Denník N

Prečo so ženami nehovoríme o spontánnych potratoch, hoci odborníci to odporúčajú

Je dobré, ak o svojej traume môže žena hovoriť, vyplakať sa z nej, opísať svoje pocity. Potrebuje však na to poslucháča.

Spontánne alebo prirodzené potraty sú o dosť častejšie, ako by sme si mysleli. O tom, koľko žien ich zažilo, neexistujú presné štatistky, ale odhaduje sa, že spontánnym potratom sa končí jedno z ôsmich či dokonca šiestich alebo štyroch tehotenstiev. Niekedy, hlavne v samotných počiatkoch, žena ani nevie, že potratila, lebo si myslí, že sa len dostavila meškajúca menštruácia. Uvádza sa tiež, že 20 percent žien, ktoré porodili dieťa, malo pred týmto úspešným tehotenstvom samovoľný potrat.

Napriek tomu, že takmer každý z nás (niekedy aj bez toho, že by to tušil) má zrejme v blízkom či širšom okolí ženu, ktorá samovoľne prišla o dieťa, nie je to téma, o ktorej sa príliš hovorí. Je zrejmé, že je príliš intímna na to, aby sa s ňou žena či pár zverovali verejne, ale ukazuje sa aj to, že ženy, ktoré by o tom aj chceli hovoriť, napríklad v rodine či s priateľkami, sa stretávajú s odmietavými reakciami.

„Neviem, prečo to tak je, zarazilo ma to,“ hovorí 34-ročná Alena, ktorá dvakrát potratila pár dní po tom, čo jej lekár potvrdil tehotenstvo, a potom ešte raz, keď bola tehotná už 19 týždňov. „Mama aj svokra sú z inej generácie, len mi poradili, aby som na to nemyslela a pokúsila sa čo najskôr opäť otehotnieť. Moje priateľky o tom nechceli hovoriť – akoby sa báli, že je to chytľavé. Rozhovoriť sa o tom pritom bolo z mojej strany veľmi ťažké. Prežívala som pocity viny, hlavne v tom treťom prípade, keď už potrat nie je taký častý, či som neurobila niečo zle, či som nezanedbala nejaké prechladnutie, či som jedla všetko, čo majú tehotné jesť. Keď som sa odhodlala otvoriť sa, narážala som akoby na stenu nepochopenia, strachu, mala som pocit, že mi vyčítajú, že o tom vôbec hovorím. Stávalo sa to u kamarátok, ktoré poznám roky a o ktorých viem naozaj osobné veci,“ hovorí mama dvojmesačného dievčatka, ktorá strávila posledný trimester rizikového tehotenstva na nemocničnom lôžku.

Ako o tom hovoriť

Internetové stránky inštitúcií na podporu žien a párov, čo prišli o dieťa pri potrate, ale aj brožúry, ktoré im v niektorých krajinách rozdávajú, pritom zdôrazňujú, že je dobré, ak o svojej traume môže žena hovoriť, vyplakať sa z nej, opísať svoje pocity. Potrebuje však na to poslucháča.

„Problém je často v tom, že ľudia nevedia, čo takejto žene povedať. Toto je v istom zmysle ešte ťažšia situácia, ako keď žena príde o dieťa pri pôrode či ak jej zomrie bábätko. To teraz myslím zo strany jej okolia. Máme skúsenosti so stratou blízkeho človeka, vieme si to predstaviť, asi tušíme jej bolesť, aj keď ju, samozrejme, nemôžeme úplne obsiahnuť. Väčšina z nás tiež vie, ako vyjadriť sústrasť. Ako však hovoriť o plode, o niekom pre nás veľmi abstraktnom bez toho, aby sme neublížili alebo nepovedali niečo nevhodné? Ľudia preto radšej volia možnosť, že sa neangažujú, odmlčia sa, prejdú celú situáciu ignorovaním. Myslím si, že tento prístup je ešte horší ako nevhodná poznámka,“ vysvetľuje Izraelčanka Yael Friedmanová, ktorá pracuje ako psychoterapeutka na klinike pre liečbu neplodnosti a má mnohoročné skúsenosti so ženami, čo aj opakovane potratili.

Friedmanová si myslí, že potrat je ešte stále tabu; od žien sa očakáva, že si ho „mentálne spracujú“ samy, že si to vyriešia vo svojom súkromí. „Je to tak stáročia. V mnohých kultúrach platí nepísané pravidlo, že v prvých dvoch-troch mesiacoch sa tehotenstvo neoznamuje, často o ňom okrem ženy a jej partnera vedia len skutočne najbližší príbuzní. Vníma sa to ako akási ochranná lehota, lebo už naši predkovia si všimli, že prvé týždne sú kritické, a chceli sa vyhnúť nepríjemným situáciám. To je na jednej strane rozumný prístup, na druhej strane sa okolo celej záležitosti vytvorilo viac dusna a nepohody, ako by bolo zdravé.“

Čo odporúčajú experti

„Chápem, že sme každá iná. Sú ženy, čo chcú ticho plakať v kúte, alebo také, čo si nasadia hrdinskú tvár. Ja som o tom chcela hovoriť, aj ma k tomu povzbudzovala lekárka, keď ma prepúšťala z nemocnice. Nenašla som nikoho. Je to možno smiešne, ale mne veľmi pomohlo, keď pred asi dvomi rokmi Mark Zuckerberg a teda hlavne jeho manželka Priscilla napísali status, že čakajú dieťa a že predtým trikrát o dieťatko prišli. Malo to na mňa až terapeutický účinok. Z dvoch dôvodov: že ani takí úspešní ľudia, ktorým zdanlivo nič nechýba, nemajú problém hovoriť o osobnej tragédii, a potom ma povzbudilo aj to, že sa im to napokon podarilo,“ hovorí Alena.

Friedmanová si tiež myslí, že to, že o takýchto skúsenostiach hovoria otvorene aj celebrity (napríklad speváčky Beyoncé či Pink, herečka Nicole Kidmanová a mnohé ďalšie), pomáha, lebo nech už si o celebritách myslíme čokoľvek, ľudia majú tendencie preberať nielen ich módny štýl, ale aj vzorce správania.

Jedna vec je ochota o potrate hovoriť, iná o ňom počúvať a byť empatický. Ľudia majú stále tendencie používať frázy ako: veď to môžeš ešte skúsiť, bola to vôľa Božia, je to tak asi lepšie, dieťa by bolo zrejme poškodené, veď budete mať druhé. Ani jedna z nich sa príliš neodporúča, lebo ignoruje fakt, že žena (pár) chcela práve to dieťa, o ktoré prišla, a žiadne iné ho nemôže nahradiť.

Lepšie je skôr opýtať sa, či sa chce žena vyrozprávať, naznačiť jej, že rozumiete, o čom hovorí (ak máte takú skúsenosť), naznačiť jej, že aj v budúcnosti ste ochotní s ňou o tom hovoriť či ju zobrať von, ak sa bude na to cítiť. „Niekedy stačí len to, že jej poviete, že vám je to ľúto,“ hovorí Friedmanová. „Podľa toho, ako žena na to odpovie, by ste mali vedieť, či treba pokračovať v rozhovore alebo ju len objať, stisnúť jej ruku či rameno.“

Teraz najčítanejšie