Denník N

Sme si až príliš podobní. A v tom je naša nádej

Ak sa nezhodneme na politike, bavme sa o iných veciach. Mostov je viac než priepastí.

Autor sa venuje vzdelávaniu,
v PDCS vedie kurzy kritického myslenia.
Je reprezentantom Slovenska v šachu

Si výnimočná, si jedinečný. Tvoja unikátna osobnosť si zaslúži špeciálny, individuálny prístup. Osobného bankára, kreditnú kartu s obrázkom podľa tvojej voľby, tenisku navrhnutú podľa dokonale presného scanu tvojej ľavej nohy, rám okuliarov, ktorý zvýrazní tvoju osobnosť. Zľavové poukazy do potravín ušité tebe priamo na mieru. Si individualita, si endemit. Si nenahraditeľný, si unikátna, a práve v tom tkvie tvoja hodnota.

Takto sa nám vtiera marketingový priemysel. Brnká na struny našej sebalásky. Ako vedľajší produkt pritom vytvára zdanie, že na človeku je zaujímavé a cenné práve to, čím sa od ostatných ľudí líši. A my – ak si nedávame pozor – máme tendenciu tejto fatamorgáne pritakať a klásť omnoho väčší dôraz na rozdiely medzi nami než na to, v čom sme rovnakí.

Pritom je to presne naopak. Odpútajme sa na chvíľu od omamnej rétoriky individua­lizmu a priznajme si na rovinu oslobodzujúcu (a pre pyšných trochu zahanbujúcu) skutočnosť. Ľudia sú si podobní ako vajce vajcu. Ak by sme dali na jednu misku váh všetko, čo máme spoločné, a na druhú misku váh všetko, čo nás delí, prvá miska by radikálnym spôsobom prevážila.

Láska, rodina, práca, priateľstvo, starnutie, telesnosť, všetky tieto naozaj veľké ľudské témy sú zároveň témami univerzálnymi, všeľudskými. Práve preto sa po stáročia stále dookola opakujú v umeleckých dielach. Strach, túžba, osamelosť, radosť, utrpenie, smiech: tieto emócie pozná každý človek, bez ohľadu na vzdelanie, obľúbenú politickú stranu či socioekonomické pozadie.

Naša úplná príbuznosť nielen v rámci ľudskej rodiny, ale i so všetkým živým je doslova vpísaná do našich buniek, do DNA. Autor tohto článku má s pápežom Františkom i s Ussainom Boltom zhodné takmer všetky gény, so šimpanzom zhodných 99 percent genómu a o polovicu svojej genetickej informácie sa delí dokonca i s banánom. A to, čo z neho robí človeka hodného ľudských práv, nie sú jeho viac či menej sympatické zvláštnosti, ako schopnosť hovoriť lámanou nemčinou, neschopnosť urobiť kotúľ vzad či záľuba v japonskej keramike, ale jeho schopnosť mať rád, poznávať, trpieť či pracovať. Čiže presne to, čo na ňom nie je jedinečné.

V tejto nesmiernej príbuznosti všetkých ľudí je veľká nádej. Slovenský verejný priestor sa javí ako hlboko a nenapraviteľne rozdelený. Časť spoločnosti prisahá na to, čo je pre druhú časť spoločnosti úplne neprijateľné. Niekedy sa zdá, akoby neveľké Slovensko obsahovalo niekoľko vzdialených planét, či dokonca niekoľko celkom odlišných galaxií.

Ale to je, samozrejme, len zdanie. Stále je tu omnoho viac mostov než priepastí. Ok, nezhodneme sa na politike. Tak sa chvíľu nebavme o politike. Bavme sa o deťoch a o rodinách. Rozprávajme sa o tom, čoho sa bojíme, z čoho máme radosť. Debatujme o starnutí a o priateľstve. O práci a o bývaní. O jedle a o športe. Jedzme a športujme spolu. Spoznávajme svoju rovnakosť, svoju spoločnú ľudskosť.

Možno sa po nejakom čase prichytíme, že sa smejeme rovnakým vtipom. A to bude ten okamih, keď budeme pripravení vrátiť sa k diskusiám o politike.

Komentáre

Teraz najčítanejšie