Denník N

Historik Ivan Kamenec: Politikom chýba noblesa a dobré spôsoby

Ak začne vojna, nebude sa dať ujsť, hovorí historik Ivan Kamenec (76).

Ako dieťa si pamätá druhú svetovú vojnu. Časť z nej prežil v bunkri. Keď vidí dnešných politikov, má pocit, že toto sa tu už raz dialo. Ak začne vojna, nebude sa dať ujsť, hovorí historik Ivan Kamenec (76).

Podstúpení Pavla Pašku z funkcie ste mi povedali, ako veľmi vám jeho prejav pripomenul vystúpenie pražského šéfa komunistickej strany Štěpána v novembri 1989. Paška hovoril, že nedovolí, aby politiku robili anarchisti,Štěpán argumentoval podobne – politiku vraj nemôžu robiť 15-ročné deti na ulici. Ako vám to prirovnanie napadlo?

To je profesionálna deformácia. Poslaním historika nie je len rekonštruovať to, čo bolo, šlo by len o polovičnú prácu. Ak má mať história zmysel, mala by reflektovať aj udalosti súčasnosti. Toto sa stalo presne po dvadsiatich piatich rokoch. Pri takýchto príležitostiach vždy myslím na to, že aby šofér mohol šoférovať, musí urobiť testy. Podobný „schnellkurz“ by mali absolvovať aj tí, čo idú riadiť štát. Nielen z histórie, ale aj etiky a morálky. Viem však, že je to nereálne. Do politiky sa dostanú aj evidentne psychicky narušení ľudia. V moderných dejinách sa to netýka len strednej Európy.

Prečo je to tak?

Politika je svojím spôsobom droga. Ľudia do nej málokedy idú z entuziazmu a idealizmu, väčšinou je to pre kariéru. S tým sa nedá nič robiť, to je zakódované v ľudskej povahe.

Pražský šéf KSČ Miroslav Štěpán v novembri 1989

Pavol Paška oznamuje odstúpenie z funkcie predsedu parlamentu

To je nejaká komunistická vlastnosť dehonestovať demonštrantov?

Práveže nie. Komunistický prevrat vo februári 1948 organizovali komunisti aj na ulici prostredníctvom demonštrácií, štrajk bol ich hlavnou agendou. Keď vtedy žiadali komunisti prezidenta Beneša, aby prijal demisiu dvanástich ministrov, povedal im približne to isté, čo Štěpán v novembri 1989 alebo Paška teraz: Nesmieme si myslieť, že o vývoji v štáte bude rozhodovať ulica. Demonštranti vždy vadia tomu, kto vládne. Keď sa komunisti potom dostali k moci, čo i len pomyslenie na štrajk by sa hodnotilo ako protištátna činnosť.

Mali politici škandály aj za komunizmu?

V totalitnom režime, či bol ľudácky, alebo komunistický, sa politické aféry a škandály pred verejnosťou starostlivo tajili alebo účelovo dezinterpretovali. Na prelome päťdesiatychšesťdesiatych rokov bol ministrom vnútra Barák. Mal veľa informácií o procesoch, do ktorých bol ako ideológ zapojený prezident Novotný. Barák po ňom začal v rámci strany ísť. Zrazu sa v novinách objavila správa, že minister vnútra Barák je podvodník. Myslím, že mal ukradnúť nejaké obrazy, aj ho odsúdili. Koncom osemdesiatych rokov bola najznámejšia kauza kráľa Oravy Babinského, kde boli priamo alebo nepriamo zapletení viacerí vysokí i miestni komunistickí funkcionári, medzi inými aj vtedajší československý minister zahraničných vecí Chňoupek a premiér slovenskej vlády Colotka.“

Aj Paškov odchod sa interpretuje ako boj o moc v strane.

Obávam sa, že to neviem posúdiť, zrejme však už prekážal viacerým. U Pašku navyše bola zrejmá iná vec. Nemci hovoria o deťoch, ktoré nie sú vychované, že im chýba „kinderstube“, teda detská izba. Paškovi zjavne chýbala „politikstube“. Klasický príklad toho bol jeho výrok, že kto vyhrá voľby, môže všetko. To isté povedal aj Mečiar počas noci dlhých nožov: Prehrali ste voľby, zvykajte si. To si politik v demokracii nemôže dovoliť. V našich dejinách sa, bohužiaľ, často opakuje, že najsilnejšia politická strana nevie odolať tomu, že ovládne všetko a bude tu naveky. Už Hlinkova slovenská ľudová strana bola presvedčená, že reprezentuje celý národ.

Prečo je to tak?

Chýba tu tradícia demokracie. A myslím si, že tu zohráva rolu aj v našich dejinách častý fenomén strachu, s ktorým zvykne operovať vládna moc. Bolo to typické pre totalitu, ktorá vedome v občanoch šírila strach jednak cez súdne procesy, jednak cez sofistikované metódy mimosúdnej perzekúcie a diskriminácie „neposlušných“ obyvateľov. V súčasnosti  premiér Fico hovorí o vojne a svojej demisii, naznačujúc, že po nej má nasledovať neistota, chaos a iné neriešiteľné problémy. Je to premyslená, ale nebezpečná metóda politickej propagandy, ktorá má vyvolať v občanovi strach, neistotu, no na druhej strane aj naivné ilúzie o schopnostiach práve vládnucej politickej garnitúry, čo nás ochráni pred všetkými číhajúcimi nebezpečenstvami. 

Foto - Tomáš Benedikovič

Z čoho máte najväčší strach vy?

Z ľudí. Dnes sa blázon v politike môže dostať k atómovým zbraniam. Stačí mu stlačiť gombík. Mám strach aj z toho, že úspech štátov sa meria podľa toho, kto viac vyrába. Mám pocit, že rozdiely medzi ľuďmi na svete sa stále zväčšujú. Akoby úspešná časť sveta nevedela sama seba regulovať.

Časť vojny ste prežili ako chlapec v bunkri. Ako to prežívate, keď sa dnes znovu hovorí o hrozbe vojny zo strany Ruska? Máte nejaký plán úniku?

Ak by vypukla vojna, pre nikoho nie je plán úniku. Neverím totiž, že by sa odohrala len tradičnými zbraňami.

Ako sa stalo, že ste žili v bunkri?

Môj otec bol stavebný technik, dostal takzvanú hospodársku výnimku. Rodina vďaka nej nebola v roku 1942 deportovaná. Prvého septembra 1944 som mal nastúpiť do školy, mal som šesť rokov. Bol som v škole jeden deň. Keďže začala okupácia Slovenska nemeckými jednotkami, museli sme sa schovať. V bunkri sme boli do apríla 1945. Keď som sa potom vrátil do druhej triedy, učiteľka ma hrešila, že ticho rozprávam. V bunkri sme nemohli inak.

Pôjdete na referendum, ktoré organizuje Aliancia za rodinu?

Nie. Zasahuje to do príliš súkromných a individuálnych práv. Je to, akoby sa občana spýtali, či súhlasí s tým, že niekto je katolík, žid alebo protestant. Som presvedčený, že keď si dve lesby zoberú do opatery dieťa, dajú mu, možno aj z náboženského hľadiska, lepšiu výchovu, akú by dostalo v rozvrátenej rodine. Poznám viacero ľudí inej orientácie, aj mojej vekovej kategórie, a sú to slušní, inteligentní a tolerantní, teda normálni ľudia.“

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Teraz najčítanejšie