Denník N

Pozor, to už nie je populizmus!

To už nie je táranie nejakých náhodných či nezorientovaných politických hviezdičiek. To je vedomé, cielené branie legitimity demokratickým inštitúciám.

Autor je poslancom Európskeho parlamentu

Už v deväťdesiatych rokoch som si všimol manipulácie s pojmom populizmus. Slúžil na označovanie tých, čo boli úspešní a nedržali sa niektorej ortodoxnej ideológie, zabehaných klišé o privatizácii, dobovo chápaných práv menšín, obhajoby Československa či nezatracovali aj národné otázky. Proste vtedy všetko, čo nebolo v súlade s propražskou a šokovou doktrínou, bolo populistické.

Poľahky nájdete túto pozíciu nielen v dobovej tlači a médiách, ale napríklad aj v každoročných publikáciách „zboru analytikov“ z IVO pod vedením Grigorija Mesežnikova. Aj dnes, a to ešte v zväčšenej miere, počujeme denne o pravicových aj ľavicových populistoch, aj keď dnes to už nie je z pozície neoliberálnej ideológie – lebo „populisti“ sa stali priamymi nepriateľmi všetkých mainstreamových politických prúdov, liberálov, konzervatívcov a sociálnych demokratov. A navyše, títo populisti sú oveľa hmatateľnejší, majú plastickú podobu tvárí ako Trump, Le Penová, Wilders, Bepe Grillo, Orbán, Kaczynski, Kotleba, aby som zavítal aj do našich končín. A naľavo zas stelesnenie v stranách ako Podemos, Die Linke, Syriza či iné menšie zoskupenia naprieč Európou.

Lenže podľa mňa na odkrytie toho, kde tkvie reálne nebezpečenstvo, označenie „populisti“ nestačí. Už nejde o diskusiu o tom, ktorý program je zodpovednejší, realistický či len sľubotechna. Tak ako sa neoliberálom javili sociálne programy a koncepty sociálneho štátu ako cesta do pekla, tak sa zasa ľavičiarom mantra privatizácie a viera v efektivitu a racionalitu voľného trhu javili ako demagógia kapitalistov. A žiadna z týchto dvoch strán nezbadala, že sa im do priestoru vkráda niečo iné, čo čerpá zdroje z úplne iného prameňa.

Poďme hneď k Trumpovi. Nechýbali hneď od začiatku úvahy, ktoré ho prirovnávali k Hitlerovi! Áno, v obsahu Trumpovej volebnej kampane bolo neúrekom čŕt, ktoré priamo pripomínali Hitlerove začiatky. Máme v živej predstave Hitlera z čias vojny. Trumpove prejavy, v ktorých sa vydáva za stelesnenie ľudu, ťažko pracujúceho amerického robotníka, samozrejme, výlučne bieleho (ostatní sú leniví a nepracujú…), s velikášstvom egomaniaka, ktorého múdrosť a rozhodnosť vrátia Amerike veľkosť – to je Hitler na začiatku svojej politickej kariéry! Iste, nebijem na poplach, USA nie sú chvíľkovou, prchavou množinou weimarských inštitúcií; a navyše dnes máme túto možnosť porovnania, ktorá nás núti k zdvihnutému prstu. K nemu však patrí mať aj jasnú politickú stratégiu.

Nazývať populizmom čokoľvek robí toto označenie neúčinným: myslíte, že niekoho odradí nálepka populizmu, aby nešiel voliť svojho obľúbenca? Veru nie! Toto slovo už nemá výpovednú hodnotu a nikoho neodradí. Aj celkom renomovaní analytici či komentátori šermujú populizmom pravicovým, nacionalistickým, ľavým, ale aj osvietenským, umierneným. Len mi potom vždy uniká, čo populizmom nie je.

Ešte na začiatku storočia sa aj na Slovensku (u hlasistov) populizmus chápal ako pozitívny politický prístup; ako vtiahnutie potrieb všetkých vrstiev obyvateľstva do štátnej politiky. Bol súčasťou pokrokového chápania politiky v súvislosti s rozširovaním občianskych a politických práv na všetkých obyvateľov štátu. Bol súčasťou zápasu proti privilégiám. Potom, po Nežnej revolúcii, sa už pokladal len za politiku lacných neuskutočniteľných sľubov. A ešte sa populizmom nepriamo vyjadrovalo delenie spoločnosti na tých elitnejších, múdrejších, vzdelanejších, čo bezalternatívne podporujú síce bolestné, ale nevyhnutné „šokové terapie“, a tých menej vzdelaných, vidieckych, vpravde zaostalých a často ešte v komunizme trčiacich, majúcich sklony k podpore autoritárstva.

Oslovovanie týchto nižších vrstiev sa považovalo za populizmus. A toto sa vypomstilo, a to všeobecne: ideológiou dnešných populistov je útok na elity, establišment a politiku samotnú z pozície ľudu, samozrejme, toho pravého, reálneho (Farage, Bannon a spol.), z pozície „obyčajných“ ľudí, ktorým je štátny aparát (establišment) cudzí, vzdialený, a ktorí chcú nepolitikov, nepolitickú, ľudovú politiku, postavenú proti zhovädilým politikom.

Používať označenie „populista“ na takúto rétoriku je iste možné, ale podľa mňa nepriliehavé a slabé. Lebo vydávať sa za stelesnenie ľudu, národa, ale aj triedy či rasy podkopáva priamo demokratické a občianskoprávne základy našich spoločností: je stavanie sa nad individuálnu politickú vôľu vyhlasovaním sa za reprezentanta kolektívu: ste proti mne, tak ste proti ľudu, národu, pracujúcim… Hneď ste proste protiľudový, protinárodný. Patríte k elite alebo k ľudu, k národu alebo k cudzákom?

A neutešujme sa, že sa tak deje iba niekde na okraji, u Erdogana či Kaczynského. Troch sudcov britského najvyššieho súdu, ktorí rozhodli, že za brexit musí hlasovať aj parlament, označila anglická bulvárna tlač titulkom Nepriatelia ľudu. A z opačnej strany, celú americkú tlač, čo kritizuje avantúry a prisprostalosti nového prezidenta, častuje Trump nálepkou nepriateľov ľudu, a to aj sudcov, čo zastavili jeho rozhodnutie o zákaze cestovania pre moslimov – aby som nezabudol.

Cítite to nebezpečenstvo? To nie je populizmus, táranie nejakých náhodných či nezorientovaných politických hviezdičiek. To je vedomé, cielené branie legitimity demokratickým inštitúciám, individuálnej politickej vôli: ja som stelesnenie či hlas ľudu, národa, znie posolstvo. Teda nie istej, lepšej alebo horšej politiky, vízie, projektu, cieľov, s ktorými sa uchádzam o podporu. Nie, ja som stelesnenie kolektívnej vôle, a kto je proti mne, je aj proti tomuto subjektu. Samozrejme, posvätnému, nespochybniteľnému. A to je už len krôčik k tomu, že ho treba rovnako ako mňa brániť aj silou…

To nie je populizmus, to je útok proti občianskym slobodám, ktorému ak by sa otvoril priestor, zákonite sa premení na štátny teror, bez ohľadu na to, či sa bude diať v mene národa, ľudu, triedy, cirkvi alebo rasy.

Teraz najčítanejšie