Denník N

Súdna rada mení členov: zvolili aj pravú ruku Harabina, otvorená justícia prehrala

Súdna rada. Foto N – Tomáš Benedikovič
Súdna rada. Foto N – Tomáš Benedikovič

Sudcovia si v utorok vybrali ôsmich nových zástupcov do Súdnej rady, prešiel aj bývalý štátny tajomník ministerstva spravodlivosti a pravá ruka Štefana Harabina Daniel Hudák. Združenie Za otvorenú justíciu pohorelo.

Od utorkového rána volili sudcovia všetkých okresných, krajských, Špecializovaného trestného, ale aj Najvyššieho súdu svojich zástupcov do Súdnej rady. Volebné miestnosti sa zatvorili podvečer o 19:00. Zo sedemnástich kandidátov vybrali sudcovia týchto ôsmich zástupcov: Miloša Koleka (677 hlasov), Lenku Praženkovú (672), Eriku Zajacovú (636), Martina Michalanského (616), Marcelu Kosovú (611), Jána Burika (608), Pavla Pileka (603) a Daniela Hudáka (561).

Súdna rada je najvyšší súdny orgán, ktorý má na starosti napríklad posudzovanie kandidátov na sudcov, predkladá tiež prezidentovi návrhy na predsedu Najvyššieho súdu. Funguje od roku 2002, jej prvým predsedom sa stal Štefan Harabin.

Triumf Združenia sudcov Slovenska

Rada rozhoduje aj o tom, kto sa dostane na vyšší súd, a podieľa sa aj na výbere našich zástupcov do medzinárodných súdnych inštitúcií. Teraz tento orgán viedla Jana Bajánková, vo funkcii však už končí, rovnako ako podpredseda Ján Vanko.

Po aktuálnych voľbách čaká radu ešte jedna obmena, svojich nových nominantov navrhne vláda a parlament. Medzi zvolenými novými členmi rady nie je ani jeden z členov združenia Za otvorenú justíciu (ZOJ), jeho predsedníčka Katarína Javorčíková už priznala porážku.

Naopak, sudcovia vybrali šiestich nominantov Združenia sudcov Slovenska. „Tento výsledok je aj správou,  že ZOJ svojou doterajšou prácou a hodnotovým zameraním nedokázalo v súčasnom zložení získať dostatočnú podporu v sudcovskom zbore,“ napísala Javorčíková, ktorá po voľbách vyvodí osobnú zodpovednosť. 

Volieb sa zúčastnilo 1195 sudcov, 1184 z nich vyplnilo hlasovacie lístky správne. Všetci úspešní kandidáti  získali po viac ako 600 hlasov s výnimkou Hudáka. Neúspešní kandidáti výrazne zaostali. Najviac sa úspešným kandidátom priblížil sudca Najvyššieho súdu a bývalý sudca Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu Ján Šikuta, ktorého volilo 398 sudcov.

Prinášame profily zvolených kandidátov.

Rebelujúci sudca z okresného súdu

Prešovský krajský sudca Miloš Kolek ukončil bratislavské právo v roku 1995. Potom pracoval na ministerstve spravodlivosti a od roku 1997 sa stal justičným čakateľom v Prešove. O dva roky si začal obliekať talár na Okresnom súde v Prešove. Kolek nie je verejne známy, no jeho meno sa spomínalo v roku 2009, keď sa obrátil na Ústavný súd.

Spochybňoval ustanovenie zákona o tom, že sudca okresného súdu musí byť viazaný rozhodnutím vyššieho súdu. Krajský súd mu totiž vrátil jeden rozsudok a on nesúhlasil s vysloveným právnym názorom. Kolek preto na Ústavnom súde argumentoval, že sudca musí byť nezávislý a viazaný len ústavou a zákonmi. Medzi sudcami v Košiciach neuspel. Po piatich rokoch sa stal krajským sudcom a práve Sudcovská rada Krajského súdu v Prešove ho aj verejne podporila v kandidatúre. Získal si aj sympatie oboch stavovských združení sudcov.

Na otázku, čo by zmenil na fungovaní Súdnej rady, nevedel priamo odpovedať, pretože nemá informácie o jej fungovaní, pozná iba jej výstupy. Za najväčší problém justície považuje dĺžku súdneho konania a nepredvídateľnosť rozhodovania. Riešenie vidí v lepšom obsadení súdov a v zjednocovacej činnosti Najvyššieho súdu. A čo urobiť pre zvýšenie dôveryhodnosti justície? Kolek má jednoduchú odpoveď: „Odstrániť vyššie uvedené problémy a vzdelávať verejnosť.“

Dvaja predsedovia Súdnej rady – bol ním aj Štefan Harabin, súčasná predsedníčka Jana Bajánková vo funkcii končí.

Večná kandidátka sa dočkala

Sudkyňa Najvyššieho súdu Lenka Praženková je medzi sudcami známou osobnosťou, už dvakrát sa pokúšala o zvolenie do Súdnej rady. Naposledy v roku 2014, keď si sudcovia volili jedného člena. Predbehla vtedy síce Štefana Harabina, no jej 315 hlasov nestačilo. Zvíťazil Dušan Čimo s 342 hlasmi. Kandidovala aj na ústavnú sudkyňu, čo tiež nevyšlo.

Vyštudovala právo v roku 1993 na Univerzite Komenského v Bratislave. Sudkyňou sa stala v roku 1996, ale po dvoch rokoch odišla do advokácie. Späť sa vrátila v roku 2003 na Okresný súd Bratislava I, kde bola do roku 2009 a následne prešla na Krajský súd v Bratislave. V rokoch 2008 až 2009 bola predsedníčkou súdu v Pezinku, potom sa stala podpredsedníčkou krajského súdu, odkiaľ v roku 2014 odišla na Najvyšší súd.

„Zhodne ako pri výkone súdnictva budem konať v záujme zabezpečenia ochrany nezávislosti súdnictva, aj keď sa to prípadne nebude celkom zhodovať s predstavami politických strán, hnutí, masmédií, či tretieho sektora,“ avizovala o svojom pôsobení v Súdnej rade v prípade zvolenia. Jej kandidatúru podporili sudcovia v Pezinku a Združenie sudcov Slovenska.

Zastúpenie bude mať aj Trenčiansky kraj

Združenie sudcov Slovenska, ale aj sudcovská rada pri Krajskom súde v Trenčíne podporila krajskú sudkyňu Eriku Zajacovú. Po škole v roku 1989 išla najskôr pracovať do Ústavu štátu a práva, až v roku 1992 prešla do justície. Sudkyňou je od roku 1994, keď začala na Okresnom súde v Trenčíne. Od roku 1997 bola v Bánovciach nad Bebravou, kde bola podpredsedníčkou. Na Krajskom súde v Trenčíne je od roku 2004. V rokoch 2007 až 2010 bola členkou disciplinárneho senátu.

A ako by zvýšila dôveryhodnosť justície? „Možno by stačilo zamerať pozornosť na množstvo a kvalitu práce, ktorú sudcovia denno-denne odvádzajú,“ povedala.

Zajacová považuje za najvážnejšie problémy našej justície preťaženosť sudcov a nedostatočné technické zázemie. Riešením  je zrýchlenie výberu sudcov a zlepšenie podmienok pre prácu administratívy, aby sa zabránilo jej zvýšenej fluktuácii. Pomohlo by aj zvýšenie počtu vyšších súdnych úradníkov.

Čerstvý sudca s rýchlou kariérou

Absolvent košického práva z roku 1997 sa stal sudcom pomerne nedávno, prezident Ivan Gašparovič vymenoval Martina Michalanského v roku 2005. Začínal na Okresnom súde Košice I, no už po roku prešiel na stáž na košický krajský súd. Ostal dva roky, aby sa v roku 2010 na kraj definitívne vrátil a je tam dodnes. Podporila ho Sudcovská rada Krajského súdu v Košiciach aj Združenie sudcov Slovenska.

Už vopred avizoval, že „keďže Súdna rada má garantovať predovšetkým nezávislé postavenie súdnej moci, je zrejmé, že budem presadzovať riešenia, ktoré sa nemusia zhodovať s predstavami politikov, masmédií alebo tretieho sektora“. Ako dodal, jeho rozhodovanie sa bude riadiť pravidlom, že z pohľadu súdnej moci sa bude riešiť zabezpečovanie práva občana na včasné konanie nezávislým a nestranným súdom.

Favoritka bratislavských sudcov

Meno tejto sudkyne sa v médiách nespomína často, no pred rokmi rozhodovala kauzu hekerského útoku do systému Národného bezpečnostného úradu. Marcela Kosová oslobodila dvojicu obžalovaných mladíkov. Vďaka tomu sa ukázalo aj triviálne zabezpečenie cez heslo úradu „nbusr123“. Na záver pojednávania si sudkyňa neodpustila poznámku, že dúfa, že už má NBÚ svoje verejné servery zabezpečené tak, aby sa tam už nikto nedostal. Alebo dúfala, že sa aspoň „presťahuje z môjho obvodu niekam inam a nič podobné sa už na tomto súde neobjaví“.

Kosová je podľa vyjadrenej podpory favoritkou bratislavských sudcov. Navrhla ju sudcovská rada nielen petržalského súdu, ale aj Okresného súdu Bratislava I Krajského súdu v Bratislave, kde v súčasnosti od roku 2014 pôsobí. Je tiež nominantkou Združenia sudcov Slovenska.

Ako justičná čakateľka začínala v Leviciach, kde bola od roku 1998 sudkyňou. V hlavnom meste je od roku 2004, keď najskôr bola na ročnej stáži na ministerstve spravodlivosti a potom na súde Bratislava V.

K dôveryhodnosti súdnictva uviedla, že každý jednotlivý sudca môže prispieť svojou kvalifikovanou a zodpovednou prácou. No jedným z riešení je aj objektívne a vyvážene informovať verejnosť o každodennej práci sudcu. „Napriek tomu, že pochybenia sudcov sú ojedinelé a určite ich neospravedlňujem, informácie o nich tvoria podstatu v médiách,“ myslí si Kosová.

Skúsenosti zo Súdnej rady už má

Žilinskému krajskému sudcovi Jánovi Burikovi vyšiel návrat do Súdnej rady, jej členom sa stal opäť po piatich rokoch. Pred voľbami mal pomerne širokú podporu sudcov Žilinského kraja. Podporili ho sudcovia z Krajského súdu v Žiline, Martine, Ružomberku, ale aj Liptovskom Mikuláši a Námestove, okrem toho aj Združenie sudcov Slovenska.

Burik bol v Súdnej rade v rokoch 2007 až 2012, teda aj pri voľbe Štefana Harabina v júni 2009 za predsedu Najvyššieho súdu. Ako hlasoval, nie je jasné, pretože voľby boli tajné. Bývalý minister spravodlivosti vtedy získal 15 zo 17 hlasov.

Burik nepatril k výrazným členom rady, no zaujímavá je zápisnica z jesene 2008, keď sa ozval pri riešení prípadu sudkýň Kristíny Glezgovej a Jany Dubovcovej. V prvom prípade jej Harabin pozastavil výkon funkcie pre šikanózne disciplinárne konanie a Burik bol jedným z tých členov, ktorí tvrdili, že to je neopodstatnené. Jeho hlas však nezavážil a sudkyňa nemohla ďalej súdiť.

Dubovcovú zase rada riešila po jej výzve, aby Harabin odstúpil z funkcie pre medializovaný prepis rozhovoru s narkobarónom Bakim Sadikim. Burik tvrdil, že Súdna rada sa nemá takouto záležitosťou zaoberať. Napokon odhlasoval aj on uznesenie, že Dubovcová vyslovila osobný názor, ktorým spochybňuje svoju nestrannosť.

Pred voľbou sľuboval, že sa bude snažiť o zlepšenie komunikácie medzi výkonnou mocou a sudcami, najmä pokiaľ ide o legislatívne úpravy na zrýchlenie súdneho konania.

Nový zástupca Nitrianskeho kraja

O sudcovi Krajského súdu v Nitre Pavlovi Pilekovi sa dá hovoriť ako o zástupcovi nitrianskych sudcov. Jeho kandidatúru podporili sudcovské rady krajského súdu, ale aj okresných súdov Leviciach, Komárne aj Nových Zámkoch. Nominovalo ho aj Združenie sudcov Slovenska.

V justícii pôsobí od roku 1992, keď začínal ako justičný čakateľ a neskôr sudca na Okresnom súde v Leviciach. Na Krajskom súde v Nitre je od roku 1997. Je aj predsedom sudcovskej rady.

Hľadať informácie o ňom je veľmi náročné, médiá ho vôbec nespomínajú. V stanovisku, ktoré poskytol Via Iuris, hovorí o tom, že chce zvýšiť dôveryhodnosť justície aj objektívnym informovaním. Aj on patrí k sudcom, ktorí majú pocit, že médiá predostierajú len negatívne informácie.

Bývalá pravá ruka Harabina

Sudca Najvyššieho súdu Daniel Hudák je v justícii od roku 1980, keď začínal na Okresnom súde v Žiline, kde bol aj dlhoročným predsedom. V roku 1996 prešiel na Krajský súd v Žiline, ktorému tiež predsedal.

V roku 2006 odišiel na ministerstvo spravodlivosti, kde sa ako nominant SNS stal štátnym tajomníkom. Fungoval ako pravá ruka ministra Štefana Harabina, za čo získal aj nadštandardné odmeny. Za štvorročné pôsobenie si k platu prilepšil o viac ako 170-tisíc eur.

Daniel Hudák. Foto – TASR

Hudák prostredie Súdnej rady dôverne pozná. V rokoch 2002 až 2007 v nej bol za sudcov a od roku 2007 do roku 2011 ako nominant vlády. Možný konflikt člena rady a štátneho tajomníka sa prejavil v júli 2008, keď rada rokovala o zrušení rozhodnutia ministra o ďalšom nezmyselne pozastavenom výkone sudcovi Stanislavovi Sojkovi. Členovia rady na Hudáka čakali, aby sa vyjadril ako zástupca ministerstva. Ako člen rady potom hlasoval o uznesení, že Sojka nemôže ďalej súdiť. Disciplinárne stíhaný bol za to, že prezidentovi opísal v liste pomery na súde v Michalovciach.

Hudák je v súčasnosti sudcom Najvyššieho súdu, kam plynulo prešiel z ministerstva spravodlivosti. Najskôr si ho Harabin zavolal na stáž, neskôr zvládol výberové konanie.

Hudák bol aj jedným z účastníkov pochybného večierka právnikov v bare Bonanno. Taktiež patrí k tým, ktorí za články o akcii zažalovali o 100-tisíc eur Nový Čas. Bol pri všetkých kontroverzných rozhodnutiach Súdnej rady v minulosti aj pri voľbe Harabina za predsedu Najvyššieho súdu. Do funkcie ho podporoval ešte v máji 2014, no v septembri už kandidoval na tento post sám. Neuspel. Napriek známej minulosti získal Hudák pomerne veľkú podporu, až 50 sudcov z Najvyššieho, ale aj iných súdov.

Teraz najčítanejšie