Denník N

Majú 25, študujú na stavebnej fakulte a prestavali izby aj kúpeľňu na detskej kardiochirurgii

Lukáš Poctavek a Rastislav Kvasnica. Foto N – Tomáš Benedikovič
Lukáš Poctavek a Rastislav Kvasnica. Foto N – Tomáš Benedikovič

Pomáhajú a pritom si v praxi vyskúšajú, ako to vyzerá pri rekonštrukcii v reálnom svete a nielen na papieri.

Keď sa partia študentov zo Stavebnej fakulty Slovenskej technickej univerzity pustila do búrania kúpeľne v Detskom kardiocentre v Bratislave, nevedeli, čo nájdu pod starým obložením. Materiál, rozpočet aj časový plán im teda hneď vybuchol.

Budovu na Kramároch postavili v roku 1993 a odvtedy sa tam žiadne úpravy nerobili. Až kým do priestorov detského kardiocentra neprišla partia vysokoškolákov, ktorá si dala názov Stavbárske srdce.

„Pri kúpeľni bola najväčšia komplikácia, že steny boli krivé a niekde sme museli povrch pod nový keramický obklad vyrovnávať aj o štyri centimetre,“ spomína Lukáš Poctavek a jeho spolužiak Rastislav Kvasnica hneď dodáva, že rátali približne s centimetrom.

Kvalita stavby starej len niečo vyše dvadsať rokov je biedna: staré kachličky aj rozvody a všetko pod nimi, k tomu aj nevyhovujúce priestorové riešenie. V sprchovacom kúte si málo mobilní pacienti nemali kam sadnúť. Spraviť z toho kúpeľňu pre 21. storočie a dodržať termíny bola veľká výzva.

„O 12.00 sme odovzdávali kúpeľňu a 11:55 som zakrútil poslednú skrutku na vypínači a dokončil montáž elektroinštalácie – to nám ešte nesplachoval záchod. Ten sme dorobili až potom. Bolo to dosť natesno,“ hovorí Lukáš.

Rekonštrukcia. Foto – Stavbárske srdce

Hotové sú už aj izby

To bolo pred rokom; dnes už sú zrekonštruované aj dve pooperačné izby, ktoré s kúpeľňou tvoria jednu spoločnú bunku. Študenti zo združenia Stavbárske srdce nielen búrali a stavali. Rekonštrukciu si celú vymysleli a zorganizovali. Popri škole urobili projekt, benefičný koncert pre spolužiakov, našli firmy, ktoré im s prestavbou pomohli.

Lukáš pripravoval k izbám projektovú časť, trvalo mu to dva mesiace. To všetko popri škole a ešte aj na diaľku, pretože Lukáš bol v Prahe na študijnom pobyte Erasmus – a tak skypovali, občas aj tri a pol hodiny.

Rekonštrukcií priestorov spravili na brigádach veľa, vedeli, čo ich čaká. Teraz však mali veľkú zodpovednosť, pretože stavbu robili pod menom svojej školy – Stavebnej fakulty Slovenskej technickej univerzity. Tá ich podľa oboch študentov pripravila dobre, ale keď prídete do reálneho života, musíte byť okrem stavbára aj ekonóm či právnik v jednej osobe. „Nehovorím o komunikácii – prvý rok sme prišli za sponzormi a pomaly sme nevedeli povedať svoje meno. Na ďalší rok už to bolo jednoduchšie a bez problémov,“ hovorí Lukáš.

Benefičný koncert. Foto – Stavbárske srdce

V praxi mnohé veci vyzerajú inak ako na seminári v škole. „Vedeli sme, že steny je potrebné vyrovnať omietkou, na stavebnom trhu ich nájdete tucet. V škole do takých detailov nezachádzate. Vyberiete do opisu skladby prvú omietku, ktorú vyhľadáte, alebo ju popíšete všeobecne. Ale keď už začnete nakupovať, všímate si, či vrece stojí päť alebo pätnásť. A čo ak nakúpim za päť eur a majster mi povie, že s takou nebude robiť?“ hovorí Lukáš.

Kúpeľňa bola náročnejšia stavbársky, ale jednoduchšia v tom, že spolupracovali len s jednou firmou. Pri rekonštrukcii izieb už išlo o päť stavebných spoločností. Náročná bola synchronizácia – stalo sa tak, že sa týždeň na stavbe nepracovalo, pretože firmy museli robiť inde.

V škole mali akurát veľa učenia, tak im dobre padlo, že sa nerobilo. „Chceli sme to dokončiť čím skôr, aby oddelenie mohlo fungovať, pretože v čase rekonštrukcie mali o tri miesta menej. Dali nám päť týždňov, aby sme izby prerobili. Odovzdali sme ich o deň skôr,“ hovorí Rasťo.

Primár kardiochirurgického oddelenia Matej Nosáľ je s ich prácou veľmi spokojný, pochvaľuje si, že priestory sú teraz moderné a zároveň funkčné. „Rozdiel medzi rekonštruovanými a nerekonštruovanými izbami je diametrálny už na prvý pohľad,“ hovorí. Na izbe boli pred nástupom študentskej pracovnej jednotky hliníkové okná – v zime netesnili, kým v lete bolo v neklimatizovaných izbách na nevydržanie. „Hlavne pre deti po operácii srdca,“ opisuje Nosáľ.

O študentoch nepochyboval. Nemal žiadnu poistku a ani nad žiadnou neuvažovali. „Naše vzťahy sú dlhodobo také dobré, že mali plnú dôveru a podporu.“

Kúpeľňa pred rekonštrukciou a po nej. Foto – Stavbárske srdce

Báli sa, že budú v mínuse

Stavbárske srdce sa zrodilo pred tromi rokmi; zakladatelia Rasťo Kvasnica a Marek Kocourek boli v treťom ročníku na Stavebnej fakulte Slovenskej technickej univerzity. Vtedy si povedali, že zorganizujú koncerty pre spolužiakov a skúsia vďaka výťažku z nich niekomu pomôcť. Len zorganizovať koncert im trvalo pol roka. Pokrstil im ho DJ EKG a odvtedy prišiel na každý veľký koncert.

„Na začiatku sme sa báli, že zostaneme v mínuse, aj rodičia nás varovali, že máme radšej študovať a nie riskovať, že budeme tvoriť straty. Išli sme do toho s tým, aby sme niečo nepokazili, keďže v celom projekte figurovalo od začiatku dobré meno školy,“ dopĺňa Rasťo.

Prvý koncert sa skončil úspechom. „Po koncerte sa niektorí pýtali, či treba pomôcť, tak sme sa ich spýtali, či sa chcú pridať. Teraz nás je 30 a 11 nových príde. Budúci týždeň ich ideme prijať a musíme im vymyslieť nejaký krst,“ chystá sa Rasťo.

Späť k prvému koncertu: po zaplatení všetkých nákladov im zostalo 1400 eur. Odovzdali ich detskej kardiochirurgii v Bratislave. „Môj strýko tam pracuje ako kardiochirurg. Odmalička som počúval, ako to majú tie deti ťažké,“ spomína Rasťo.

Foto – Stavbárske srdce

Odvtedy odovzdali detskej kardiochirurgii šek, za ktorý nakúpili pomôcky; prerobili im kúpeľňu aj dve pooperačné izby; a chlapcovi na vozíku vyzbierali 800 eur, aby mohol ísť na rehabilitáciu do USA, ktorá stojí 10-tisíc. Aj on bol Rasťov známy. „Jeden zbytočný úraz na kúpalisku a chalan je od 15 rokov na vozíku.“

A čo im to dáva? Lukáš chcel získať praktické skúsenosti a zároveň pomáhať druhým ľuďom. „Irituje nás, že si ľudia navzájom nepomáhajú. Niekedy mám pocit, že to ľudia už zabudli.“

„Mal som šťastie, že mi funguje zdravie. Ale niektoré deti také šťastie nemajú a niektorí si nevedia pomôcť. Tak nech existuje niekto, kto im pomôže bez toho, aby za to niečo chcel,“ vysvetľuje Rasťo.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Pomáha škola aj neznámi ľudia

Pomáha im, keď vidia pozitívne reakcie okolia. Niektoré firmy im už povedali, nech sa ozvú, keď doštudujú; ukázali už na svojich projektoch, že sú šikovní.

„Jeden chalan sa nám zasa ozval cez Facebook – vôbec sme ho nepoznali. Páčila sa mu naša myšlienka a chcel pomôcť. Riešili sme problém s elektroinštaláciou a on bol na túto oblasť odborník a veľmi nám pomohol. O šiestej skončil v práci a od siedmej do polnoci sme montovali elektriku. Bol tam minimálne päť- či šesťkrát. Doteraz sme v kontakte,“ opisuje Lukáš.

Nad ich projektmi má záštitu priamo vedenie fakulty. A aké to bolo, keď so svojím nápadom prvýkrát prišli za dekanom? „Nechápali, neverili,“ hovorí Rasťo.

„Keď za nami prvýkrát prišli, že by chceli urobiť takúto akciu, trochu sme sa aj obávali, či sa to neskončí nejakými problémami. Nakoniec sme im to odsúhlasili a podporili sme ich. A musím povedať, že sme to neľutovali. Je to naozaj skupina zanietených ľudí, ktorí idú dôsledne za svojím cieľom, neľutujú čas ani námahu, aby pomohli tam, kde treba,“ hovorí dekan stavebnej fakulty na STU Stanislav Unčík.

Študentov i podporovali, prispeli im aj finančne. Dekan Stavbárske srdce chváli, a nielen za dobročinnosť. Oceňuje aj to, že si prakticky vyskúšali celý proces – od nápadu cez prípravu projektu, rokovanie s vlastníkmi, úradmi aj sponzormi až po realizáciu niektorých častí.

„Na partiu našich študentov sme nesmierne hrdí. Nielenže majú srdce na pravom mieste, ale dokazujú, že aj dnešná mladá generácia je vo svojej podstate zdravou generáciou a je schopná veľkých činov,“ dodal dekan.

„Aktivity združenia Stavbárske srdce prejavujú vskutku hlboký duch humanizmu a občianskej uvedomelosti. Som na nich hrdý,“ pridáva sa rektor STU Robert Redhammer.

Foto – Stavbárske srdce

Najskôr nám hovorili nie

Celá rekonštrukcia izieb stála skoro 16-tisíc eur. „To je hodnota rekonštrukcie. My sme také veľké peniaze nikdy nevideli, ani cez nás nešli,“ hovorí Rasťo. Toľko peňazí na benefičnom koncerte nevyzbierajú. A tak hľadali sponzorov.

„Náš generálny partner prvýkrát hovoril len nie. Na všetko. Na prvom stretnutí to bolo hrozné. Nakoniec nás podporili a teraz je to fajn. Ťažko sa chodí za sponzormi, keď za sebou nič nemáte. Keď však prídeme s trojročným portfóliom, čo sme robili, je to už jednoduchšie,“ hovorí Rasťo. Ich zatiaľ posledný projekt – rekonštrukciu pooperačných izieb – podporilo už okolo 30 firiem.

Na začiatku skúšali aj regionálne firmy či spoločnosti, ktoré spolupracujú s univerzitou. „Robil som veci pre jednu firmu z Bratislavy, tak som sa ich išiel opýtať, či by nám nepomohli. Náš nápad sa im páčil. Boli sa aj pozrieť, ako kúpeľňa v nemocnici vyzerá, a divili sa, prečo je ešte v takom hroznom stave a prečo to dávno nie je prerobené,“ hovorí Rasťo.

Najväčší problém bol, že sa s možnými sponzormi mohli stretnúť až po škole. „Pred projektom #kupelnaodsrdca som na niektorých svojich projektoch spolupracoval s kúpeľňovým štúdiom v Lučenci. Vyrastal som v obci Kalinovo, to je deväť kilometrov od Lučenca. Nepoznal som firmy v Bratislave, tak som oslovil pre mňa známe firmy. Samozrejme, bola medzi nami väčšia dôvera, keďže sme sa už poznali. Nápad sa im zapáčil a aj nás podporili. Takto sme získali veľkú časť prostriedkov.

Napríklad sme mali na odovzdávaní izieb fotografie. Ak by sme si to dali tlačiť v obchode, niečo by nás to stálo, a tak Lukáš vybavil, aby nám to dali zadarmo, aj obrazy sme mali od nich. Ide o maličkosti, ale keď sa to porátalo, museli by sme škrtať peniaze z iných vecí,“ hovorí Rasťo.

Izba pred rekonštrukciou a po nej

Foto – Stavbárske srdce
Foto – Stavbárske srdce

K stavbe mali blízko

Podobne ako Lukáš, ani Rasťo nie je z Bratislavy – pochádza z Levíc. Stavba bola obom blízka už predtým, ako išli na stavbársku fakultu. Lukáš chodil na Strednú priemyselnú školu stavebnú Oskara Winklera v Lučenci. „U mňa nebolo čo riešiť. Chcel som ísť a aj ma prijali do Ostravy, ale nebol tam celkom odbor, aký som chcel, a mal som tu rozpracované nejaké projekty,“ vysvetľuje, prečo si vybral Slovenskú technickú univerzitu.

Dnes študuje druhý ročník na inžinierskom štúdiu (odbor architektonické konštrukcie a projektovanie), zaoberá sa technickou stránkou stavebných objektov. Rieši teda technické detaily stavebných konštrukcií, navrhuje budovy tak, aby vyhovovali tepelnotechnickým či hygienickým požiadavkám.

Foto – Stavbárske srdce

U Rasťa bola cesta na stavebnú fakultu zložitejšia. Chodil na gymnázium, a hoci ho otec odmalička brával na stavby a mal k tomu vzťah, pôvodne mal byť právnik. Aj maturoval z dejepisu a náuky o spoločnosti. Pol roka pred maturitou si to rozmyslel a začal sa paralelne pripravovať na prijímačky z matematiky a fyziky.

„Nie je to ľahká škola, ale dali sme sa dokopy partia, ktorá sa ťahá. Bolo to dobré rozhodnutie,“ hovorí Rasťo. Dnes je na inžinierskom stupni v prvom ročníku na odbore technické zariadenie budov, kde sa zaoberá vykurovaním, zdravotechnikou, teda vodou, kanalizáciou, plynom či klimatizáciou.

Marek, s ktorým Stavbárske srdce zakladal, je teraz v Litve na Erasme. Momentálne sa všetci snažia získať mladých spolužiakov – o rok totiž školu skončia a chcú, aby združenie fungovalo aj po ich odchode zo školy. Hľadajú aj ďalšie projekty, ktoré by podporili. Ozvala sa im napríklad škôlka, tak sa chcú ísť pozrieť, s čím by im vedeli pomôcť.

Teraz najčítanejšie