Denník N

Kiska a sudcovia: mení Ústavný súd po 20 rokoch prístup k prezidentovi?

Na Ústavnom súde sa môžu udiať v nasledujúcich rokoch veľké zmeny. foto – TASR
Na Ústavnom súde sa môžu udiať v nasledujúcich rokoch veľké zmeny. foto – TASR

Od vzniku Slovenskej republiky sa Ústavný súd prikláňal k širšiemu chápaniu kompetencií prezidenta. Nevieme, či je najnovšie rozhodnutie výnimka z pravidla, alebo nový trend.

Najnovšie rozhodnutie senátu Ústavného súdu vo veci troch prezidentom odmietnutých kandidátov na post ústavných sudcov je ďalšou epizódou vo vyše dvadsať rokov trvajúcom procese hľadania hraníc menovacích právomocí prezidenta.

Z povahy veci vyplýva, že každý spor o vymenovanie či odvolanie nejakej osoby prezidentom mal a bude mať silný politický náboj. Má však vždy aj ústavný rozmer daný tým, že je to ústava, čo upravuje túto oblasť.

Nezabudnime, že ústava je nielen základný zákon štátu, ale najmä právne vyjadrenie vôle suveréna a jediného pána republiky – ľudu. Je to síce primárne text, má však aj svoj kontext – vnútornú logiku, zmysel, ducha, na ktorom stojí.
Úlohou každého aktéra, ktorému prináleží ústavu uplatňovať v konkrétnej situácii, je nielen hľadať, ale aj rešpektovať jej zmysel. Ten okrem iného vraví, že v demokracii žiadna verejná funkcia nie je výsadou ani korisťou, ale výlučne službou ľudu.

Uvedené platí nielen pre politickú moc, ale aj pre moc súdnu, vrátane Ústavného súdu. Jeho úloha je o to zodpovednejšia, že jedine on je oprávnený v konkrétnej situácii záväzným spôsobom rozhodnúť, ktorý z možných spôsobov uplatňovania ústavy je ten správny. Toľko teda vo všeobecnosti.

Zjednotiť výklad

Pokiaľ ide o spomenuté rozhodnutie Ústavného súdu, je priskoro ho podrobne analyzovať, pretože jeho písomné odôvodnenie ešte nie je známe. Bez ohľadu na to však zatiaľ vieme, že je tu rozhodnutie, ktoré neznamená rozširujúci pohľad na prezidentské právomoci.

Taktiež vieme, že ide o rozhodnutie jedného senátu, nie pléna Ústavného súdu, a že je tu ešte jeden senát, ktorému prichodí rozhodnúť v rovnakej veci, na ktorú môže mať odlišný názor.

Aj preto som hneď v júli 2014 tvrdil, že najvhodnejšie riešenie sporu by bolo podanie zo strany poslancov Národnej rady na Ústavný súd so žiadosťou o všeobecne záväzný a do budúcna platný výklad ústavy v tejto veci.

Z ústavnoprávneho pohľadu tu totiž primárne ide o nastavenie vzťahu medzi prezidentom a parlamentom – spor prezidenta s odmietnutými kandidátmi je vedľajší.

Keby podal Ústavný súd všeobecný výklad, bez ohľadu na to, aký by bol, išlo by o rozhodnutie pléna bez rizika odlišných názorov medzi jednotlivými senátmi. Takto sa môže stať, že plénum skôr alebo neskôr príde k slovu aj tak a definitívne riešenie sa len oddiali. Prinajmenšom dovtedy, kým nerozhodne aj druhý senát.

Ani keby mal na vec rovnaký názor, stále to nemusí byť koniec. Ústavný súd totiž prezidentovi nenariadil ani nariadiť nemôže, aby odmietnutých kandidátov vymenoval, lebo ich je viac ako voľných miest na Ústavnom súde – tak je nastavený systém.

Predvídateľnosť

V súvislosti s aktuálnym obsadzovaním Ústavného súdu sa často pripomína kauza generálneho prokurátora. Je to prirodzené, lebo i vtedy šlo o vymenovanie do funkcie prezidentom na návrh parlamentu. I vtedy šlo o funkciu, od ktorej sa žiada a očakáva, že bude politicky neutrálna, lebo jej z požiadavky právneho štátu môže vyplynúť nutnosť zakročiť (aj) proti politickej moci. Rozdiel je len v tom, že pri generálnom prokurátorovi navrhuje parlament jednu osobu a pri Ústavnom súde dvojnásobný počet.

V roku 2012 Ústavný súd rozhodol, že prezident môže zo závažných dôvodov odmietnuť aj takého kandidáta na generálneho prokurátora, ktorý spĺňa všetky právom predpísané podmienky. Dôvody prezidenta však nesmú byť svojvoľné, a to, či takými v konkrétnom prípade sú, môže posudzovať Ústavný súd.

Viacero názorov túto skutočnosť kritizuje s tým, že Ústavný súd svojou kontrolou v podstate nahrádza rozhodovanie prezidenta. Predstava, že rozhodnutie prezidenta môže skúmať a prípadne zrušiť Ústavný súd, ale nie je sama osebe rušivá. Naopak, v právnom štáte je žiaduce, aby každé rozhodnutie na úrovni verejnej moci bolo preskúmateľné súdom, v prípade najvyšších štátnych orgánov obvykle Ústavným súdom. Nestranným. Takým, ktorý sa dlhodobo drží jednej línie a jeho rozhodnutia sú teda predvídateľné, čo prospieva právnej istote.

Lebo pre Ústavný súd platí, že on sám môže z dôvodu protiústavnosti zrušiť akt ktoréhokoľvek iného orgánu verejnej moci, no jeho rozhodnutia nemôže kontrolovať a rušiť nik. Je poslednou inštanciou, povolanou byť baštou ústavnosti, spravodlivosti, stability, múdrosti a morálky tam, kde iní zlyhajú.

Skutočnosť, že nad ním nestojí nik, kto by mohol jeho prípadné prešľapy napraviť, ho zaväzuje k o to väčšej obozretnosti a pokore voči najvyššej moci v štáte – občanom. Jedine im patrí moc, ktorej výkon je mu zverený. V období dlhodobo nízkej účasti na voľbách, svedčiacej o kríze legitimity a nedostatku autorít, je dôvera hodnotou na nezaplatenie.

V rokoch 1992 až 2012 Ústavný súd všade tam, kde rozhodoval o právomociach prezidenta, priklonil sa k ich širšiemu chápaniu. Nemusel s tým každý súhlasiť, najmä s ohľadom na neexistenciu politickej zodpovednosti hlavy štátu, ale línia bola napriek zmenám v ústavnom texte aj v spôsobe voľby hlavy štátu vždy pomerne jednotná, teda aj rozhodnutia dosť predvídateľné. V súčasnosti sa objavujú náznaky opačnej tendencie a nie je jasné, či sú to len výnimky z pravidla, alebo dlhodobejšia zmena kurzu.

Autor je ústavný právnik, prodekan PF UK

Komentáre

Teraz najčítanejšie