Denník N

Ľudové rozprávky uľavujú detskej duši

Bettelheim odporúča rozprávky deťom radšej rozprávať ako čítať. Myslí si tiež, že knižky pre najmladších by nemali byť ilustrované.

Hoci detský psychiater Bruno Bettelheim knihu o rozprávkach, o tom, ako ich deti vnímajú, ako im ich treba rozprávať, a o ich nezastupiteľnom mieste v detskom živote a jeho zvládaní napísal pred štyridsiatimi rokmi, doteraz nevzniklo podobné dielo, ktoré by túto knihu prekonalo. V jej zrozumiteľnom a pútavom štýle, hĺbke sprostredkovaného poznania a porozumenia problémom detí i rodičov a vo vrúcnosti a v láske k životu, ktorá z textu muža, ktorý si vo vlastnom živote prešiel i skúsenosťou koncentračného tábora, vyžaruje.

Bettelheim v knihe Za tajemstvím pohádek (Portál) tvrdí, že sú to práve ľudové rozprávky, ktoré pomáhajú dieťaťu nájsť útechu v jeho úzkostiach, vnútorných konfliktoch či strachu a pocitu opustenosti. Dokážu komunikovať s detskou dušou na vedomej, predvedomej i nevedomej úrovni, a tak uľavovať „prudkým vnútorným tlakom a ťažkostiam“. Stavia ich proti „detskej literatúre“, ktorá sa snaží dieťa prevažne baviť či informovať, alebo oboje.

Nie je však dostatočne hlboká na to, aby prinášala čosi dôležité pre život a jeho zmysel, ktorý vlastne – aspoň zrnko z neho – hľadáme už od detstva. „Ak má príbeh naozaj upútať pozornosť dieťaťa, musí ho baviť a vzbudzovať v ňom zvedavosť. Ak mu však má obohatiť život, musí v ňom podnecovať predstavivosť; pomáhať mu rozvíjať rozumové schopnosti a vyjasňovať jeho pocity; byť v súlade s jeho úzkosťami a túžbami; brať vážne jeho ťažkosti a zároveň ponúknuť riešenie problémov, ktoré dieťa najviac mätú.“

Zlo, násilie, utrpenie

Autor rozoberá aj rôzne námietky a predsudky voči rozprávkam. Hovorí o tendencii rodičov deti chrániť pred nepríjemnými stránkami života – zlom, násilím, utrpením rovnako ako o presvedčení väčšiny rodičov, že dieťa je potrebné „odviesť od toho, čo ho najviac trápi: od beztvarých, nepomenovateľných úzkostí a zmätených, zlostných a dokonca násilníckych fantázií“.

Dieťa však podľa neho dobre vie, že ono samo často dobré nie je, a i keď je, radšej by nebolo, a ak mu budeme predkladať obraz sveta, v ktorom je dobro samozrejmé a „vrodené, učiníme tým z neho v jeho vlastných očiach netvora“.

Na rozdiel od prevládajúcej kultúry, ktorá podľa Bettelheima najmä pred deťmi rada predstiera, že temná stránka človeka neexistuje, rozprávky prinášajú posolstvo o zmysluplnom zápase. Správu o tom, že „boj proti krutým životným ťažkostiam je nevyhnutný a patrí neodmysliteľne k ľudskej situácii; keď sa však človek boju nevyhýba a tvrdošijne čelí nečakaným a často nespravodlivým útrapám, premôže všetky prekážky a nakoniec vyjde ako víťaz“.

Bettelheim tvrdí, že i keď niektoré rozprávky môžu deti naozaj vydesiť, keď sa s nimi lepšie zoznámia, ich strašidelná povaha sa zväčša rozplynie a do popredia sa dostanú upokojujúce rysy a príjemný pocit z prekonania úzkosti.

Keď svet spolupracuje

Hlavnými postavami mnohých rozprávok sú najmladší synovia či dcéry, hlúpi Janovia, Bajajovia, Popolušky, postavy v poníženom a na prvý pohľad bezmocnom postavení. Podobne sa dieťa cíti vo vzťahu k dospelým, k rodičom. Hrdina prechádza útrapami či skúškami, pri ktorých mu pomáha okolie, zvieratá, príroda, nadprirodzené bytosti či dobrí ľudia. To v ňom upevňuje pocit, že svet s hrdinom spolupracuje a pomáha mu.

Bruno Bettelheim odporúča rozprávky deťom radšej rozprávať ako čítať. Rozprávanie tak má byť „medziľudskou udalosťou, ovplyvnenou zúčastnenými stranami“. Zdôrazňuje však pritom aj nevyhnutnosť rozprávať rozprávky v ich pôvodnej podobe, pretože ide o umelecké diela, ktorých význam a účinok je možné oceniť len v ich pôvodnom tvare. Rozprávky by sa mali rozprávať opakovane – v rôznom veku a čase sa k dieťaťu prihovárajú odlišné situácie, do ktorých sa hrdina dostáva, prežíva ich, zápasí s nimi.

Ako jednu z prvých odporúča pre deti okolo štyroch rokov rozprávku O Jankovi a Marienke, v tomto veku sa deti prvýkrát odpútavajú od rodičov. Autor však poukazuje na to, že hoci táto rozprávka môže snáď najviac ponúknuť malým deťom pripraveným k prvému vykročeniu do sveta, na druhej strane – strach z hladu a orálnej nenásytnosti – obsiahnutý v tom, ako sa Janko a Marienka vrhnú na perníkovú chalúpku – nás vlastne sužuje v každom veku.

Proti ilustráciám

Detský psychiater sa tiež zaoberá jednou z obáv dospelých, aby rozprávky neodviedli príliš pozornosť dieťaťa do sveta fantázie na úkor reálneho sveta. „Niektorí rodičia sa boja, že by sa ich dieťa mohlo nechať uniesť predstavami, a že ak bude počúvať rozprávky, začne veriť na kúzla. Na kúzla však veria všetky deti a prestanú, keď vyrastú.“ Hovorí, že tejto obave nahráva mylné presvedčenie, že ľudia, ktorí sa stiahnu z reálneho sveta a žijú vo svete predstáv, majú príliš bujnú fantáziu.

Tých však podľa Bettelheima sužujú nutkavé myšlienky večne sa točiace okolo obmedzených, jednotvárnych tém, takže o bohatom fantazijnom živote nemôže byť ani reči. Naopak, to, čo spoluvytvára osobnosť schopnú vyrovnávať sa so životnými peripetiami, je práve bohatá fantázia spolu s plným vedomím a jasným chápaním reality.

Fantázia a vizuálne predstavy dieťaťa dotvárajú rozprávku a pridávajú k nej osobný rozmer. Preto psychiater tvrdí, že rozprávkové knižky, najmä pre najmladšie deti, by nemali byť ilustrované. „Obrazový sprievod viac rozptyľuje ako pomáha… odvádza detskú predstavivosť od spôsobu, ktorým by dieťa zažilo príbeh úplne po svojom. Ilustrovaný príbeh okráda dieťa o nejeden nápad osobného významu, ktorý by sa v ňom mohol vynoriť, keby k príbehu použilo len svoje a nie ilustrátorove predstavy.“

Kultúra

Teraz najčítanejšie