Autor knihy o drogách v Tretej ríši: Hitler bral drogy aj na chrípku a potreboval ich proti vlastným generálom

Bestsellerom vo svete je kniha Totálny rauš od NORMANA OHLERA. Spisovateľ sa dostal k dochovaným denníkom osobného lekára Adolfa Hitlera aj k ďalším archívom, ktoré potvrdzujú masové a systematické zneužívanie drog medzi nacistami. Podľa nich bola Tretia ríša drogovou veľmocou, v bleskovej vojne pomáhal vojakom Wehrmachtu pervitín a od rozličných chemikálií bol závislý aj sám Hitler.

Aké boli ohlasy na vašu knihu v Nemecku?

Historikov rozdelila na dve hlavné skupiny. Tí prví ju pochválili, že zapĺňa biele miesta v dejinách, ktoré oni sami prehliadli. Podľa druhých prináša len známe fakty a nič objavné.

Nie je dôvod odmietania, že sám nie ste historik?

Možno áno, som autorom zvonka a nie zvnútra komunity. Ale to je výhoda, nie hendikep.

Rešeršami v archívoch ste strávili päť rokov. Ktorý objav bol aj pre vás prekvapivý?

Informácia, že Hitler bol závislý od eukodalu. Nie som prvý, kto opísal Hitlerovho lekára Theodora Morella a šialené látky, ktoré Hitlerovi ordinoval. Tým látkam však nikto bližšie nevenoval pozornosť, maximálne napísali, že lekár prišiel k Hitlerovi a niečo mu pichol do žily. V lekárovom denníku však je poznámka, že mu pichol eukodal. Eukodal je silný opiát, tvrdá droga, ktorá vplýva na osobnosť človeka. O tomto pri Hitlerovi predtým nikto nepísal.

Prečítajte si

Vojakom dali pervitín, Hitler si miešal kokaín s heroínom. Veľkonemecká ríša bola v totálnom rauši

Nikto si to nevšimol?

Skôr to bolo tak, že sa tým zaoberali ľudia, ktorí sa vyznajú v dejinách, ale nie v drogách.

Vy sa v drogách vyznáte?

Viete, som z Berlína a tam je drog plno. Ale tiež som nikdy predtým nepočul o eukodale. Keď som to hovoril kamarátovi, ktorý vie o drogách všetko, myslel si, že blúznim. Hitler bol na eukodale? Prečo o tom nenapíšeš? Eukodal nie je pohár piva, je to opiát silnejší než heroín, ktorý má účinky dokonalej eufórie. Za dva týždne užívania z vás urobí narkomana.

Vravel mi jeden nemecký historik, že historici väčšinou o drogách nič nevedia, preto ich vplyv na históriu vedia ťažko zhodnotiť. Prečítajú si „eukodal“ a je to pre nich to isté ako „vitamín B“: proste niečo, čo Hitler dostával do žily. Nevedia, že je v tom veľký rozdiel.

Mal pred vami niekto prístup k denníkom Hitlerovho osobného lekára?

Mal, ale tých ľudí bolo málo. Ak nerátam seba, naposledy si ich z archívu niekto vyžiadal v roku 2002. Je to veľa materiálu, ktorý treba lúštiť s lupou, vedieť, čo je dôležité, a správne to interpretovať. Je to práca na niekoľko mesiacov, ľahko sa vám stane, že niečo prehliadnete.

Ako kniha zmenila váš vlastný pohľad na vojnu?

Dala mi o nej podrobnejší obraz. Skúmal som nacistickú kampaň proti Francúzsku, pohyb vojska na fronte. Aj mňa prekvapilo masové zneužívanie drog, o ktorom sa veľa nehovorí.

Podľa nacistickej ideológie mali byť nemeckí vojaci dokonalí, vlasti a národu oddaní supermani. Hitler vyhlasoval, že nemecký vojak nepotrebuje spať, vydrží bdieť aj dva týždne, tak ako on sám, keď slúžil v prvej svetovej vojne.

Skutočnosť však bola iná než nemecká propaganda. Nacistickí vojaci predsa tiež boli ľudia, aj oni potrebovali spánok a keď chceli potrebu potlačiť, museli brať pervitín. Bdelý nácko – supervojak je nezmysel.

Norman Ohler (1970)

Nemecký novinár a spisovateľ. Vyštudoval žurnalistiku, kulturálne štúdiá, filozofiu. Napísal viacero ocenených kníh a filmových scenárov. Jeho kniha Totálny rauš sa stala bestsellerom The New York Times a bola preložená do 25 jazykov. Pátraním v archívoch strávil 5 rokov, hovoril s vojenskými historikmi, lekármi aj pamätníkmi 2. svetovej vojny.

Dokážete si predstaviť Tretiu ríšu bez drog?

Neviem, či ríšu, podľa mňa si ťažko bez drog predstavovať Hitlera. Bez drog by sa iste zrútil omnoho skôr. Pre Hitlera boli drogy nástrojom na udržanie ilúzie o svete, ktorý bol takým, akým ho chcel mať. V prvých rokoch to skutočne fungovalo. Hitler ešte mal moc, aby ideológiu premenil na realitu.

Problém nastal, keď sa karta obrátila. Zoči-voči faktom, nepríjemným okolnostiam blížiacej sa porážky, si tú ilúziu držal iba za pomoci drog. Viem si bez drog predstaviť Wehrmacht, alebo priebeh bleskovej vojny, ktorý by pravdepodobne vyzeral trochu inak, nedokážem si však predstaviť Hitlera, ktorý je do konca vojny triezvy.

Nemusíme však hovoriť len o vojne, nacistoch. Politika a drogy je námet aj zo súčasnosti.

Ako to myslíte?

Veľa dnešných politikov berie rôzne látky, lieky. Snáď okrem Merkelovej, ktorá vyzerá tak normálne (smiech)! Keď vidíte Trumpa zdôrazňovať, že nepije ani alkohol, je to trochu podozrivo podobné vyhláseniam Hitlera, ktorý sa prezentoval ako abstinent. Vlastne mal pravdu.

Všetko to, čo Hitler bral, vrátane eukodalu, boli v týchto časoch legálne lieky na predpis. Mimochodom, aj dnes pacient v poslednom štádiu rakoviny, alebo pri amputácii končatiny dostáva opiáty. Hitler ich však podľa Morellovho denníka dostával aj na banálnu chrípku.

Ale naspäť k súčasnosti: nedávno policajti v Berlíne zatkli bývalého predsedu Strany zelených, našli mu pervitín. Politika patrí medzi stresujúce povolania a to drogám nahráva. Ak treba byť stále čerstvý, pohotový, absolvovať míting za mítingom, tak to ťažko prežijete len so šálkou kávy. Hitler nebol výnimka. Na vedúcich pozíciách je vždy obrovský tlak.

Šokujúce na nacistoch bolo najmä pokrytectvo, keď masovo užívali narkotiká, zároveň ich oficiálne odmietali na rovine ideológie. Tento rozpor si uvedomovali?

Áno, nacistické špičky to intenzívne riešili. K Morellovi malo veľa pohlavárov výhrady. Nemecký minister zahraničia Ribbentrop sa ho pýtal, či naozaj treba dávať toľko liekov Hitlerovi. Ríšsky splnomocnenec pre verejné zdravie Leo Conti varoval úrady, že veľká časť občanov Nemecka sa stáva závislou od pervitínu a treba to zastaviť.

Nacistická ideológia bola pokrytecká a najmä odtrhnutá od reality, ktorou bola najextrémnejšia podoba súťaže: zničujúca vojna. Realita bola silnejšia než ideológia. Za týchto okolností si nacisti nemohli dovoliť nedopovať, vojak na fronte si dá čokoľvek, čo mu dodá odvahu a silu ďalej bojovať.

Hitler doping potreboval proti vlastným generálom. Napríklad odmietal pred Sovietmi ustupovať, razil hlúpe pravidlo, že Nemci nikdy neustupujú. Chcelo veľkú porciu odvahy nakráčať pred veliteľov, ktorým muži zomierali po tisíckach a tvrdiť im do očí, že toto má byť víťazstvo.

Tak si niečo šľahol, vpálil do zasadačky a rozmetal generálov, že nerozumejú nemeckému bojovému duchu. Toto totiž robia drogy: uľahčujú rozhodovať sa mimo reality.

Pervitín sa neužíval len v armáde, v nacistickom Nemecku bol drogou ľudu, ktorú brali všetky vrstvy obyvateľov. Čo sa stalo po vojne?

Užíval sa ďalej. Po vojne začali Temmlerove chemické závody pervitín opäť vyrábať v množstvách ako predtým. Niektoré „Trümmerfrauen“, ako sa volali ženy odpratávajúce trosky miest po bombardovaní, dokázali pracovať 14 hodín práve vďaka pervitínu.

V istom zmysle táto droga pomohla vybudovať zničené Nemecko a Japonsko, ktoré zažilo pandémiu užívania pervitínu po Hirošime. Porazeným národom dodala ilúziu energie a sebavedomia.

Pýtam sa preto, lebo v Československu sa pervitín opäť objavil až v 70. rokoch, aj to len medzi skupinkami bohémov, čo si drogu podomácky varili a experimentovali s ňou.

Áno, ale viete, ako sa k pervitínu dostali? Vyhľadali v archívoch staré recepty od firmy Temmler a pokúsili sa drogu uvariť ako nacisti. Preto je Česko jedinou krajinou na svete, kde metamfetamín volajú pervitín. Všade inde, aj v Nemecku, je to meth, či crystal meth.

Píšete, že „pervitín umožnil život jednotlivca v diktatúre. Bol to nacizmus vo forme tabliet“. Viete o tom, že práve pervitín je masovo užívanou drogou v Severnej Kórei?

To počujem prvýkrát, ale znie to desivo.

Dalo by sa povedať, že stimulanty k diktatúram pasujú?

Niečo na tom bude. Timothy Leary rozdeľoval drogy na dobré a zlé. Samozrejme, žiadna droga nie je dobrá, lebo vyvoláva závislosť, niektoré látky však účinkujú tak, že vnímanie rozširujú a iné zužujú.

Príkladom prvej a zložitejšej drogy je marihuana. Metamfetamín je oproti nej jednoduchou drogou, ktorá vás nespraví múdrejším, ale poslušnejším. Vykonáte, čo vám prikážu, čo určite vyhovuje autokracii viac než demokracii. Na druhej strane vieme, že k masovému zneužívaniu amfetamínov dochádza aj v demokratických spoločnostiach.

V Amerike sa veľa voličov Donalda Trumpa rekrutuje z chudobných bielych užívateľov metamfetamínu tam, kde je vysoká nezamestnanosť. Nemajú čo robiť, tak si dajú pervitín a desať hodín čistia garáž, opravujú auto. Droga im dá ilúziu aktivity a pocity falošnej nádeje.

Iba letmo píšete o americkom povojnovom výskume drog, ktorý sa nacistami inšpiroval. Nie je to tiež dobrý námet na knihu?

Snažil som sa o tom hľadať dokumenty v Amerike, ale asi túto tému nechám iným. Americkí vedci sa nepochybne od nacistov toho veľa naučili a nejde len o konštrukciu rakiet.

Nacisti začali pokusy s vymývaním mozgov, v koncentračnom tábore Dachau podávali väzňom silný halucinogén mezkalín. Američania na to nadviazali, linka vedie až k neslávne známemu programu MKultra z päťdesiatych rokov.

Vaša kniha má spád ako vzrušujúci triler. Kde sa končí história a začína sa fikcia?

Každá kniha o dejinách je v istom zmysle fikcia. Aj keď stojí na faktoch. Môžete mať doložené, čo pil Adolf Hitler, ale napísať vetu, že Hitler zobral do ruky pohár a napil sa, je fikcia. Neviete, ako presne situácia vyzerala.

Fakty s fikciou si však nemusia protirečiť, môžu sa navzájom podopierať. Rozumiem historikom, čo to vidia inak a tvrdia, že píšu len to, čo je presne doložené, ale zo širšieho, filozofického pohľadu, je podľa mňa všetko fikcia.

A vo vašej knihe?

Snažil som sa písať veci založené na faktoch, ktoré som objavil. Nevymýšľal som si bláznivé historky o sfetovaných nacistoch. Samozrejme, nebol som v miestnosti pri tom, keď doktor Morell dával Hitlerovi injekciu, čítal som však Morellov spis a snažil som sa to opísať vlastnými slovami tak, aby to bolo čo najbližšie pravde, ktorú si predstavujem.

Ak mali na priebeh vojny zásadný vplyv narkotiká, nemali by sme sa o tom učiť v dejepise? O tankoch či lietadlách sa v učebniciach dočítame, o drogách už menej.

Myslím si, že postupne sa to mení. Historický výskum je proces, ktorý prináša stále nové uhly pohľadu. Nebol by som prekvapený, keby sa to dostalo o desať rokov do učebníc, keď povedia historici, že to bolo dôležité.

Veľa práce je však ešte pred nami. Viem, že vyjdú ďalšie knihy o drogách a nacistoch či všeobecne o vojenstve. Vynikajúca je kniha Shooting Up Lukasza Kamienskeho o tom, aký vplyv mali drogy na rozličné historické konflikty.

Menia drogy spoločnosť?

Skôr drogy od spoločnosti nemôžeme oddeliť. Podľa filozofa Nietzscheho ak by niekto spísal dejiny drog, tak by vlastne napísal dejiny ľudstva. Myslím si, že na tom niečo je.