Rozprával som na školách o hoaxoch a Kotlebovi. Pán Plavčan, začnite už konať

Začnem príhodou z jedného gymnázia v Trenčianskom kraji. Pozval ma sem riaditeľ, ktorého trápia xenofóbne nálady u niektorých žiakov. A nielen u nich.

Hovoril mi o učiteľke, ktorá verí na existenciu chemtrails a v triede vysvetľovala, prečo je dobré voliť Kotlebu. „Je to dobrá učiteľka a u žiakov obľúbená, ale vadí mi, keď ťahá tieto bludy do školy. Pokiaľ nepríde opitá, prepustiť ju nemôžem,“ krčil ramenami.

Riaditeľ sa snaží robiť, čo môže. Pozýva novinárov, aby rozprávali o médiách, alebo neziskové organizácie, ktoré organizujú besedy s migrantmi – aby žiaci videli, že živý migrant môže mať ďaleko od obrázka agresívneho islamistu, ktorých je plný Facebook. Jedna škola a dva svety.

Takýchto historiek som si vypočul viac. Za posledný rok som navštívil takmer tridsať slovenských škôl: základné, gymnáziá, priemyslovky i jedno reedukačné centrum (po starom polepšovňa). Žiakom som robil prezentácie o médiách a Facebooku.

Prečítajte si

Príručky Denníka N pre školy

Soros? Ten, čo platí vojny

Aká je na školách situácia, som tušil. Čítal som o výskumoch, podľa ktorých mladí Slováci vo veľkom volili Kotlebu, alebo že viacerí uverili, že svet ovládajú tajné spolky.

Moje skúsenosti tomu zdanlivo zodpovedali. Keď som dal žiakom otázku, či si niekto z nich myslí, že slovenské médiá klamú, väčšina rúk zvyčajne vystrelila hore.

Na strednej škole v Banskej Bystrici som sa pýtal, kto je to George Soros. „To je ten, čo platí vojny po celom svete,“ znela jediná odpoveď.

Na hotelovej akadémii v Bratislave som vyzvedal, čo si predstavia, keď počujú slovo Rómovia. „Nič nerobia, množia sa ako potkany,“ odpovedala najaktívnejšia žiačka.

Video: Ako to vyzerá na debatách Andreja Bána o extrémizme

Na gymnáziu v Žilinskom kraji mi hovorili o chalanoch, ktorí sa na chodbe bežne zdravia „Na stráž“. „Keď som sa sťažoval otcovi jedného z nich, tak nechápal, v čom je akože problém,“ opisoval mi to učiteľ.

Po prezentácii ma tam oslovil mladík, ktorý sa priznal, že aj on sympatizoval s Kotlebom, ale zistil, že nič užitočné neponúka. Dobrý pocit z rozhovoru ma prešiel vo chvíli, keď som potom na Facebooku videl, že teraz podporuje Slovenské hnutie obrody – ešte väčších radikálov, než je Kotleba.

Aj napriek týmto príhodám som nadobudol pocit, že veci sa dajú riešiť. Dokonca to nemusí byť ani drahé a zložité. Potrebujeme len ministra a štátnych tajomníkov, ktorí to pochopia a nebudú strácať čas hlúposťami.

Ak si na to trúfate, pán Plavčan, čítajte, prosím, ďalej.

Kto žije z Rómov

Celkovo som hovoril a diskutoval pred zhruba 1700 žiakmi v šiestich krajoch. Moje vystúpenia boli rozložené zvyčajne na dve vyučovacie hodiny.

Počas nich som v Powerpointe ukazoval príklady hoaxov, vysvetľoval som, v čom sa tradičné médiá líšia od dezinformačných, a pridal som aj pár obrázkov, ktoré šíria na Facebooku kotlebovci.

„Oni fungujú na tom, že ľuďom sa snažia podsúvať, že hlavným problémom Slovenska sú Rómovia, migranti. V skutočnosti nikto nepotrebuje Rómov a migrantov viac než Kotleba,“ opakoval som.

Žiaci sa pýtali na čokoľvek. „Prečo Denník N šíri liberálnu propagandu? Kto vás za toto platí?“ boli niektoré z otázok.

Hovoril som teda aj o tom, z čoho vlastne žijú slovenské médiá a aj keď majú množstvo nedostatkov a robia chyby, nemôžu si dovoliť klamať.

K tomu som pridal príklady káuz, o ktorých sa ľudia dozvedeli práve vďaka práci médií. Za Denník N som spomenul Bašternákove vratky alebo kapitána Danka – následne niekoľkokrát zaznel zborový potlesk.

Počúvajú aj rebeli

Prvé pozitívne zistenie: žiakov tieto témy baví preberať. Na Facebooku sa na nich valia statusy o migrantoch, Rómoch či Kotlebovi a mnohí z nich tým žijú.

V každej triede som ukazoval známu fotografiu, na ktorej motorový vlak vchádza do stanice v českom Chebe. Súprava je plná migrantov a vzbudzuje dojem, že ich nekontrolovaný príliv už dorazil aj do Česka. Zdieľali ho tisíce ľudí.

Následne som premietol obrázok v origináli, ktorý je bez migrantov. „Vidíte? Je to obyčajný Photoshop. Ľudia to napriek tomu masovo zdieľali medzi sebou.“

V tom momente obvykle stíchnu aj žiaci, ktorí väčšinu času dávali najavo, že ich moje vystúpenie nezaujíma.

Pozitívne zistenie číslo dva: keď mladých kotlebovcov zahrniete faktmi, zneistejú. Dokonca by som povedal, že sa boja ozvať.

Na niektorých školách som vedel, že v triede budú sedieť aj sympatizanti Kotlebu, žiadny vážnejší stret som však nezažil. Veď čo môžu povedať?

Ukázal som napríklad, ako kotlebovci strašili fotkou dvoch čiernych migrantov z Nemecka, pričom si nevšimli, že jeden z nich bol jamajský šprintérsky šampión, svetová celebrita Usain Bolt. To hovorilo samo za seba.

Nepredpokladám, že by zarytým kotlebovcom dokázala škola ešte ovplyvniť ich rozmýšľanie. Viac tu ide o neukotvený svet tých mladých ľudí, ktorí ešte dokážu počúvať aj druhú stranu. A keď vidia, ako jednoducho dokážu Kotlebove stránky manipulovať s realitou, možno im to pomôže v rozhodovaní.

Ako Jano provokuje Mazureka

Tretia pozitívna skúsenosť: na školách je množstvo učiteľov, ktorí si uvedomujú, že máme problém. Upozorňujú deti na riziká sociálnych sietí, sami si k tomu zháňajú a zostavujú podklady.

Viacerí z učiteľov, ktorí nás k sebe pozvali, museli prekonávať odpor aj od vlastných kolegov. Od takých, čo nevideli zmysel podobných akcií alebo nás rovno nemajú radi.

A napokon štvrté zistenie: v každej triede som narazil na väčšie či menšie skupinky žiakov, ktorí sa nenechali pomýliť Facebookom ani Kotlebovcami.

V reedukačnom centre, kde sú najmä mladíci s poruchou správania, mi jeden z nich vysypal fakty o Marianovi Kotlebovi – ako najprv chodil v nejakých „zvláštnych uniformách“, potom sa prezliekol do zeleného trička, až sa stal sa županom a poslancom.

Na gymnáziu na Myjave som položil otázku, či veria tomu, že nedávny protikorupčný pochod v Bratislave platil Soros, ako to opisovali dezinformačné weby. Ozval sa študent, ktorý to objasnil na vlastnom príklade.

„Ja som na tom pochode bol, pretože som to považoval za dôležité. Nič som nedostal, cestoval som niekoľko hodín vlakom na Ficove zľavy,“ povedal pred skupinou.

Na základnej škole v Sučanoch som ukazoval hoax, ktorý tvrdil, že rakovina nie je choroba. „Veď to predsa nemôže nikto myslieť vážne,“ ozvala sa štrnásťročná žiačka s neskrývaným úžasom. Išlo o článok, ktorý podľa analýzy denníka SME zdieľalo na Facebooku viac než 24-tisíc ľudí.

Azda najväčší dojem na mňa urobil 17-ročný Jano, ktorý študuje na jednej z odborných škôl v Prešovskom kraji. Debatu u nich vybavil práve on. Na škole majú Rómov aj kotlebovcov, vzájomným vzťahom to veľmi neprospieva.

Jano o nás povedal učiteľom a s nimi sme sa napokon na návšteve dohodli. V triede som ho spoznal okamžite: dvojmetrový urastený hromotĺk v tričku s nápisom „zastavme fašizmus, dokiaľ je čas“.

Hovoril, že týmto tričkom rád provokuje aj Kotlebove hliadky, ktoré stretáva vo vlakoch. „Raz sa pri mne pristavilo päť kotlebovcov na čele s Mazurekom a celý čas na mňa demonštratívne zazerali. Asi mysleli, že ma tým psychicky zastrašia,“ spomínal Jano. Tričko nosiť neprestal.

Štát radí: pozor na Big Brother

Keby sa k tomu postavil štát čelom, mal by na čom stavať. Lenže štát, reprezentovaný ministrom školstva, zatiaľ mnoho nerobí.

Pravdou je, že mediálna výchova formálne existuje. Ide o takzvaný prierezový predmet, učitelia na túto tému môžu niečo prichystať na predmetoch ako etika, dejepis, informatika.

Ako to vyzerá v praxi? Niekde majú iniciatívneho učiteľa, ktorý so žiakmi analyzuje články z dezinformačných webov, inde sa učiteľ len spýta, či žiaci videli niečo zaujímavé, a tým to považuje za vybavené.

Moderné učebné texty neexistujú. Keď som sa spýtal tlačového odboru ministerstva, v čom má spočívať mediálna výchova, odkázali ma na päťstránkový materiál na webe Štátneho pedagogického ústavu, z ktorého majú učitelia čerpať.

Prečítajú si ale v ňom len suchú teóriu a rady, aby „venovali pozornosť napríklad distribúcii veľkých televíznych formátov, ako je Big Brother“. Existujú síce aj podrobnejšie príručky zamerané na kritické myslenie alebo fungovanie reklamy, fenomén sociálnych sietí však zachytávajú len okrajovo.

Učiteľ v dobe facebookovej

Výsledkom je, že učitelia sa často až od detí dozvedajú, čo sa šíri Facebookom, čo to je modrá veľryba, alebo že Gogo nie je len postava z filmu Čtyři vraždy stačí, drahoušku.

Učitelia totiž nemajú povinnosť byť na sociálnych sieťach, a keď už, tak ich nikto nemôže nútiť, aby tam sledovali aj kotlebovcov alebo rôzne pochybné stránky o migrantoch. Lenže žiaci ich môžu sledovať vo veľkom, alebo sa k nim ich obsah dostáva, pretože ho zdieľajú ich kamaráti.

Do toho preto musí vstúpiť škola. To je to miesto, kde si majú žiaci vypočuť aspoň jednu základnú vetu: „Neverte všetkému, čo vidíte na Facebooku.“

Ak škola zlyhá, veľa ďalších možností už nie je. Rodičia tiež často nemajú o Facebooku prehľad a časť z nich rovno sympatizuje s tým, čo šíria kotlebovci alebo Boris Kollár – ďalší politik, ktorý šíri hoaxy a ktorý rád priživuje strach z migrantov.

A keď o tom povedia médiá, má to len obmedzený efekt. Mnoho žiakov totiž tradičné médiá nesleduje, alebo im neverí.

Aspoň raz za mesiac

Čo sa s tým dá robiť? Určite nie je nutné zavádzať nové predmety.

O tom učitelia či riaditelia škol napokon nechcú ani počuť. Už teraz si musia nad rámec bežných predmetov pripravovať prednášky aj k finančnej gramotnosti, či boji proti obezite.

Majú sa snažiť zastaviť zhoršujúce sa výsledky slovenských žiakov v medzinárodných testov PISA a do toho im ide ministerstvo pridávať povinné hodiny dejepisu a najnovšie prišla SNS s nápadom na brannú výchovu.

„Ja som už teraz učiteľ až na poslednom mieste, oveľa viac času mi zaberajú papierovačky,“ hovoril mi stredoškolský učiteľ zo Žiliny.

Na začiatok by preto mohlo stačiť, keby učiteľ aspoň jedenkrát za mesiac premietol v triede pár obrázkov z Facebooku a povedal: „Pozrite sa, napríklad tento obrázok zdieľalo x-tisíc ľudí. A voilà, tu vidíte, že je to jasný podvrh.“

Je potrebné s tým začať už na základnej škole. Pýtal som sa ôsmakov na niekoľkých školách, či je medzi nimi niekto, kto ešte nie je na Facebooku. Pokiaľ sa našli dvaja, bol to nadpriemer.

Už na druhom stupni by preto mali učitelia žiakom vysvetliť, že pred tým, než si na Facebooku zavesia nejakú fotku, majú dvakrát rozmýšľať, čo to tam idú dať. A rovnako to platí o zdieľaní článku z webu, ktorý nepoznajú.

Aj pár obrázkov v Powerpointe stačí

Pokiaľ ste sa, pán minister, dostali až sem, tak už len pár bodov k tomu, čo by ste mohli robiť vy.

V prvom rade jasne povedzte školám, že miesto brannej výchovy by sa mali radšej sústrediť na výchovu mediálnu.

Paralelne s tým im dodajte pomôcky, aby ste im uľahčili prácu. Nemusia to byť nové učebnice, ktoré by vznikali dva roky. Stačí aj pár obrázkov, ktoré si môžu dať do Powerpointu. Našťastie aj na slovenských školách sú bežné dataprojektory a interaktívne tabule, takže premietnuť žiakom prezentáciu nie je problém.

Ak takéto obrázky nemáte, povedzte. V spolupráci s kolegami z ďalších médií vám radi niečo pošleme.

A po tretie: zabezpečte, aby na každej škole bolo aspoň pár učiteľov, ktorí by vedeli, o čom je dnes slovenský Facebook.

V každom kraji máte pracoviská Metodicko-pedagogických centier, ktoré zabezpečujú vzdelávanie učiteľov. Niektoré sa už teraz snažia robiť semináre aj o sociálnych sieťach (sám som na pár z nich vystupoval).

Problém však je, že sa to rozbieha pomaly, nie je v tom systém a sú to skôr nárazové akcie, pri ktorých často ani samotné školy nevedia, prečo by na ne mali svojich učiteľov uvoľniť.

Úloha na letné prázdniny

Vedzte, že ak fenomén sociálnych sietí budete ignorovať, tak aj ďalšie vaše nápady sa môžu minúť účinkom.

Učitelia síce môžu na dejepise hovoriť viac o zločinoch Slovenského štátu alebo vysvetľovať, prečo sú fašisti hrozba, lenže žiak si päť minút po zazvonení pustí Facebook a tam často vidí presný opak.

Rozdiel je však v tom, že zatiaľ čo v škole mu o tom povedia raz za čas, na Facebooku sa to na neho môže valiť každý deň vrátane prázdnin.

Hneď na začiatku preto musíte žiakom vysvetliť, že Facebook je miesto, kde sa šíri množstvo výmyslov a nemusí byť pravdou to, čo pozbiera najviac lajkov.

Pán minister, blížia sa prázdniny, máte dva mesiace na to, aby ste už na budúci školský rok niečo pripravili.

Pamätajte, že každý rok opustí slovenské stredné školy okolo 40-tisíc absolventov. Koľko z nich chcete ešte poslať do života nepripravených?

Prečítajte si

Zoznam darcov, ktorí podporili vznik príručky proti konšpiráciám