Prezident Kiska v Banskej Bystrici vyzval na zmenu, niektorí to budú znášať ťažko (+video)
Finále diskusií o extrémizme s názvom Zabudnuté Slovensko sa symbolicky konalo na Námestí SNP v Banskej Bystrici. Prišiel naň aj prezident Andrej Kiska.
Prezident Andrej Kiska v Banskej Bystrici predviedol, ako má vyzerať štátnicky prejav. Hoci za desať minút nepovedal nič, čo by ľudia netušili alebo aspoň necítili, povedal všetko zásadné, čo by hlava štátu povedať mala, keď cíti, že prišiel ten správny čas.
Akí sme a akí nie sme, kam kráčame, čo všetko musíme urobiť všetci, aby cesta dávala zmysel. Keď povedal všetci, ľudia na námestí nepochybovali, že myslí všetci. Ani o tom, že to, čo povedal, myslel naozaj vážne.
Banská Bystrica nie je „zabudnuté Slovensko“, hoci finále diskusií o extrémizme s rovnakým názvom sa končilo symbolicky práve na Námestí SNP.
Na tom istom námestí, kde Tiso vyznamenával nemeckých vojakov po potlačení Povstania; kde o niekoľko desaťročí neskôr pochodovali Kotlebovi extrémisti v uniformách ako vystrihnutých z dobovej príručky pre príslušníkov Hlinkovej gardy; a kde sídli župný úrad, v ktorom sa chlapci v zelených tričkách nezdravia „Dobrý deň!“, ale „Na stráž!“.
Video: Kiskov silný protikotlebovský prejav Zabudnutému Slovensku
Autorka: Martina Koník
Čo môžeme pre zmenu urobiť my?
Keď sa na námestí v Banskej Bystrici objavil prezident Kiska, sedemsto, možno osemsto ľudí zašumelo. Staršia pani už pol hodinu predtým netrpezlivo kontrolovala s kolegyňou čas a krátila si čakanie rozprávaním o všeličom.
„Kedy to mal prísť?“ pýtala sa ani nie nervózne, skôr vzrušene a zverovala sa známej s obavami, či vôbec príde.
Iné, ale určite vzrušenie mohol prežívať Kotlebov pobočník, ktorý si akciu nakrúcal na kameru – Rudol Stiegauf, odsúdený za podnecovanie rasovej a národnostnej nenávisti a hanobenie národa rasy a presvedčenia na internete.
Nemá rád Rómov, Maďarov, utečencov a ťažko odhadnúť, či len sionistov, alebo Židov vo všeobecnosti.
Kým vytiahol svoj transparent s nápisom „Kiska – lokaj Sionu, hanba Slovákov“, musel si vypočuť Evu Mosnákovú, Pavla Traubnera, Fedora Gála – ľudí, ktorí prežili holokaust a nestali sa Mazurekovým mydlom, rómskeho intelektuála Maroša Baloga, olympionika Mateja Tótha, Michala Handzuša, Emíliu Vášáryovú a ďalších.
Andrej Kiska prišiel, a keď vystúpil na pódium Zabudnutého Slovenska, ktoré dovtedy rozprávalo o extrémizme, akoby bolo cítiť vo vzduchu napäté očakávanie.
Ťažko povedať, čo vlastne ľudia chceli v tej chvíli počuť, ale z neskoršieho potlesku bolo evidentné, že potrebovali a aj sa dočkali prejavu hodného hlavy štátu, nie všeobecných politických fráz.
Nepýtajte sa, čo môže urobiť vlasť pre vás, ale čo vy môžete urobiť pre vlasť, povedal John F. Kennedy Američanom vo svojom krátkom inauguračnom prejave v neľahkých časoch. Možno vtedy povedal aj niečo zásadnejšie, ale práve túto vetu bolo počuť najviac.
Prezident Kiska toho povedal v Banskej Bystrici dosť a mnohé budú adresáti ešte dlho tráviť, ale rečnícka otázka, čo každý z nás môže urobiť pre zmenu, a nevyhnutnosť začať od seba zaznela azda najsilnejšie.
Prezident hovoril o tom, ako by mala, ale v menej optimistickom scenári aj mohla vyzerať krajina o dvadsať, tridsať rokov, o neľahkých časoch, o strate identity mladých ľudí. Problémy pomenoval jasne a bez akýchkoľvek pochybností, komu ich adresoval.
„Problémy sú zložité. Na zložité otázky nie sú jednoduché odpovede. Často počúvam, že holé hlavy používajú na vysvetlenie, žiaľ, holé vety… Často sú to jednoduché, demagogické a zavádzajúce odpovede,“ hovoril o Rómoch, o Európe a bolo cítiť, že nie náhodou to povedal práve tam a práve teraz.
Výzvu adresoval všetkým. Politikom, aby vrátili ľuďom dôveru v štát; predstaviteľom cirkví, aby zastavili tých, ktorí skrývajú za Boha a za národ nenávisť; učiteľom, aby vštepovali deťom hodnoty; študentom, aby sa nebáli nastaviť zrkadlo politikom; polícii, aby urobila poriadok.
„Ja ako prezident plne podporujem zásah polície voči predstaviteľom ĽSNS. Musíme diskutovať, ale nesmieme ustúpiť zlu. Je to výzva pre všetkých vás, nás dobrých ľudí, aby sme netolerovali zlo.“
Je to počuť?
Keď Fedor Gál predpoludním dofajčil svoju „predposlednú“ cigaretu a vošiel do auly Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, bolo ticho. Ťažko povedať, či poloplná aula stredoškolákov vedela, kto Fedor Gál je, ale vlastne je to jedno. Keď odchádzal, tlieskali. Niežeby Mišovi Kaščákovi, Monike Vrzgulovej alebo Matúšovi Vallovi nevenovali potlesk, ale ten pre Gála bol jednoznačne hlasnejší.
„Je to počuť?“ opýtal sa Fedor Gál do mikrofónu, keď začal v Banskej Bystrici rozprávať o extrémizme v rámci série diskusií Zabudnuté Slovensko.
Hoci mikrofón nefungoval úplne ideálne, bolo ho počuť, a čo je ešte dôležitejšie, študenti ho počúvali.
Rozprával aj Michal Kaščák, okrem iného šéf hudobného festivalu Pohoda, ktorý sa dlhodobo jasne vymedzuje voči extrémizmu. Nie tak dávno si za to vyslúžil nápis na centrále Pohody – Jude, raus! V Banskej Bystrici neformuloval svoje názory proti intolerancii či rasizmu prvý raz. Jeho mierne modifikovaný principiálny postoj, s fašistami sa nerozpráva, zľudovel.
„Často sa bavíme o slobode slova, o práve na názor, ale násilie a popieranie holokaustu nie je názor, ale lož,“ rozprával študentom.
Video: Vášne, krik a odvaha – takto vyzerajú debaty o extrémizme
autori: Martina Koník, .týždeň, RTVS
Matúš Vallo, architekt a frontman skupiny Para, pozoroval vzostup extrémizmu. Vidí ho ako postupný proces uvoľňovania bariér, ktorý sa začína kdesi na rodinných oslavách a v šatniach športovcov vtipmi o Rómoch a Židoch a končí sa fakľovými sprievodmi a tričkami s osemdesiatosmičkou (88 – Heil Hitler).
„S extrémizmom je to podobné ako s verejným priestorom. Ak niekto ukradne z upraveného priestoru kanálový poklop alebo vytne strom a nikto tomu nezabráni, príde na rad ďalší. Ľudia to začnú vnímať, že to tak je a je to v poriadku.“
Moderátor Andrej Bán posunul mikrofón Fedorovi Gálovi. „Ach bože,“ povedal Gál sám sebe a rovnako sebe dodal, že to nebolo príliš židovské.
Ešte pred tradičným odchodom uprostred diskusie rozprával študentom, že extrémisti nemusia byť len kotlebovci. „Najväčším extrémistom môže byť štát,“ hovoril a pokračoval.
Zvyšoval hlas, hovoril potichu, úplne naklonený nad stehná zdôrazňoval po písmenách ťažiskové slová a za každou hláskou zošliapol pre istotu ešte pedál na kopáku imaginárnych bicích.
„Bol to extrémista vojnový Slovenský štát, ktorý legitimizoval masovú krádež, arizáciu. Ďalší extrémista a terorista, komunistický režim, masovo kradol ľudom majetok. Štát extrémista vyrábal z ľudí ďalších extrémistov a pokakaných občanov… Dve generácie otrokov, otrokov v nás. Aj vy ešte nosíte v sebe otroctvo,“ rozprával šedivý muž, ktorý sa narodil v koncentračnom tábore, zažil komunizmus, po revolúcii ho vyhnali zo Slovenska a odvtedy žije v Prahe.
Predtým, ako sa opäť pobral preč z pódia, zobral si mikrofón do rúk znovu, opýtal sa, či počuť, a už niekoľkýkrát avizoval, že to, čo bude nasledovať, je posledná vec, ktorú im chcel povedať.
Gálovu krátku story zo života o slobodných demokratických voľbách, ktoré majú množstvo vzdialenejších aj historicky bližších paralel až po „zelený“ dnešok, počuli všetci.
„Pán Boh zaplať za Vladimíra Mečiara. Keby neprišiel ten zločinec a ľudia by ho nezvolili tri razy v slobodných voľbách za premiéra, Slováci by si mysleli, že sloboda a demokracia sú manna a stačí nastaviť ruky. V Česku boli radi, tak majú Zemana. V slobodných voľbách si vybrali tohto hňupa za prezidenta. Osobne si myslím, že nie, ale možno vyhrá aj budúce voľby a prejdú si školou demokracie.“
Fedor Gál sám o sebe tvrdí, že je fanatik do dialógu, ale pripúšťa, že niekedy nemá zmysel. Napríklad so sociopatmi, psychopatmi, fanatikmi a davom.
„Tam sa moja obsesia na dialóg končí a mali by nastúpiť odborníci.“
Neskôr na námestí stovkám ľudí zdôrazňoval, že slovo extrémizmus treba používať zodpovedne. Extrémisti sú aj vedci, inovátori, umelci, ľudia, ktorí fungujú mimo hlavný prúd, často na hrane.
„Kus života som bol extrémistom a možno aj som. Milujem extrémistov, ale nenávidím neonacistov a fašistov,“ kričal z pódia.
Keď sa ho novinári z Českej televízie pýtali na zmysel diskusií o extrémizme, ktoré absolvoval po Slovensku, povedal, že to cíti ako misiu. Pomaly rozprával o tom, že niečo zažil, to niečo malo istý význam a myslí si, že by bolo dobré tlmočiť to ľuďom.
„Myslím si, že už si dám pomaly stopku, pretože sa mi zdá, že som už trošku starý na tento typ pankáčstva, ale cítim to ako misiu… V Talmude je taká pravda – keď zachrániš jedného človeka, ako keby si zachránil ľudstvo. Možno žijem v bludnej viere, že medzi tými tristo mladými ľuďmi ten jeden bol. A možno dvaja.“
Študenti mlčali, keď Fedor Gál prišiel, a až na niekoľko zmysluplných otázok aj vtedy, keď sa mohli pýtať. Keď definitívne odchádzal, neprepočuteľne tlieskali.
Video: Záznam z akcie v Banskej Bystrici
Prejav prezidenta Kisku v Banskej Bystrici
Je pre mňa skutočne veľkou cťou, že tu môžem byť dnes medzi vami. A to nielen preto, že som vás mohol pozdraviť v tomto tak nádhernom mestečku, skadiaľ pochádza aj moja manželka, ale aj kvôli tomu, aby som sa poďakoval organizátorom jedného úžasného projektu. Ktorí našli v sebe tú silu, energiu a možno aj odvahu, šli, idú, diskutujú, neboja sa a objasňujú dôležité veci, ktoré tak potrebujeme počuť.
Viete, keď som sa dnes ráno lúčil so svojím malým synom, tak som si kládol otázku, ako asi chceme, aby vyzerala naša krajina o 20, o 30 rokov. V akej krajine budú žiť naši mladí ľudia, naši vnuci. Chceme, aby sme boli krajinou otvorenou, priateľskou, modernou, alebo chceme byť uzavretí, izolovaní, plní nenávisti, a možno si chceme vybudovať aj hranice a ostnaté drôty, aby sme sa nanovo oddelili od moderného sveta?
Viete, otec Srholec povedal, že by sme mali zo Slovenska vybudovať domov. On povedal, že Slovensko je často len takým domom, kde sa mu javí, že je to taká potápajúca sa loď, skadiaľ utekajú ľudia. A on si veľmi želal, aby sme zo Slovenska vybudovali domov, kde je teplo, kde sa ľudia cítia dobre. Kde sú pripravení poprosiť o prepáčenie. Kde sú ľudia pripravení aj odpúšťať.
Dnes nežijeme jednoduché časy. Mali sme finančnú krízu, máme stále krízu migračnú, hrozí nám terorizmus a mnohí sa akoby cítia ohrození globalizáciou. A často medzi mladými ľuďmi dochádza ako keby k strate identity. Mladí ľudia si často kladú otázku, kto vlastne som. Som Európan? Som Stredoslovák? Som Slovák? Kto som? Kto mi pomôže, keď sa bude niečo diať? A tejto kríze identity, ktorú často medzi mladými ľuďmi vidíme, často pomáhajú sociálne siete, kde sa často šíria klamstvá, hoaxy, nenávisť. Sociálne siete, ktoré sú často zneužívané ako nástroj propagandy.
My na Slovensku máme k tomu všetkému ešte taký slovenský paradox. Všade počúvame, v mnohých veľkých mestách cítiť, že krajine sa darí dobre, že rastie HDP, klesá nezamestnanosť, rastú platy, ale potom prídete do Revúcej, do Rožňavy, do Spišskej Starej Vsi a ľudia sa pýtajú: „Kde je ten rast HDP? Čo sa s ním deje? Prečo ho my necítime?“
A toto je problematika našej doby, v ktorej žijeme. Tieto problémy sú zložité. A na zložité otázky nie sú jednoduché odpovede. Žiaľ, často vidíme a ja to často počúvam, že holé hlavy používajú na vysvetlenie holé vety. A na zložité otázky, ako riešiť rómsku problematiku, čo spraviť, ako udržať taký úžasný projekt Európskej únie, ako ho rozvíjať, často dávajú jednoduché, demagogické a absolútne zavádzajúce odpovede.
Otázka je: čo môžeme spraviť? Čo každý z nás môže spraviť? Viete, ak chceme zmeniť našu spoločnosť, musíme začať sami sebou. Každý jeden z nás musí byť tou zmenou. A to je výzva pre politikov, od tých najvyšších až po tých na lokálnych úrovniach, aby prestali brať politiku ako nástroj moci na získavanie svojich výhod, ale aby brali politiku skutočne ako službu ľuďom. Aby vrátili dôveru ľudí v štát. Aby prinášali hmatateľné výsledky. To je to, čo pohne našu krajinu dopredu.
Táto doba je výzvou pre predstaviteľov cirkví. Aby zastavili tých, ktorí za Boha, za národ, za kresťanské hodnoty skrývajú svoju nenávisť. Nenávisť voči ľuďom inej rasy, inej farby pleti. To je úloha cirkvi.
Je to úloha učiteľov, aby opäť pochopili, že ich práca je poslanie. Že sú to oni, ktorí v školách môžu ovplyvniť naše deti. Ktorým majú vštepovať také potrebné hodnoty.
Je to výzva pre políciu, aby spravila poriadok. Aby tu bolo skutočne bezpečne. A ja ako prezident plne podporujem zásah polície proti predstaviteľom Ľudovej strany Naše Slovensko. My musíme diskutovať, ale nesmieme ustúpiť zlu.
Je to výzva pre médiá, pre správcov sociálnych sietí, aby zastavili šírenie nenávisti. Nesmieme dovoliť šírenie nenávisti. Plne rozumiem Nemecku, ktoré pod pokutou 50 miliónov eur hrozí sociálnym sieťam, pokiaľ nezastavia šírenie nenávisti. Šírenie zlých, klamlivých informácií. Musíme si spraviť v našej spoločnosti poriadok.
Je to výzva pre lekárov, pre zdravotné sestry, aby keď ubolený človek prišiel, aby videl, že oňho bude postarané. Je to výzva pre každého jedného pracovníka štátnej správy, aby vtedy, keď za ním občan príde a potrebuje pomoc, aby mu to bolo cťou ho obslúžiť. Aby nebral našich ľudí, ktorí prídu a niečo potrebujú, ako otravujúce zlo.
Je to výzva pre študentov, pre mladých ľudí, aby sa ozvali. Aby sa nebáli nastaviť zrkadlo nám, politikom. Aby vtedy, keď majú pocit, že chcú vyjsť do ulíc, vyšli do ulíc. Aby jasne a slušne povedali, čo im v našej spoločnosti vadí. Pretože ich hlas potrebujeme počuť.
A na záver tu je výzva pre všetkých nás, pre všetkých vás. Pre dobrých ľudí. Pre vás. Aby sme nikto vo svojom okolí netolerovali zlo. Stará múdrosť hovorí, že na to, aby zvíťazilo zlo, stačí veľmi málo. Stačí, aby dobrí ľudia nerobili nič. Nedajme si našu krásnu krajinu. Nedajme si naše krásne Slovensko.
(Na otázku, ako diskutovať s voličmi Ľudovej strany Naše Slovensko, ktorí fašisti nie sú, prezident odpovedal:) Keď som bol v Krupine na diskusii so stredoškolákmi, postavila sa jedna dievčina a povedala: „Ja som volila Kotlebu!“ Zatlieskalo jej možno 5-7 percent študentov. Potom som povedal svoj názor, prečo som si nesadol s Kotlebom v Prezidentskom paláci. Že si nesadnem za jeden a ten istý stôl s ľuďmi, ktorí boli a sú priamymi účastníkmi Slovenského národného povstania, ktorí bojovali proti najväčšiemu zlu, aj s človekom, ktorý prehlasuje najväčšiu, takú obrovskú udalosť, ktorá sa začala tu – Slovenské národné povstanie, za najhorší deň našej slovenskej histórie. Že si nesadnem za ten istý stôl s človekom, ktorý povie, že jeho nezaujíma osud 70.000 odvlečených a zabitých Židov zo Slovenska, pretože to nie je problém náš, pretože my sme národ slovenský a oni sú len národ židovský. S takýmto človekom – a to som povedal študentom jasne – si ako prezident nikdy za stôl nesadnem. A čo bolo dôležité, že zrazu tí mladí ľudia tak, ako ste teraz vy zatlieskali, spustili obrovský potlesk. A mnohé veci, ktoré im dovtedy neboli jasné, im zrazu boli jasnejšie. Preto treba chodiť. Každý z vás, kto má vo svojom okolí, na sociálnych sieťach možnosť diskutovať, prosím, zapojte sa do diskusie. Bojujeme o srdce a charakter krajiny. Nedajme si ju. Slovensko je úžasná krajina, zabojujme o to.
[Kúpte si knihu Kotleba. Odkiaľ prišiel a ako je možné, že sedí v parlamente od novinára Daniela Vraždu.]
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
