Denník N

Nazrieť pod povrch priestoru a času

Miracles ponúkal okrem metafyzických vnemov i rôznorodé zážitky zo súčasného tanca, z fyzického divadla, vážnej hudby, opery, videoartu, zvukových a výtvarných inštalácií. Foto - Damas Gruska
Miracles ponúkal okrem metafyzických vnemov i rôznorodé zážitky zo súčasného tanca, z fyzického divadla, vážnej hudby, opery, videoartu, zvukových a výtvarných inštalácií. Foto – Damas Gruska

V Divadle Pôtoň uviedli Miracles – originálne zážitkové trojkilometrové putovanie za zázrakmi pod hviezdami.

Keď pred vyše stopäťdesiatimi rokmi prišla Božena Němcová do Bátoviec, stredovekého „miesta kráľovninho trhu“, našla pôvabné mestečko s vľúdnymi obyvateľmi. Nemeckí kolonisti, ktorí ho založili, pomaly mizli, a už vtedy bolo obyvateľstvo prevažne slovenské. Postupne sa však na Bátovciach podpísali všetky dejinné zvraty, najmä socializmus a následný divoký kapitalizmus. Dnešná obec s kompaktnou mestskou štruktúrou, kde-tu zachovanou pôvodnou architektúrou a čarovnou prírodou v okolí má stále šancu stať sa zaujímavou výletnou destináciou. Keby sa tak dalo kúpať v priehrade Lipovina… Ale začnime pekne po poriadku.

Ako robiť svetové divadlo v Bátovciach?

Pred asi desiatkou rokov prišli dvaja mladí divadelníci z Levíc do Bátoviec, kde im ponúkli nevyužitý, chátrajúci kultúrny dom. Jedna aj druhá strana si mohla pomyslieť, že je to stratená varta. Ako sa presadiť s kultúrou dávno už nie v mestečku, ale prevažne poľnohospodárskej dedine? Ako zaujať domácich, ktorí si zvykli na televízor? Ako robiť svetové divadlo v Bátovciach? Zakladatelia divadla Pôtoň Michal Ditte a Iveta Ditte-Jur­čová nečakali na to, až sa ich pôsobisko stane svetové, ale rozhodli sa priniesť svet do Bátoviec. Rezidenčné pobyty, medzinárodné aj slovenské spolupráce. Divadlo ako súčasť kultúrneho a vzdelávacieho centra, kde sa premietajú filmy, tancuje sa, píše, šije…

Mladí divadelníci najskôr bojovali o prežitie a financie na prestavbu priestorov, postupne si získali dobré meno aj pravidelnejšiu podporu. Vtedy aj dnes však neustále skúmajú zmysel a dosah svojej práce. Denne rozpínajú zo svojho divadla neviditeľnú sieť vzťahov a väzieb, trpezlivo nadväzujú pretŕhané nitky s minulosťou a pridávajú nové vzory. Pri takej robote potrebujete veriť na zázraky.

„Absencia zázraku nás vyčerpáva. Ale zázrak potrebuje našu energiu, našu vieru a spochybnenie sveta, tak, ako ho poznáme,“ napísala Iveta Ditte-Jurčová pred polrokom. Možno práve v tom čase vznikala ich potreba nanovo preskúmať miesto, kde už roky pracujú, nazrieť pod povrch priestoru a času. Ale ako? Noc má svoju moc, hovorí sa, a vieme aj to, že ak niečo zakryjeme, čosi iné sa nám odhalí. Pozvali teda spriatelené súbory – Debris Company, Med & Prach a performerku a režisérku Slávu Daubnerovú a spolu s nimi pripravili projekt Miracles – putovanie za zázrakmi pod hviezdami.

Víly, duchovia, jeleň, masky, voda, oheň aj spln

Stretávame sa o deviatej večer a sotva sme prišli, vyrážame na cestu, autobusmi aj pešo sa premiestňujeme po dnešných Bátovciach, ktoré zakryla milosrdná tma. Prídeme k pomerne rozľahlej priehrade Lipovina, sprievod divákov a diváčok všetkých vekových kategórií sa zastavuje na hrádzi, priviedli nás sem svetielka sprievodcov v bielych papierových kombinézach a vtáčích maskách. Odrazu kdesi v diaľke pretne tmu lúč svetla, v ktorom k nám prichádza biely sprievod – sú to víly? Duchovia? Prizeráme sa ich rituálom, ich extatickému tancu, jedného z tanečníkov máme o chvíľu takmer na dosah, odvážne švihá nohami-rukami na mostíku, a odrazu k nám pláva loďka, na ktorej stojí akiste jazerná kráľovná a spieva svojim poddaným, skrytým kdesi v hlbočine znečistenej vody…

Presúvame sa k budove základnej školy, pach poľnohospodárskej výroby, spočiatku nepríjemný, nás cestou uvádza do dávnych čias plných živočíšnych vôní a vášní. Uniformná architektúra školskej budovy, ihrisko, dokonca aj presklená chodba pomaľovaná detskými obrázkami sa v tme stávajú magickou scénografiou.

Z obrazu Fridy Kahlo doputoval až sem zvodný zranený jeleň v ženskom tele. V kruhových návratoch za postavami a situáciami detstva ho sprevádzajú nielen Shakespearove sonety v origináli, ale aj dve autá – nepojazdný vrak i pomaly sa posunujúci Seat, ktorého svetlá nahrádzajú divadelné reflektory.

Padajúce biele lopty v kostole

A opäť sa presúvame. Tentoraz do nečakane priestranného a svetlého evanjelického kostola z druhej polovice 19. storočia. Tam nás čaká hommage za tých, ktorí kedysi napĺňali toto duchovné miesto, za zástupy veriacich, z ktorých dnes ostala iba hŕstka. Prišli do kostola aj s pani farárkou, starostlivo spolu s nami z chóru sledovali, čo sa bude diať v ich domovskom svätostánku.

Možno ich tak ako mňa zamrazilo, keď Božiu tvár osvietila obyčajná baterka obyčajného človeka, keď odrazu temné prázdne lavice zaplnili herci s maskami na tvári, keď kostolné ticho rozbili padajúce biele lopty, keď sa na stole pod oltárom na desiatich tanieroch ocitlo desať veľkých bielych gúľ, len to už neboli lopty, ale objekty s tajomným vnútorným obsahom. Niečo sa udialo v tom krásnom kostole a od omše to nemalo ďaleko. Bola to rafinovaná hra s neustálym prekvapovaním, tajomstvom… a so zázrakmi.

Posledné „zastavenie“ nás čaká na lúke priamo pred sídlom Divadla Pôtoň. Vo vysokej tráve sa tam medzi niekoľkými bielymi torzami ľudských tiel mechanicky pohybujú muži a ženy, hľadajúc, slovami inscenátorov, „gramatiku zázraku“. Zem, oheň, drevo, kov…. a vysoko nad tým mesiac v splne, prebleskujúci cez mraky.

Napokon ďalšia inštalácia – na bruchu poležiačky nazeráme do malých stanov, skrývajúcich modely sál svetových obrazární. Na záver organizátori pozývajú na spoločné stretnutie všetkých pútnikov a symbolickú hostinu.

Sila aj slabosť zázrakov

Ak sa dnes hovorí o tom, že divadlo musí čoraz viac bojovať s novými médiami, takéto „zážitkové“, perfektne zorganizované inscenácie sú cestou, ako si publikum získať a udržať. Nadšenie v tvárach početných divákov a diváčok v Bátovciach bolo nákazlivé. Vyše štvorhodinová, trojkilometrová púť ponúkla okrem metafyzických vnemov i rôznorodé (aj kvalitatívne) zážitky zo súčasného tanca, z fyzického divadla, vážnej hudby, opery, videoartu, zvukových a výtvarných inštalácií. Jarná príroda a ne/divadelný priestor kostola im poskytli veľkolepú, veľkorysú scénografiu.

Poslednú produkciu ako zázrakom virtuózne pomáhali ozvučovať vtáci a ak sa nemýlim, bol medzi nimi aj slávik. Lenže zázraky sú krehké. Keby sa rozpršalo, nič by sa nekonalo.

Teraz najčítanejšie