Denník N

Z padáka videl Himaláje, Pyreneje či Kaukaz, najradšej má Tatry (fotogaléria)

Juraj Koreň pri zimnom prelete popod Kriváň. Foto - Igor Pap.
Juraj Koreň pri zimnom prelete popod Kriváň. Foto – Igor Pap.

Slovenský rekord v lete na paraglajde má hodnotu 205 kilometrov. Pilot zaletel zo Zobora pri Nitre do moravskej Ostravy.

Juraj Koreň sa živí paraglajdingom. Tvrdí, že ak je pilot pozorný a znalý pomerov, nejde o veľmi nebezpečný šport. Za najdlhších dvadsať minút života považuje tie, počas ktorých sa ocitol v búrke.

Padák má v názve to, že by mal padať. Pri deväťhodinovom lete to zrejme nebude len o padaní.

Presne tak, padák paraglajdistu nie je navrhnutý, aby padal, ale aby letel. Celá konštrukcia sa skladá z nylonovej látky, niekoľkých silónových prútov a tristo metrov šnúr. Je to mäkká konštrukcia, ktorá umožňuje vynikajúcu skladnosť a výkon umožňuje stúpanie.

Práve stúpanie je na paraglajdingu to najkrajšie. Nepotrebujete žiadny motor, stačí, aby slnko svietilo na zem a zohrievalo ju, dostatočné vedomosti z meteorológie a aerodynamiky. To je všetko. Slnečný svit je predpoklad vzniku rozdielnych teplôt na rozhraní nasvietenej a zatienenej časti kopca. Práve v mieste zmeny teploty vzniká takzvané termické prúdenie, pomocou ktorého dokáže paraglajdista stúpať nahor.

Znamená to, že lietanie nie je nevyhnutne závislé od vetra?

Áno, nevyhnutné je termické prúdenie. Ak by neexistovalo, vyšiel by som na 1000-metrový kopec a za 10 minút by som už pristál v doline. Samozrejme, k stúpaniu dokáže pomôcť aj klasický vietor, vďaka nemu však stúpnete len o sto či o dvesto metrov nad vrchol. So správnym využitím termiky stúpate aj o celé kilometre.

Do akej výšky?

Ja som dosiahol najvyššiu nadmorskú výšku 4300 metrov v talianskych Dolomitoch, ale teoreticky by telo zvládlo aj osem kilometrov. To už je poriadne vysoko. Bol som vtedy približne tri a pol kilometra nad zemou a zhora som už nedokázal rozoznať pohybujúce sa autá na cestách.

Marmolada Dolomity. Tandemový let po zimnom výstupe severnou cestou. Autorom fotografií je Juraj Koreň, viaceré vrátane tejto, odfotil pomocou takzvanej chase cam, teda kamery, ktorú paraglajdista umiestni na košíku za padák a tá zaznamenáva let.

Je let v takej výške povolený?

Na Slovensku, bohužiaľ, nie je. Naše pravidlá pre paraglajding sú veľmi prísne. Navyše, výrazným limitom u nás sú letiská, okolo ktorých sú vyhradené zóny široké 25 až 50 kilometrov a platia v nich iné pravidlá, ktoré sa väčšinou na paraglajde nedajú dodržať.

Napríklad pre bratislavské letisko môžete letieť v Komárne najviac 1500 metrov nad morom, aj keď je jasné, že tu žiadne lietadlo v takej výške letieť nebude. Na porovnanie, vo Švajčiarsku sa ponad letisko v Sione na paraglajde bežne lieta, vedie tadiaľ totiž jedna z najlepších paraglajdových trás na svete. Našťastie, Európska únia podala podnet na zjednotenie spomínaných pravidiel, čo by mohlo priniesť želanú zmenu aj ku nám.

Zrážka s lietadlom teda nehrozí?

Už som počul o situáciách, keď vinou jednej či druhej strany chýbalo ku kontaktu len pár metrov. Pri dodržaní pravidiel však nič podobné nehrozí. Okrem dodržiavania stanovenej výšky platia aj ďalšie základné pravidlá. Nemôžeme lietať bez viditeľnosti zeme, čo znamená, že v mrakoch a v noci lietať nesmieme. Keď sú tieto podmienky dodržané, účastníci letovej prevádzky sa navzájom vidia aj bez radaru a vedia o sebe, môžu sa vyhnúť.

Dračie vrchy. Divočina Južnej Afriky počas extrémnych pretekov X-berg Challenge. Foto – Juraj Koreň.

Z toho všetkého vychádza paraglajding ako bezpečný šport. Alebo nie?

Bezpečnosť by som prirovnal k cyklistike, najväčším problémom je nepozornosť a neznalosť pilota. Neuvedomí si, že vietor je prisilný, prípadne letí do závetria alebo popod rozvíjajúcu sa búrku. Tá môže vzniknúť pomerne rýchlo a vie byť taká silná a rozsiahla, že sa jej takmer nedá uniknúť. Niekoľkokrát som bol nútený letieť popod búrky a nebolo to príjemné, tobôž bezpečné.

Ako to tam vyzeralo?

Búrka je mocný živel spojený s dažďom, krúpami a silným vetrom, ktorý fúka vo vertikálnom aj v horizontálnom smere. Ak vás tlačí dole, je to lepší prípad, ak však stúpate prudko hore, je to horšie.

Aj mne sa stalo, že ma búrka ťahala smerom hore. Úplne som stratil orientáciu v priestore a hoci som vedel, že stúpam, vôbec som netušil, kde je hore a kde je dole.

V hustom mračne som takmer nedovidel ani na padák, ktorý mám sedem metrov nad hlavou. Bolo to najdlhších dvadsať minút v živote. Našťastie sa mi podarilo z tej búrky vyletieť, blesky a krúpy nechať za chrbtom a môžem tu teraz spokojne rozprávať (úsmev).

Annapurna, Nepál. Foto – Juraj Koreň.

Paravalašing, Kaukaz, Gruzínsko. Stádo oviec zo vzduchu. Foto – Juraj Koreň.

Má každý, kto sa ocitne v búrke, také šťastie ako vy?

Nie, niektorí paraglajdisti na búrku doplatili. Známy je prípad z roku 2007 z pretekov v Austrálii, kde dvaja paraglajdisti vleteli medzi búrky, ktoré ich začali ťahať smerom hore rýchlosťou viac ako 20 metrov za sekundu. Čínskeho pilota našli až na druhý deň mŕtveho vo vzdialenosti 75 kilometrov od štartu.

Prežila len Ewa Wisnierska z Nemecka. Tú v priebehu pár minút vymrštilo o niekoľko kilometrov a keď ju omrznutú zachránili, na GPS mala záznam z výšky 9946 metrov. Pri stúpaní smerom hore približne vo výške šiestich kilometrov stratila vedomie a zobudila sa až tesne nad zemou. Bola podchladená, takmer zamrznutá. Ale zvládla to. Dnes stále lieta a učí aj iných ľudí. O jej príbehu natočili dokument.

Juraj Koreň (25) 

 Narodil sa v Starej Ľubovni a je vrcholovým paraglajdistom. Ročne nalieta približne 4-tisíc kilometrov a vo vzduchu strávi 200 hodín. V roku 2013 preletel nad Slovenskom 148 kilometrov, čím stanovil národný rekord v dĺžke letu s návratom. Neskôr vytvoril podobné maximum aj v Gruzínsku a Nepále. Umiestnil sa na 6. mieste v extrémnom preteku X-pyr a vyhral podobný závod v Južnej Afrike – X-berg challenge. Jeho najdlhší let trval deväť hodín. Z padáka videl Himaláje, Pyreneje, Kaukaz, Alpy či africké Dračie vrchy, najradšej však lieta nad slovenskými kopcami.

Ste paraglajdista profesionál, ako sa v praxi zarába lietaním?

Pracujem pre firmu, ktorej padáky používam a robím jej tak reklamu svojimi výkonmi v súťaži. V paraglajdingu sa preteká vo viacerých disciplínach. Jednou je pristávanie na presnosť, druhou je akrobacia a treťou, ktorej sa aj ja venujem, je lietanie na vzdialenosť. To má potom ďalšie poddisciplíny.

Jenou z nich je cross countryzoberiem padák a idem hocikedy hocikam a letím v podstate hocičo. Údaje z GPS záznamu potom vložím na stránku, ktorá je na to určená, a za svoj výkon automaticky dostanem bodové ohodnotenie.

Kriváň, Vysoké Tatry. „Každý let ponad najmenšie veľhory je neopakovateľným zážitkom,“ hovorí Juraj Koreň.

Čo rozhoduje v paraglajdingu o kvalite výkonu?

Dobrý paraglajdista dokonale pozná prúdenie vzduchu. To je hlavné. Ideálne je rozumieť mu do atómov. Veľa však robí aj tréning, skúsenosti a poznatky. Existujú napríklad viaceré trasy, ktoré sa lietajú dlhé roky a je veľký predpoklad, že sa po nich bude dať lietať v určitom čase určitým smerom.

Tak ako sa na základe zažitej skúsenosti hovorí napríklad o Medardovej kvapke, tak vieme predpokladať istý charakter počasia na určité obdobie a využiť to. Napríklad Zobor pri Nitre je v apríli ideálnym miestom na let. Práve z aprílového Zobora je aj aktuálny slovenský rekord vo voľnej vzdialenosti – 205 kilometrov. Pilot, ktorý ho vytvoril, vtedy pristál v Ostrave.

Dvestopäť kilometrov, to je úctyhodný výkon. Nie?

Áno, určite. V slovenských podmienkach je dobrým výkonom akýkoľvek let nad sto kilometrov. Prekonanie 150 km je výkon vynikajúci a 200-kilometrový let už môžeme označiť za fenomenálny.

Mojím maximom u nás je 202 km. Od českých hraníc som v roku 2012 zaletel až do Rožňavy, ale pilot, s ktorým som letel, ma prekĺzal o necelých tristo metrov a vytvoril rekord. Ten zo Zobora ho však v roku 2015 prekonal.

Veľký Choč. Aprílové lety zo Zobora ponúkajú pestré pohľady na Slovensko. Od polí v okolí Topoľčian, kde už všetko kvitne až po hory, v ktorých je ešte stále sneh. Foto – Juraj Koreň.

Aké sú potom svetové rekordy?

Napríklad v susednom Česku dokážete zaletieť aj 350 kilometrov, čo bol dlho aj európsky rekord. Je to podmienené predovšetkým nižšími kopcami, keďže pri letoch v silnom vetre na veľkú vzdialenosť je homogénny povrch výraznou výhodou.

Aktuálny európsky rekord je však 437 kilometrov. Vytvoril ho Ukrajinec, ktorý letel od Kyjeva a pristál o osem hodín neďaleko Čierneho mora. Mal vtedy ideálne a veľmi špecifické počasie. Nebyť mora, určite by pokračoval ďalej. Svetový rekord je z Brazílie, kde sú v novembri dokonalé podmienky na let. Rekordér tu zaletel 520 kilometrov. Pod padákom visel trinásť hodín.

Ako sa dá zvládnuť taký dlhý let?

Ja som letel najviac deväť hodín, ale dá sa to. Na palubu si viete zobrať tekutiny aj jedlo, toaletu vyrieši dostatočne široká fľaška, prípadne hadička. Dôležité je aj správne oblečenie. Lietanie vo výške dvoch kilometrov je pri dlhých letoch štandardom. Teplota je tu o dvadsať a pocitovo, pre vietor, aj o tridsať stupňov nižšia ako na zemi.

Wildspitze, Otzertallské Alpy. Po výstupe na vrchol vysoký 3770 m meral let do údolia 30 kilometrov. Foto – Juraj Koreň.

Ak sa chcem stať paraglajdistom, aké podmienky musím splniť?

Keď chcete začať lietať, treba ísť najprv na kurz. Ten stojí 350 eur, trvá približne štyri až šesť dní a na jeho konci dostanete pilotný preukaz. Po teoretickej príprave sa postupne učíte lietať – najprv v tandeme, potom aj sami. V Brazílii majú na kurzoch lietania už aj trenažér, u nás však také možnosti zatiaľ nemáme.

Ide o drahý šport?

Nová výbava na paraglajding stojí približne 3500 eur, ale dá sa to zabezpečiť aj oveľa lacnejšie. Je to ako s autom, keď sa učíte šoférovať, nepotrebujete si kúpiť to najdrahšie. Kúpite si ho neskôr, keď už budete skúsenejší pilot. Je bežné, že ako sa paraglajdista zlepšuje, mení sa aj jeho výbava za kvalitnejšiu. Vďaka tomu môže menej zdatný letec získať od skúsenejšieho kvalitnú použitú výbavu aj v cene do tisíc eur. Vzhľadom na zážitky, ktoré lietanie ponúka, je to zanedbateľná cena.

Dnes je čoraz populárnejší let v tandeme, kde bežného človeka sprevádza pilot.

Áno. Tandemový let je čoraz populárnejší a úplne právom. Bez minimálne ročnej praxe totiž nedokážete urobiť taký let ako v spoločnosti skúseného pilota. Ten musí lietať aspoň tri roky, aby mohol získať pilotný preukaz na tandemové lety. Let vo dvojici je však len 10 percent zo slobody, ktorú paraglajding poskytuje. Potvrdil to každý, kto si sólo let vyskúšal.

Kde na Slovensku je možné absolvovať takýto let?

Najideálnejšie miesta na Slovensku sú Chopok, Donovaly, Zobor či vrch Straník pri Žiline a ešte aj Skalnaté pleso vo Vysokých Tatrách. Ak by som si mal vybrať len jeden, zvolil by som Donovaly. Tie sú totiž relatívne ľahko dostupné, umožňujú nádherný výhľad a dá sa lietať na všetky strany.

Kráľová hoľa. Foto – Juraj Koreň.

Vy ste s padákom precestovali takmer celý svet.

Nedávno som sa vrátil z Himalájí, v ktorých som bol druhýkrát. Prelietal som Alpy, Pyreneje, Kaukaz, Starú Planinu či rumunskú časť Karpát, Rift Valley v Keni či Dračie vrchy v Juhoafrickej republike. Najbližšie chystám výlet do pohoria Altaj.

Každé pohorie je niečím špecifické a krásne, stále však najradšej lietam nad našimi Tatrami a Fatrami. Sú to pre mňa srdcové kopce, ktoré som ako malý chlapec prechodil s očami upretými k oblohe, dúfajúc, že sa do nebies raz dostanem. Ale je to aj preto, že sú naše, také malé a pritom také zaujímavé.

Ak by som to nebral do úvahy, zrejme by u mňa vyhrali Alpy. Tu paraglajding vznikol a dodnes tam máme najlepšie podmienky na lietanie. Himaláje sú síce nebotyčné a príkre, ale chýba tam čistý vzduch, lietanie na dlhšie vzdialenosti je pre vrtošivé počasie obtiažne, ale keď mračná ustúpia, výhľady nemajú na svete páru a pripadám si ako maličké zrnko piesku.

Kaukazské končiare sú niečo medzi Himalájami a Alpami, poriadne vysoké a divoké, ale mnoho vrchov je pokrytých trávou a vďaka tomu, že sa striedajú ročné obdobia, stále sú iné.

V Dračích horách je divočina, takmer žiadne cesty či chodníčky, len savana a zver obkolesená skalnatými útesmi vysokými aj tisíc metrov.

Kaukaz, Gruzínsko. Vysoké a divoké hory môžu byť pre turistu výzvou, pre paraglajdistu sú ihriskom. Avšak len dovtedy, kým nepristane. Foto – Juraj Koreň.

Himaláje, Nepál. Bivakový prelet Himalájí ponúka nevšedné miesta na nocľah, pretože nikdy neviem, kam v daný deň doletím. Foto – Juraj Koreň.

Nepál. Foto – Juraj Koreň.

Ako riešite situáciu, keď ste nútený pristať uprostred ničoho?

V niektorých krajinách je to bežná situácia a treba sa na ňu pripraviť. Našťastie, dnes to už nie je až také náročné. Letová výbava váži päť kilogramov, čiže sa k nej dá pokojne pribaliť stan, pätnásť kusov sušeného jedla a človek má úplnú voľnosť, v neletových podmienkach to všetko hodí na chrbát a môže ísť pešo.

Presne na tomto princípe fungujú preteky v štýle hike and fly, ktoré majú asi 15 rokov a oslovili aj mňa. Ide o presun z bodu A do bodu B, pričom buď nesiete padák, alebo padák nesie vás.

Väčšinou je úlohou súťažiacich prekonať celý horský masív. Napríklad v Pyrenejách sme pretekali na trase, ktorá merala päťsto kilometrov. Išli sme od Atlantiku po Stredozemné more a preteky trvali celý týždeň. Každý súťažiaci má podporné vozidlo, ktoré pomôže nabiť baterky či uvariť obed, základné veci, približne osem kilogramov si však musím niesť celý čas sám.

Práve takéto preteky sú skutočné dobrodružstvo. Človek až tak nehľadí na podmienky, či sú pohodlné, alebo nie, či prší, alebo fúka. Ak chce uspieť, musí čo najviac letieť. Súťaž rozhodujú tie momenty, keď dokážete letieť vtedy, keď to už iní nevedia, pretože padák je v horách vždy rýchlejší ako aj ten najrýchlejší bežec.

Pyreneje, Španielsko. Preteky X-pyr spočívajú v prekonaní celého Pyrenejského masívu od Atlantiku až po Stredozemné more vlastnými silami.

Nie je to niekedy pri hodinách v padáku nuda?

Vôbec nie. Let je porovnateľný so sústredením sa za volantom, akurát nie sú naporúdzi žiadne odpočívadlá ani pumpy, človek sa musí stále sústrediť na ovládanie padáka, navigáciu, vývoj počasia. Raz stúpa, raz klesá, následne hľadá vzostupný prúd, ktorý by ho vyniesol smerom hore, neustále analyzuje, rozmýšľa.

Občas sa dá na niekoľko sekúnd pustiť riadenie a urobiť fotografiu, či odhryznúť zo sendviča, ale jediný oddych je až posledných 10 minút, keď len pokojne kĺžete.

Ďumbier. Foto – Juraj Koreň.

Teraz najčítanejšie