Denník N

Terorizmus? Smerujeme k normálu a otupenosti

Keď sa ho to priamo netýka, človek si nemôže pamätať všetky útoky a súcitiť so všetkými obeťami.

Občas sa po teroristických útokoch objaví argument, že dopravné nehody (úrazy v domácnosti…) majú na svedomí oveľa viac obetí než teroristické činy a predsa sa ich nikto nebojí toľko ako teroru. Problém je hlavne v tom, že len máloktorý vodič smrteľnú dopravnú nehodu úmyselne plánuje – napríklad na základe nejakej ideológie či iného veľkého cieľa, len málokedy sa ním inšpirujú iní vodiči a len málokedy sa k nehode prihlási celá organizácia.

No i tak sa môže stať, že teroristické útoky sa predsa len v našom vedomí dostanú niekde na úroveň dopravných nehôd. Schválne sa skúsme rozpomenúť na útoky od septembra 2001 aspoň v tej časti sveta, ktorá je nám bližšia než ostatné. A stačí na tie, pri ktorých zahynulo, povedzme, minimálne desať ľudí. Alebo sa pokúsme vyloviť z pamäti situácie, v ktorých sme sa o útoku dozvedeli.

Je veľmi pravdepodobné, že si už nespomenieme na všetky, čo sme zažili, a časom bude ich podiel na celkovom počte atentátov ešte viac klesať. Keď sa ho to priamo netýka, človek si nemôže pamätať všetko a súcitiť so všetkými. Napokon, vidieť to na západných reakciách na oveľa častejšie a krvavejšie útoky na Blízkom východe, v Indii či v Nigérii.

Nič na tom nezmenia ani fotografie obetí, online spravodajstvo, ani výroky politikov o zbabelosti a nehoráznosti takýchto činov, prejavy sústrasti a solidarity, ponuky na pomoc v boji s terorizmom, či vyhlásenia, že už nikdy viac, čo má bližšie k utópii než k rea­lite. Napokon, ako sme videli v poslednom čase, teroristom, z ktorých mnohí sa narodili v európskych krajinách, stačí aj primitívna bomba a klince či ukradnutý kamión.

V časoch studenej vojny i neskôr mali Írska republikánska armáda, Baskicko a jeho sloboda, nemecká Frakcia Červenej armády, francúzska Organizácia tajnej armády, talianske Červené brigády i mnohí ďalší teroristi trebárs z moslimských krajín v Európe každoročne na svedomí stovky mŕtvych. Možno sa aj napriek oveľa sofistikovanejším bezpečnostným opatreniam Európa len vracia k tomuto „normálu“.

Čím bližšie k nemu budeme, tým viac sa naša pozornosť otupí. A to aj napriek všetkej hrôze, ktorú teror opakovane vyvoláva. Nejde o cynizmus, ale o reálnu možnosť.

Výbuch v Manchestri

Komentáre

Teraz najčítanejšie