obeťou cigánskej šikany.“ V tej triede boli dve rómske dievčatká, zrejme nespratné, a reakcia tohto učiteľa bola: „Pokiaľ, vážený pán predseda vlády, nie ste schopný vyriešiť cigánsku otázku a zabezpečiť poriadok z moci centrálnej vlády, nechajte to na občanov, tí si poriadok urobia a otázku vyriešia. A vás, pán poslanec Kotleba, chcem poprosiť, aby ste mi obratom poslali prihlášku. Veľmi rád sa stanem členom vašej politickej strany.“

Toto je časté?

Nie je to výnimočné. Ale časté to nie je.

Čo robiť s takými učiteľmi?

Škola to musí riešiť, otázka je, či chce a vie. Vždy mi pripadá trpko úsmevné, keď vidím bezmocnosť škôl vo veciach, keď by sa mali aktívne postaviť proti názorom podobného druhu, a ospravedlňujú to tým, že učiteľov na toto nikto nepripravoval. Každý, kto vstupuje do školy s cieľom učiť, by mal mať jasno v týchto veciach. Rozmýšľam, či inteligencia, za ktorú môžeme považovať aj učiteľov, je vôbec schopná chrániť hodnoty demokracie. Každý režim si vytváral vlastnú inteligenciu, ktorá slúžila jeho zámerom. Napríklad učitelia v totalitnom režime boli najsilnejšou a najvplyvnejšou skupinou inteligencie, ktorá režim chránila. Demokracia si takúto silu nevychováva. Otázka je, či to je prejav sily demokracie, alebo slabosti. Neviem. Chrániť hodnoty demokracie však nie je ideologická vec, je to záležitosť, ktorá je nevyhnutná pre normálne prežitie krajiny. My však k tomu učiteľov nevedieme.

Stretli ste sa s tým, že učitelia učia problémové časti našich dejín, ako je komunizmus a fašistický Slovenský štát, nekriticky, alebo ich dokonca chvália?

Áno. Vo výskume o extrémizme bola otázka, či deficit slobody za socializmu bol dostatočne vyvážený sociálnymi istotami. Väčšina žiakov povedala áno. Dodnes niektorí učitelia takto prezentujú bývalý režim. Mám o tom čerstvé informácie z tohto roka od kolegov, ktorí sa vrátili z inšpekcií.

Rastie počet takýchto učiteľov?

Neodvažujem si povedať, či rastie, ale zastúpenie týchto učiteľov v zboroch je. Minulý týždeň som pri večeri diskutovala s riaditeľkou jednej školy, s ktorou sa poznám relatívne dobre, a bavili sme sa o týchto témach. Je mladšia ako ja a hovorila, že za bývalého režimu nepociťovala žiadny deficit slobody. Mala svoju prácu, s manželom si zariadili byt a tešili sa zo všetkého, čo sa im podarilo zohnať. Ale deficit slobody necítila. Je to asi aj o tom, ako je v kom zakódovaný pocit, že slobodu k životu potrebuje. Ani ja niektoré práva nevyužívam, ale je pre mňa dôležité vedieť, že ak by som ich potrebovala využiť, tak ich mám k dispozícii. Rovnako je pre mňa dôležité vedieť, že ľudia, ktorí ich využiť potrebujú, majú tú možnosť. Nemyslím si, že takéto naladenie je všeobecne prítomné v učiteľských kolektívoch.

Sú v učiteľských zboroch aj ľudia, ktorí obhajujú fašizmus a Slovenský štát?

Určite sú. O tom niet najmenších pochýb. Minimálne vieme o tých, ktorí sú v parlamente a hovoria o tom otvorene. Bola som v parlamentnom výbore, keď sa predkladala naša správa o úrovni výchovy a vzdelávania a minister školstva podával informáciu, v akom štádiu sú práce na Učiacom sa Slovensku. Hlasovalo sa o tom, či sa vezmú materiály na vedomie. Poslanec Stanislav Mizík žiadny vecný príspevok nemal, ale povedal, že hlasovať nebude, lebo „to je multi-kulti paškvil, v ktorom nie je nič národné a sociálne“. Je to učiteľ. A nemyslím si, že je solitér. Pamätám si príbeh zo žilinskej školy, kde sme čerpali aj z anonymných vyjadrení učiteľov. Som presvedčená, že veľká časť poznala názory svojho kolegu a vedeli, o čom hovorí so žiakmi, mal aj svoju webovú stránku. Nevideli na tom nič zlé, s výnimkou niekoľkých kolegov. Na školách je tolerancia k extrémistickým názorom.

Stretli ste sa s tým aj na iných školách?

Tento prípad by sa nikdy nedostal na svetlo, keby nebol tento učiteľ neopatrný a neuverejňoval svoje myšlienky a názory na sieťach. Viem, že ich je viac. Poznám príbeh inej školy z kraja, z ktorého pochádzam. Vedenie je zdesené z učiteľa, ktorý tam učí prvý rok. Má podobné názory, ako o ktorých sme hovorili. Vedenie si povedalo, že keď sa majú žiaci vychovávať tak, že navštívia koncentračné tábory, mali by ho tam vziať, keď učí dejepis. Po ceste naspäť pri káve mal údajne také cynické vyjadrenia, že sa škola rozhodla ho prepustiť. Ešte sa opýtam, či tak na konci roka urobia.

Mala by škola zisťovať názory učiteľov, kým do školy nastúpia?

V rámci prijímacieho pohovoru sa dá zisťovať čokoľvek. Keď hovoríme o mladých učiteľoch, pedagogické fakulty alebo školy, ktoré pripravujú budúcich učiteľov, by mali na aspoň 90 percent garantovať, kto opúšťa ich školy.

Dnes to nerobia?

Určite nie.

Sympatie k totalitným režimom majú teda aj mladí učitelia?

Určite áno.

Robili ste výskum o extrémizme, kde bola otázka, kto bol prezidentom Slovenského štátu, tretina študentov to nevedela. Znamená to, že žiaci o Slovenskom štáte nevedia dosť?

Chceli sme zistiť, aký je vzťah medzi poznaním faktov a názormi a postojmi. Ukázalo sa, že to, či fakty vedia, či nie, len v malej miere ovplyvňuje postoje. Možno by sme mali ďalej skúmať, čo postoje a názory ovplyvňuje viac. Či to je napríklad schopnosť logicky myslieť. Ukázalo sa, že títo žiaci logicky nemyslia. Mali vyjadriť postoj k Európskej únii – na jednej strane povedia, že je úplne prirodzené, že sa vzdávame časti suverenity, aby sme sa mali lepšie a žili sme v mieri. V ďalšej otázke povedia, že by nám bolo lepšie, keby sme boli mimo Únie. Ich myslenie nie je konzistentné. Teraz by sme mali zistiť, či logické uvažovanie môže prispieť k formovaniu logických postojov. A ak nie, tak či to sú emócie a psychologické faktory. Tam vidím ja osobne príčinu.

Foto N – Vladimír Šimíček

Prečo?

Vždy som bola presvedčená, že ak človek vidí európsku históriu 20. storočia, tak mu logicky musí vyjsť, že režimy, ktoré majú za sebou milióny mŕtvych, nemôžu byť nasledovaniahodné. Ľudia, ktorí majú emocionálne problémy, sa stávajú najľahšími obeťami totalitných ideológií. Keď to prijmeme, musí škola fungovať inak, nielen rozvíjať kritické myslenie, ale musí sa k žiakom stavať ako k individuálnym bytostiam.

Ako? 

Novinárka Gitta Sereny napríklad odmieta teórie, že za príklonom ľudí k extrémizmu alebo totalitným režimom je len nefungujúca spoločnosť – kríza vo vzdelávaní, morálky, byrokracia, nezamestnanosť. Venovala sa výskumu motivácie nacistických zločincov. Zistila, že to boli ľudské emócie – strach, túžba presadiť sa, závisť. Aj toto sú motívy a pre školu je to neprebádaná oblasť. Alebo iný príklad: pracuje u mňa mladá informatička a má zvláštne hobby – má skupinu priateľov, s ktorou hráva rolové hry. Hrali sa aj na totalitu, ktorú nezažila. Pýtala som sa jej, načo jej to bolo, mohla si o tom predsa prečítať v odborných knihách, či románoch. Povedala mi, že jej to nič nedalo, kým nemala intenzívny osobný zážitok. Aj v škole sa ukazuje, že je zbytočné o niektorých veciach teoretizovať, treba, aby si to študenti skúsili.

Povedali ste, že ak poznáme dejiny Európy 20. storočia, musí byť logické, že sa nebudeme prikláňať k totalitným režimom. Majú žiaci však dosť informácií, aby to bolo pre nich logické, keď tretina z nich nevie, že Tiso bol prezidentom Slovenského štátu?

Ale drvivá väčšina vedela, ktorí občania skončili v koncentračných táboroch, a aj tak ich to neodradilo.

Vedia žiaci o komunizme a fašizme dosť?

To si nemyslím. Ale mám pochybnosť, že aj stopercentná znalosť faktov by ich viedla k iným postojom. Ak by to tak bolo, neviem si predstaviť, prečo niektorí relevantní historici, ktorí majú ohromnú znalosť faktov, sa k týmto režimom prikláňajú. Nie je to o informáciách. Dostanú strohý fakt, že táto krajina sa zbavovala Židov a zaplatila 500 mariek za každého Žida, ktorého vyviezli do koncentračného tábora. To by vedeli. Ale nie som si istá, že majú v sebe spracované, nakoľko to bolo morálne alebo nemorálne, nakoľko sa o to zaslúžila oficiálna vládna moc a nakoľko to bolo dobré alebo zlé. A ako je to kompatibilné s dnešným vnímaním hodnôt. Toto chýba.

Vedeli študenti v minulosti tieto otázky vyhodnotiť lepšie ako dnes?

Myslím, že sa nič nezmenilo, a v tom je problém. Slovenská republika sa nikdy dostatočne nevyrovnala s niektorými obdobiami svojej histórie. Začiatkom 90. rokov sa rozhoreli spory, či bude federácia, alebo dva národné štáty. Presiaklo na povrch všetko najhoršie, čo v tejto krajine driemalo. Niektorí ľudia odtiaľto odišli pod tlakom xenofóbnych útokov. Trochu sa to upokojilo po rozpade federácie, ale ak by tieto názory zmizli, tak by sa v roku 2013 nestal županom kraja Marian Kotleba. A nezlepšilo sa to v roku 2016 v parlamentných voľbách.

Ak to nie je o faktoch, je hodina dejepisu navyše pre deviatakov potrebná?

Liečiť všetky neduhy školstva pridaním hodiny predmetu alebo aktivity považujem za nezmyselné.

To platí aj o brannej výchove?

Nepoznám všetky argumenty, ktoré viedli ministrov k tomu, že sa touto myšlienkou zaoberajú. Možno tam zaznie argument, ktorý bude rozumný. Ale zatiaľ platí moja predchádzajúca odpoveď. Ak by absolvovanie brannej výchovy malo spôsobiť, že z ľudí nebudú nacionalisti, ale vlastenci, nech mi potom niekto vysvetlí, prečo sú profesionálni vojaci infiltrovaní v skupine Slovenských brancov. Veď absolvovali „vysokú školu“ brannej výchovy.

Pred dvomi rokmi ste vy aj vtedajší minister školstva Juraj Draxler varovali pred brancami. V Nitre ich teraz opäť do školy zavolali. Prečo to školy robia?

Ani v jednom prípade škola nikoho nevolala, bola to ponuka, ktorú prijali. Považujem to za absolútnu naivitu riaditeľov škôl a aj problém s profesionalitou riadenia. Nemôže predsa niekto z ulice prísť, že niečo v škole urobí, a škola to akceptuje bez toho, aby si niečo o akcii zistila a žiadala doklady, či na to majú oprávnenie. Kontrola v škole v Nitre práve prebieha. Chodia tam aj moji príbuzní a rodičia sú rozhorčení. Hovoria, že neposlali deti do školy na to, aby tam mohol robiť aktivity ktokoľvek z ulice bez toho, aby ktokoľvek vedel, čo urobia a povedia.

Veríte riaditeľom, že nevedia, kto sú branci, aj keď sa o nich hovorí dva roky?

Absolútne. Verte, že nevedia.

Vo výskume ste mali otázku, či si študenti myslia, že svet aj tak nezmenia, lebo ho ovládajú tajné zákulisné skupiny. Súhlasilo s tým viac ako polovica. Čím to je?

Je to dôsledok toho, že neveria vo vlastné schopnosti meniť tento svet. Nikdy nemali príležitosť, aby niečo zmenili k lepšiemu. Toto je podľa mňa úlohou školy. Študenti by mali mať možnosť zúčastňovať sa na jej chode.

Marian Kotleba je županom už skoro štyri roky, je zriaďovateľom stredných škôl. Ako sa to prejavilo?

Školstvo je taký zložitý organizmus, ktorý je imúnny voči akejkoľvek rýchlej zmene. V tomto prípade je to dobré. Pán Kotleba môže a má moc ovplyvňovať niektoré veci. Vieme o škandále, ktorý vyvolal svojou reakciou na divadelné predstavenie. Považujem za veľkú chybu, že zriaďovateľ bez toho, aby niesol akúkoľvek zodpovednosť za školy, má možnosť ich vnútorne ovplyvňovať.

Stretli ste sa aj s iným ovplyvňovaním Kotlebu na školách?

O niektorých veciach viem, ale nie je to na úrovni overených faktov, takže o nich nebudem hovoriť. Informácie, ktoré mám od riaditeľov škôl, sú také hrozné, že sa o tom nedá hovoriť bez toho, aby som to vedela dokázať.

Minulý týždeň zverejnili výsledky externých maturít, kde v ani jednom predmete študenti nemali priemerné výsledky vyššie ako 60 percent. Sú to dobré výsledky?

Nedá sa povedať, či sú dobré. Záleží na tom, ako je nastavený test. Môžete nastaviť test tak, že všetci budú mať 90 percent, a potom môžeme hovoriť, že vedia veľa? Povedzme, že je to nastavené na vzdelávací štandard, a potom to nie je dobrý výsledok. Ale za horšiu považujem hranicu úspešnosti, ktorá je 33 percent, pri matematike 25. Napríklad v Rakúsku je to 60 percent.

Prečo je taká nízka?

Keby bola hranica nastavená normálne, tak veľká časť žiakov neprejde. Problém vznikol na začiatku, keď sa naširoko otvorili dvere do maturitných odborov všetkým žiakom bez rozdielu vzdelávacieho potenciálu. Škôl je tak veľa, že si nekonkurujú kvalitou, ale tým, kto ponúkne žiakovi jednoduchšie podmienky na to, aby získal maturitu. Na tomto základe bola vygenerovaná aj hranica. Bolo niekoľko experimentálnych overovaní, ako ju stanoviť, a keď sa ukázalo, že do 33 percent to urobí značná časť, tak ju tak určili. Mala by sa určite posúvať vyššie.

V rozhovore v Denníku N spred roka ste povedali, že existujú dobré školy aj tie, ktoré by nemali existovať, a že tých druhých je viac. Čo robia tak zle, že by nemali existovať?

Myslíte si, že stredná škola, ktorá má štyri odbory a má menej ako sto žiakov, vzdeláva ich prevažne externe a prijíma ich rovno do tretieho či štvrtého ročníka, môže garantovať kvalitu? Môže spĺňať materiálne či personálne kritériá? Ak prijmete žiakov do štvrtého ročníka, tak za menej ako rok majú v týchto podmienkach maturitu. Takto sa garantovať kvalita nedá. O takýchto školách hovorím.

Je ich veľa?

Je ich dosť.

Je to problém aj základných škôl, pri ktorých malotriedky vláda podporuje?

Robili sme štúdiu pre Inštitút vzdelávacej politiky a konštatovali sme, že čím je škola menšia, tým je odbornosť vzdelávania menšia, a tým aj kvalita vzdelávania je nižšia.

Štúdiu predstavovali zhruba pred rokom a minister Plavčan vtedy sľuboval, že malé školy zruší. Po roku povedal, že školy rušiť nebude. Ak malé školy prinášajú horšie výsledky a stoja viac peňazí, prečo fungujú?

Rozhodnutie, ktoré ste citovali, bolo politické a treba sa pýtať politikov.

Aby sa systém vzdelávania zlepšil, mali by ich zrušiť?

Určite je diskutabilné, či má fungovať škola, ktorá má na druhom stupni v každom ročníku jednu triedu a v nej sú dvaja či traja žiaci. Už len z ekonomických dôvodov.

Väčší problém vo vzdelávaní sú dnes stredné ako základné školy?

Áno.

Keď dnes ukončí stredoškolák s maturitou vzdelávanie, čo mu najviac chýba?

Nemyslím si, že produktom vzdelávania by mal byť len homo economicus. Nie je podstatné, či žiaci vedia niečo, čo práve vyžadujú napríklad firmy. Lebo o pár rokov môžu potrebovať iné vedomosti. Podstatné je, že im chýba úplne prirodzená ľudská túžba vzdelávať sa preto, lebo im to prináša pôžitok. To je veľký problém. A chýba im kreativita.

Chýbajú im vedomosti, ktoré by do života potrebovali, ale škola ich to nenaučí?

Naši žiaci dobre vedia, čo bolo SNP, možno aj to, aký bol Slovenský štát. Ale rozpoznať nebezpečenstvo, že u nás nastupuje totalita, nevedia. Nevedia rozpoznať manipuláciu, čo je cenzúra. Nepoznajú fungovanie spoločnosti.

Po voľbách sa rozbehli viaceré akcie na školách, ktoré chcú bojovať proti extrémizmu. Majú aj školy väčší záujem zmeniť výučbu?

My zistíme, že nejaká časť systému je chorá, a nasadíme prvý liek, ktorý nám napadne. Bez toho, aby sme urobili kompletnú diagnózu a nasadili komplexnú liečbu. Nestačí to, že zoberieme žiakov do divadla alebo na miesta, ktoré sú poznačené tragédiami.

Poznáte školu, ktorá to robí dobre?

Napríklad aj škola, ktorú vedie riaditeľka, s ktorou si dopisujem a z ktorej listu som čítala. Majú to zakomponované do všeličoho. Napísala mi: „Tohtoročný workshop sme venovali aktuálnym témam a problémom, a tak sme nemohli ani obísť otázku extrémizmu a intolerancie. Študenti vychádzali z pracovnej tézy (in) tolerancia je in. A dospeli sme k rovnako znepokojujúcim výsledkom, aké priniesli parlamentné voľby. Je evidentné, že ide o globálny fenomén, a preto sme naštartovali aktívnu kampaň, boj proti všeobecnej nevedomosti, ktorú považujem za fundamentálny problém.“ Táto riaditeľka zistí klímu, názory, robí to pravidelne a potom to vštepí do celého vzdelávacieho procesu.

Slovensko

Teraz najčítanejšie