Slovensko od vstupu do NATO neurobilo také silné gesto ako teraz

Autor je expert na obranu a bezpečnosť kancelárie prezidenta SR

Minulý týždeň bol v obrane a bezpečnosti jedným z najvýznamnejších pre Slovensko snáď od vstupu do NATO v roku 2004. V utorok prijal parlament historicky prvú deklaráciu o zvyšovaní obranných výdavkov. A deň nato vláda schválila hneď tri zásadné dokumenty: návrh slovenského príspevku na posilnenie vojenskej prítomnosti NATO na hraniciach s Ruskom, návrh príspevku na boj proti terorizmu vrátane vyslania slovenských vojakov do Iraku a nákup obrnených vozidiel za takmer 1,2 miliardy eur.

Na ruskú hranicu

Politicky najcitlivejším a určite aj najdôležitejším je návrh na vyslanie slovenských vojakov na hranice s Ruskom. Na prvý pohľad sa zdá, že to žiadna novinka nie je. Veď vojakov v Lotyšsku už máme aj dnes. Dokonca rovnaký počet. Je tu však jeden zásadný rozdiel. Kým dnes sú slovenskí vojaci vyslaní, aby cvičili so spojencami, ich budúce pôsobenie bude rovnaké ako ostatných spojencov – byť, v prípade, že by k tomu došlo, pripravení, a teda aj adekvátne vyzbrojení, aby sa priamo mohli zapojiť do obrany spojencov a ich územia.

Donedávna bolo Slovensko jediné spomedzi štátov V4, ktoré nielen o takomto vyslaní nehovorilo, ale sa mu až vyhýbalo. O jeho citlivosti hovorí, že o príprave tohto rozhodnutia vedel len úzky okruh politikov a odborníkov v oblasti obrany a zahraničnej politiky. A určite mu predchádzali politické konzultácie medzi lídrami koaličných strán.

O to viac treba oceniť a pochváliť vládu, že k tomuto kroku pristúpila. Z pohľadu postavenia Slovenska v zahraničí, osobitne medzi spojencami NATO, je to politicky asi najvýznamnejšie rozhodnutie (popri žiadosti o umiestnenie styčného veliteľstva NATO na Slovensku), ktoré sme ako člen NATO prijali pre spoločnú bezpečnosť. Demonštrujeme ním jasnú politickú vôľu Slovenska a jeho politických predstaviteľov konečne ukázať, že Slovensko sa nechce len viezť. A že v tejto dnes najdôležitejšej úlohe NATO si veľmi dobre uvedomujeme cenu našej bezpečnosti a rozumieme a zdieľame obavy našich spojencov.

Zároveň tým hovoríme, že považujeme práve hrozby z Ruska za jedny z najvážnejších pre spoločnú bezpečnosť a sme pripravení im, spoločne so spojencami, čeliť. Toto rozhodnutie z nás jednoznačne robí dôveryhodnejších spojencov.

Návrat do Iraku

Z inej kategórie je rozhodnutie vrátiť sa po viac ako desiatich rokoch do Iraku. A to konkrétne vyslať takmer 50 vojakov, aby učili irackých vojakov aj pomocou slovenských odmínovacích Božien lepšie odmínovať,učiť ich opravovať a udržiavať pozemnú techniku a cvičiť ich špeciálne a policajné sily.

Slovensko je súčasťou medzinárodnej koalície na boj proti Dáišu v Iraku a Sýrii. Donedávna sme sa však na tejto koalícii podieľali len symbolickými finančnými príspevkami. Toto rozhodnutie vlády znamená výrazný posun. Nie je len pomocou v boji proti terorizmu. Je predovšetkým jasným gestom, že Slovensko patrí k demokraticky a hodnotovo vyspelej časti sveta nielen svojou polohou a prípadne štátnym zriadením. Zároveň je veľmi dôležitým krokom, ktorým dávame najavo, že nám záleží na silnom spojenectve na oboch stranách Atlantiku. Mimochodom, presne na tom spojenectve, ktorému vďačíme za to, že vždy, keď sa niečo vážne zomelie, a ešte v našej blízkosti, môžeme pokojne spávať.

Nie je tajomstvom, že prezident Trump, ktorý príde na samit NATO do Bruselu ešte tento týždeň, bude očakávať od európskych spojencov dve veci: plniť si záväzky, vrátane konkrétnych príspevkov k spoločnej obrane a väčšie zapojenie sa do boja proti terorizmu. Môžeme očakávať, že vyslanie našich vojakov do Lotyšska bude veľmi pozitívne ocenené. Dokonca tak, že by sme ním dokázali zakryť aj prípadný nulový príspevok do boja proti terorizmu. Rozhodnutie neskryť sa za jeden príspevok, ale zodpovedne a najmä aktívne prispieť viac, ako je nevyhnutné minimum, je v tejto oblasti pre Slovensko v ostatných rokoch pomerne nové. O to viac treba takéto rozhodnutie oceniť, pretože je nielen zodpovedné, ale aj politicky sebavedomé.

Prvýkrát v histórii

Ani jedno z týchto rozhodnutí by nebolo možné, pokiaľ by malo byť financované z diétneho balíka, z ktorého musia naše ozbrojené sily v posledných rokoch vyžiť. Aj preto sú príjemným prekvapením nedávne jasné slová 126 poslancov parlamentu, že chcú vidieť viac a systematickejšie výdavky na obranu.

Poslancov, ktorí dokonca tvrdia, že od vzniku Slovenska, teda už 24 rokov, táto nesystémovosť ohrozuje rozvoj ozbrojených síl. A najnovšie chcú vedieť, čo chce vláda robiť v ďalšom rozvoji ozbrojených síl. Rozmenené na drobné, čo a za koľko chce nakupovať a na čo míňať. No a okrem toho ešte podporujú zvýšenie výdavkov na obranu do roku 2020 na 1,6 percenta HDP. Teda v reálnych číslach o takmer 60 percent. O 600 miliónov viac ako v súčasnosti. (Mimochodom, tento záväzok nie je ničím novým. Prezentoval ho už v roku 2014 na samite NATO prezident Kiska, po tom, čo ho odsúhlasil premiér po konzultácii s viacerými ministrami.)

Aká seriózna je táto podpora, sa ukáže pri schvaľovaní budúcoročného rozpočtu, ktorý vo svojom výhľade prvýkrát bude musieť uviesť aj rok 2020. V každom prípade je to prvýkrát v histórii Slovenska, keď poslanci vyjadrili takúto podporu obrannému rozpočtu, a treba ju brať so všetkou vážnosťou.

Či sa vôbec podarí vyčleniť viac peňazí na obranu, osobitne v rokoch pred parlamentnými voľbami, je stále otázkou. Rovnako tak, či, ak sa aj tieto peniaze nájdu, ich dokážeme zmysluplne minúť. A jednou z ciest sú aj modernizačné nákupy. Nech už sú to radary, obrnené vozidlá, vrtuľníky či lietadlá.

Asi najväčším nákupom budú, podľa rozhodnutia vlády z minulého týždňa, práve obrnené vozidlá. Toto rozhodnutie počíta až s 1,2 miliardy eur do roku 2030. Nie oveľa menej nás bude stáť aj nové nadzvukové letectvo. Rozhodnutie o obmene sa ťahá až neuveriteľne dlho a zatiaľ bez konkrétneho výsledku. Nech už bude rozhodnutie akékoľvek, jedno je isté. Zmluva na prevádzku súčasných stíhačiek MiG-29 končí v roku 2019 a ich udržiavanie je nielen finančne nezmyselné, nehovoriac o technickej náročnosti ich udržiavania v čase sankcií proti Rusku, ale pre spojenca a člena NATO aj politicky neakceptovateľné.

Samotné nákupy však nie sú čarovným riešením na všetky problémy našich vojakov. Velenie ozbrojených síl správne žiada viac peňazí na bežnú, každodennú činnosť. Pretože dnes nemajú vojaci v mnohých prípadoch prostriedky ani na základné vybavenie. A to podkopáva nielen bojaschopnosť, ale aj morálku našich profesionálov. Aj preto je jasné prihlásenie sa k našim záväzkom dať slovenským vojakom viac peňazí na rozvoj obrany dobrým a veľmi žiadaným signálom.

Odvážny krok

Ani jedno z rozhodnutí minulého týždňa sa určite nerodilo jednoducho. A je jasné, že mnohé z nich mali veľa silných odporcov. Nakoniec je však vždy dôležitý výsledok. A ten je v tomto prípade a v našej slovenskej realite naozaj politicky odvážny, veľmi konkrétny a nezvyčajne sebavedomý.

Tak ako politická elita uspela v prijatí týchto zložitých rozhodnutí, stojí dnes pred nemenej zložitou úlohou. Jasne, otvorene a zodpovedne tieto rozhodnutia komunikovať verejnosti. Neprejsť ich jednoducho mlčaním.

Pretože nedostatok aktívnej podpory vlastných rozhodnutí a mlčanie nielenže oslabuje podporu potrebných politických rozhodnutí o zásadných otázkach slovenskej bezpečnosti, ale najmä nahráva tým, ktorí manipulujú s informáciami, šíria nepravdy, provokujú a podporujú extrémne názory. A to je väčšia bezpečnostná hrozba pre Slovensko ako tie klasické vojenské.