Denník N

V jednej dedine kolektivizovali, v druhej nie. Zdychava a Huta na Muráni sa kedysi podobali, dnes sú úplne iné

Foto N – Andrej Sarvaš
Foto N – Andrej Sarvaš

Muránska Huta a Muránska Zdychava prežili komunistický režim každá inak a výsledkom je dramatický rozdiel v spôsobe života, ktorý sa stále zväčšuje

Ľudia z dediny tomu miestu hovoria Osiská a vo vedľajšej rokline naozaj rastú osiky povedľa potoka. Na samotných Osiskách však rastie tmavý smrekový les, taký hustý, že ak nekráčate po zvieracom chodníku, vyšľahajú vás tisíce pichľavých konárov.

Je to miesto, kam človek nemá dôvod chodiť, ale ak by sem zablúdil, môže naraziť na niečo, čo do tohto lesa zjavne nepatrí. Uvidí hromadu zhnitého dreva, ktorým prerastajú kríky a ktorá má tvar štvorca s kameňmi po obvode. Sú to pozostatky drevenice a do tohto lesa naozaj nepatrí. Vtedy, keď v nej žili ľudia, tu totiž žiadny les nebol.

Podobných ruín sú v okolí desiatky, vynárajú sa nečakane a len vtedy, ak ich hľadáte. Pripomína to pátranie po zaniknutej civilizácii v ázijskej džungli: v teréne vytušíte starú cestu a vydáte sa po nej, nájdete hlboký úvoz taký zarastený, že vyzerá ako prirodzený žľab – a tam všade narazíte na zvyšky drevených hrád a základy z kameňov.

O pár kilometrov ďalej na úbočiach toho istého prstenca Stolických vrchov nájdete tú istú dávnu civilizáciu lazov, sú však stále plné života. Drevenice sú opravené, úvozy priechodné, na lúkach sa pasú kravy a ovce a pasienky miestami pretínajú poorané úzke políčka.

Ten rozdiel je taký dramatický, že ho musela spôsobiť nejaká dramatická udalosť. Jedna hypotéza sa ponúka: tou udalosťou bola kolektivizácia. Prvý obraz totiž pochádza z úbočí nad dedinou Muránska Huta, ten druhý z úbočí nad Muránskou Zdychavou. V Hute v 50. rokoch vzniklo poľnohospodárske družstvo, Zdychava je naopak jednou z mála slovenských dedín, kde sa komunistom nepodarilo prinútiť obyvateľov, aby sa vzdali svojich kráv, oviec a pôdy.

Hutu od Zdychavy delí len zopár kilometrov, lenže roklinu, ktorá dediny spája, vypĺňa mohutný potok a bažiny. Peši ňou prejdete len v poriadne vysokých čižmách, rozumnejšie je ísť na koni, čo trvá štyridsať minút, autom dookola cez Revúcu tiež. Možno aj preto sa obe dediny od seba líšia, ako keby ich delilo sto kilometrov a jedna éra.

Pohľad na lazy nad Muránskou Zdychavou. Vľavo hore sú pozostatky lúk nad Muránskou Hutou. Foto N – Andrej Sarvaš

Osiská: tu žila rodina Hany Zajačkovej. Z drevenice zostali ruiny, výhľad zanikol v hustom lese. Foto N – Martin M. Šimečka

Nemali sme sa kam vrátiť

Hana Zajačková srší energiou a sype zo seba príbehy o ľuďoch z Muránskej Huty, živých aj dávno mŕtvych. Tá drevenica na Osiskách patrila jej rodičom a pohľad do doliny býval magický. „Hutu sme mali ako na dlani, všade boli lúky,“ hovorí. Jej matka v nej za vojny ukrývala zblúdilú ruskú parašutistku, pričom Huta bola plná Nemcov, ktorí ju hľadali.

Rodičia mali dva voly a kravu, ale bol to práve jej otec, ktorý sa ako presvedčený komunista vzdal svojho dobytka a založil v roku 1956 družstvo. Najprv doň vstúpili tí chudobnejší, ale postupne sa pridali všetci a „nikto ich nenútil“, tvrdí pani Zajačková.

Pamätníci z Huty svorne tvrdia, že ich život sa vďaka družstvu zlepšil. Ľudia zišli do dediny, lebo už nemuseli držať svoje kravy hore na lazoch, keďže ich dali do družstva a v dedine im postavili maštaľ. Drevenice a stodoly začali pustnúť, ale lúky ešte prežívali, lebo muži z dediny ich povinne kosili a družstevný pastier na nich pásol stádo. Dnes už väčšina týchto pasienkov zarástla lesom a len na dva týždne v máji ním presvitnú biele koruny kvitnúcich čerešní a jabloní – ako spomienka na tých, čo ich tu kedysi na lúkach zasadili.

„Najprv to bolo pekné,“ spomína pani Zajačková. Život v dedine bol družný, komunisti postavili kultúrny dom, hralo sa divadlo, dedina mala 350 obyvateľov a tri hudobné kapely. Až neskôr, v 70. rokoch, sa „začalo kradnúť“, družstvo upadalo, zlúčilo sa s družstvom v Revúcej a keď prišiel rok 1989, rýchlo zaniklo. Otec pani Zajačkovej znášal pád režimu „veľmi ťažko“, zostal presvedčeným komunistom až do smrti v roku 1994.

Ešte v osemdesiatych rokoch to tu všetko jačalo, husi, kohúty, sliepky. Dnes je tu ticho. Anna Ševčíková. Foto N – Martin M. Šimečka

Život sa vďaka družstvu zlepšil. Až neskôr sa začalo kradnúť. Hana Zajačková. Foto N – Martin M. Šimečka

Prečo sa ale ľudia v Muránskej Hute nevrátili k súkromnému hospodáreniu? „Nemali sme ani stajne, ani traktory,“ vysvetľuje pani Zajačková, drevenice na lazoch boli v troskách a nikomu sa už nechcelo vracať k tvrdému životu roľníka. Mladší ľudia odišli do mesta, mnohí ešte za komunizmu. Vrátiť sa na neexistujúce lazy tak ani nemal kto.

Tento príbeh potvrzdzuje pani Anna Ševčíková (89), ktorá v Hute prežila väčšinu života. V kuchyni na stole pri okne leží kopa časopisov a na nich okuliare, pani Ševčíková má sviežu myseľ a pamäť a aj ona tvrdí, že ľudia vstupovali do družstva skôr dobrovoľne. Nevstúpil len „starý Spišiak“, ktorý mal tri kravy, bol najbohatší a tvrdohlavý.

Mnohí si ponechali doma jednu kravu a chovali aj prasce a hydinu, na to im však stačila pôda dole v dedine. „Ešte v 80. rokoch to tu všetko jačalo,“ hovorí, „husi, kohúty, sliepky.“

Dnes je tu ticho, domy majú nové omietky a plastové okná, upravené záhrady s trávnikmi zostrihnutými kosačkami, jediné domáce zvieratá sú tu mačky polihujúce na slnku a psy, niektoré na reťazi, iné v klietke. Chová tu niekto vôbec ešte aspoň prasa? Pani Ševčíková krúti hlavou. „Iba Ďuro Siman,“ hovorí, „ten má aj kravy. Lenže on prišiel zo Zdychavy.“

Osud ako z románu

Juraj Siman žije na konci dediny, jeho pozemok, na ktorom sa pasú tri kravy, sa tiahne pozdĺž potoka k ústiu rokliny vedúcej do Zdychavy. Ako jeden z mála v dedine chodí do práce (v lese), domáce zvieratá chová len pre seba a rodinu. „Chcem dobre jesť,“ hovorí a drží prednášku o kvalite domáceho mäsa, mlieka, zemiakov a jabĺk. „Zabudli sme, že všetko nám dáva zem,“ dodáva na adresu modernej civilizácie aj obyvateľov Huty, ktorí si radšej kúpia potraviny v Tescu v Revúcej.

Juraj Siman (54) má silný hlas, vyžaruje z neho prirodzená autorita a o svoje miesto na slnku musel tak tvrdo bojovať, že by mohol byť postavou románu o drsnom slovenskom vidieku. Narodil sa na lazoch v Zdychave, bolo ich osem detí a keď mal päť rokov, otec ho priviedol k „bášikovi“ na samotu o niekoľko kilometrov ďalej. Nechal ho tam a už sa nevrátil. „Dali ma do služby,“ hovorí Juraj. Slúžil tam do osemnástich rokov, ale možno to tak bolo pre neho napokon lepšie: „Bášik bol dobrý človek a veľa ma naučil.“

Typický obrázok lazov nad Zdychavou. Foto N – Martin M. Šimečka

Roklinu, ktorá spája Muránsku Hutu s Muránskou Zdychavou, je najlepšie prejesť na koni. Foto N – Martin M. Šimečka

Bášik mal 10 kráv a 100 oviec, ktoré Juraj pásol, a keď mali prísť komunisti počítať dobytok, odviedol časť kráv a oviec do lesa. Zdychavčania museli odovzdávať komunistom mäso, vajcia či mlieko a časť zvierat zatajili, aby im zostalo viac. „Vždy sme dostali vopred avízo, že prídu spisovať počty,“ hovorí. „Dedina držala pokope.“

Bol to život bez elektriny, vodu nosil Juraj z potoka, nehladoval, ale baraninu dnes nemôže ani cítiť, lebo celé roky ju jedol nasolenú. K bášikovi chodievali občas chlapi na porady a Juraj ich ako malý chlapec počúval. „Preto viem, že ešte začiatkom 70. rokov bolo v Zdychave dvetisíc kráv,“ hovorí.

Ale aj on tvrdí, že komunisti príliš na družstvo netlačili a nechali Zdychavčanov na pokoji. „Vedeli, že v týchto kopcoch nemajú proti domácim šancu.“

Juraj sa prisťahoval v 80. rokoch do Huty za svojou ženou a na otázku, prečo nikto iný okrem neho nemá v tejto dedine hospodárstvo, sa usmieva. „To nemôžem verejne povedať, ale môžem to ukázať.“ A významne natrčí ruky ako lopaty. Vyfotiť ich však nedovolí. „Moja fotka v novinách nebude,“ vyhlási.

Výprava do Zdychavy

Juraj to verejne povedať nechce, ale hypotéza sa potvrdzuje: ľudia v Hute stratili za komunizmu vzťah k hospodáreniu a spohodlneli, Zdychavania si vzťah k pôde a zvieratám udržali. Je na čase vyraziť do Zdychavy.

Ideme na koňoch: Karol, ktorý sa do Huty prisťahoval v 90. rokoch a má 14-členné stádo koní (vďaka nim niektoré lúky nad Hutou prežívajú), Peter, podnikateľ z Košíc, ktorý nedávno kúpil v Zdychave chalupu, a ja. Potok je po dažďoch prudký ako horská rieka, kone opatrne našľapujú a majú na výber medzi bahnom bažiny a kamenným dnom potoka.

Huta aj Zdychava majú dnes zhruba rovnaký počet obyvateľov (200) a dedinské krčmy neprežili úbytok chlapov, ktorí boli povestní bitkári a nemali radi prišelcov. Legenda hovorí, že keby sme sem do Zdychavy prišli pred 40 rokmi, zrejme by sme okúsili tvrdosť ich veľkých pästí. Lenže dnes nás pred obchodom, ktorý slúži namiesto krčmy, víta pár veselých a priateľských mužov.

Vlado si nás pamätá z minulých výprav, na ruke nosí hrdo blýskavé hodinky, ktoré stoja. Žije na najvyššom mieste na lazoch tesne pod lesom, býva tam v maringotke a robí pomocníka Františkovi, ktorý býva v dome po otcovi. „Fero nie je doma, orie na kopci pre Ruženu,“ hovorí a vysvetľuje nám cestu.

Pripíjam si so Štefanom Simanom, z ktorého sa vykľuje Jurajov mladší brat, a rozprávam mu, ako sa má, keďže som s ním včera hovoril. Príde reč na jeho detstvo, ktoré prežil na lazoch, a rodičov, ktorí Juraja poslali do služby. „Malo to byť vraj len na jedno leto, ale boli z toho napokon roky,“ spomína Štefan s tým, že ich rodičovský dom nedávno kúpil nejaký Košičan. „To som ja,“ pridá sa Peter a kruh sa uzatvára.

Štefan Siman, brat Juraja. Foto N – Martin M. Šimečka

Ruina drevenice. Tu ešte lúka nezarástla. Foto N – Martin M. Šimečka

Vypijeme ďalší pohárik vodky na šťastné stretnutie a keď vysadám na koňa, spolieham sa na jeho triezvosť.
Takých, ako je František, ktorý žije na lazoch, už nie je veľa. Väčšina Zdychavanov sa stiahla do dediny a hore chodia starať sa o zvieratá a svoje políčka. Ešte pred dvoma rokmi žil v drevenici vysoko v lese (aj tu niektoré lúky zarástli lesom, lebo obyvateľov ubúda – v 19. storočí ich tu žilo takmer 800) šťúply chlapík prezývaný Bariňák, ale Štefan ho našiel na ceste mŕtveho. Raz sme ho navštívili na koňoch, mal oči dobráka a pri sebe dve kozy, s ktorými spával v chalupe.

Zomrel aj Peter, ktorý žil na opačnom úbočí, chlap ako hora, ktorý si vystačil s jednou kravou, prasaťom a políčkom zemiakov. Keď mi podával ďalekohľad, aby som sa pozrel na protiľahlý svah, kde oral František, povedal s úškrnom: „To je moja televízia.“ Zomrel po ceste do dediny, keď si išiel kúpiť chlieb a vodku. V strmom úvoze ho našli až na druhý deň ráno. Len za minulý rok v Zdychave zomrelo 14 ľudí a narodili sa len tri deti.

Je to moja krv

Kone stúpajú strmo nahor úvozom takým hlbokým, že jeho okraje končia nad hlavami jazdcov. Ústí na trávnatom hrebeni, ktorý sa zvažuje z hôr, naľavo na protiľahlej lúke stojí traktor pri pooranom páse zeme, úbočie pretínajú úzke terasy ako v Nepále. Na vedľajšom hrebeni sa proti slnku rysuje silueta Františka a jeho koňa.

Víta nás s otvorenou náručou – to sú výhody priateľstva založeného na viacerých fľašiach vodky z minulosti. Keď sme k nemu pred rokmi po prvý raz zablúdili na koňoch, postavil sa nám výhražne do cesty so železnou tyčou v ruke.

Je obedná siesta, na plachte pri pooranom poli leží chlieb, slanina, syr, vodka a núka nás Ružena Gordianová-Oravcová, ktorej políčko patrí. Na rozdiel od chlapov má jemné mestské črty a keby nemala na nohách gumáky, mohla by hrať dámu na pikniku. Ale aj ona prežila drsné detstvo, vyrástla na lazoch, do školy sa brodila snehom do výšky pása a dnes nad tým krúti hlavou: „Neviem si predstaviť, že by som poslala svoje šesťročné dieťa samotné v zime dolu tým svahom.“

Keby nemala na nohách gumáky, mohla by hrať dámu na pikniku. Ružena Gordianová-Oravcová. Foto N – Martin M. Šimečka

Konské kopytá neutlačia pôdu ako kolesá traktora. Vpredu František s koňom Karčim. Foto N – Martin M. Šimečka

František jej prišiel poorať so svojím koňom Karčim, lebo pani Ružena dáva prednosť konským kopytám, ktoré pôdu neutlačia ako kolesá traktora. Zemiaky pestuje len pre svoju rodinu, lebo „domáci zemiak je zdravý“.

Ani tu na lazoch to už nie je ako kedysi, väčšina ľudí žije rovnako ako ona dole v dedine. „Elektrické ohradníky zmenili chov,“ hovorí pani Ružena, „môžete tu nechať zvieratá pásť sa cez deň bez dozoru.“ Políčko však bude musieť kvôli diviakom oplotiť. A ešte jeden dôležitý faktor prispel k tomu, že hospodárenie tu na lazoch neupadá a je dokonca živšie ako v 90. rokoch: „Pribudli dotácie z Európskej únie.“

A tak jeden z mála tých, čo celý rok žije hore, je František spod Poľany, ako mu hovoria miestni. Aj on si pamätá časy, keď pred komunistami ukrývali zvieratá v lese a keď zabíjačky robili výhradne v noci. Čo ho drží tam vysoko pod lesom? Chvíľu premýšľa a potom zrúkne: „Je to moja krv!“

Žili tam jeho rodičia, otec zomrel v 82 rokoch na prahu domu, v ktorom je František rozhodnutý žiť až do konca. Všetko ostalo po starom, pribudli len solárne panely, vďaka ktorým môže pozerať televíziu a nabíjať prúdom ohradníky či svoj mobil.

Tohtoročná zima bola tvrdá, Karči dostal zápal pľúc a František pri ňom spával, kým sa nedostal z najhoršieho. „On ma neopustí, ani ja jeho,“ hovorí František. Pozrie Karčimu zblízka do očí a dramatickým hlasom mi položí otázku: „Vieš, čo je láska?“

Horali a obločiari

Schádzame nižšie k Petrovej chalupe, kde žil Juraj Siman, než ho poslali do služby k bášikovi. Je murovaná, má len dve miestnosti a Jurajovi rodičia ju postavili v 50. rokoch s citom pre dokonalé miesto s rozprávkovým výhľadom.
Ale taký výhľad majú skoro všetky domy v okolí. Viaceré z nich kúpili chalupári ako Peter, o kus vyššie žijú mladí manželia s dieťaťom, ktorí sa rozhodli žiť alternatívne. Usadlosti, ktoré patria Zdychavčanom, poznať podľa strážnych psov na reťazi, víkendové chalupy podľa udržiavaného okolia opravených dreveníc.

Krása týchto úbočí spočíva v prirodzenom prelínaní civilizácie a divokej prírody, v harmonickom pomere dreveníc, lúk a lesov, ktorý je reklamou na biodiverzitu. Spočíva aj v pamäti: Zdychava vznikla v 16. storočí a túlanie po lazoch je prechádzkou dejinami ľudí, ktorí po sebe zanechali estetickú rozmanitosť, aká vzniká len stáročným úsilím.

Vieš, čo je láska? František a jeho kôň Karči. Foto N – Martin M. Šimečka

Malebné lazy nad Zdychavou. Foto N – Andrej Sarvaš

Osudy lazov nad Hutou a Zdychavou sú výnimočným príkladom paralelného vývoja, ktorý sa oddelil v 50. rokoch. Zdychava by mohla slúžiť ako prípadová štúdia, ako by asi vyzeralo Slovensko, keby nebolo postihnuté komunizmom. Huta zasa prípadovou štúdiou toho, aké nezvratné zmeny komunizmus v našej krajine spôsobil.

Na druhej strane, pani Zajačková tvrdí, že nie je celkom správne porovnávať Hutu a Zdychavu ako dve kedysi identické dediny. Zdychavu pravdepodobne založili rusínski a poľskí horali, ktorí sem prišli na pozvanie feudálov z Muránskeho hradu a žili takmer výlučne z chovu dobytka. Huta vznikla o čosi neskôr (1691) kvôli výrobe skla (odtiaľ názov Huta) a predkovia pani Zajačkovej boli obločiari, ktorí cestovali po celom Uhorsku. Na rozdiel od Zdychavčanov boli teda otvorenejší svetu, a preto aj otvorenejší voči ideám modernizácie, ktorú sľuboval aj komunizmus.

Keď prišiel rok 1968

Tak či onak, odlišnosť dnes bije do očí. Lazy nad Muránskou Hutou pohlcuje divočina, zo samotnej dediny však noví chalupári alebo ľudia, ktorí sa do rodných domov vrátili na dôchodok, urobili malebný skanzen. A naopak, kým úbočia nad Muránskou Zdychavou sú stelesnením malebnosti, viaceré domy v samotnej dedine sú buď zanedbané a zjavne prázdne, alebo síce plné života, ale s dvormi zapratanými traktormi a vrakmi áut.

Jednou z výnimiek je elegantný dom, v ktorom žije Ružena Gordianová (71) – so svojou menovkyňou nie je príbuzná, Gordian je v Zdychave časté meno.

Je jednou z mála miestnych, ktorí si ešte pamätajú 50. roky, mladosť prežila na lazoch. Zdychavčania sa ešte aj 20 rokov od nástupu komunizmu tvrdohlavo držali svojho spôsobu života v nádeji, že režim buď padne, alebo zmierni svoj tlak. Potom však prišiel august 1968 a ruská okupácia. Väčšina mužov to vzdala, našli si prácu v Revúcej alebo v Jelšave a nechali si len toľko dobytka, koľko dokázali zvládnuť popri zamestnaní.

To bol jeden z dôvodov, prečo divočina zostupovala stále nižšie a prečo udržať dnešnú hranicu lazov je čoraz ťažšie. „Diviaky a medvede nás duria,“ hovorí pani Gordianová. „Kedysi boli lesy vyššie a na lazoch žilo podstatne viac ľudí, tak sa zver neodvážila.“

Ružena Gordianová: Muránska Zdychava žije. Foto N – Martin M. Šimečka

Nový obyvateľ lazov, miestnymi prezývaný Košičan. Peter Trančík kúpil dom, v ktorom sa narodil Juraj Siman. Foto N – Martin M. Šimečka

Aj ona potvrdzuje, že európske dotácie podporujú hospodárenie, ale kľúčový je stále tradičný vzťah k pôde: „Môjho syna to stále ťahá hore, nevie si predstaviť život bez práce.“ A ako zaklínadlo zopakuje vetu, ktorú tak dramaticky vyriekol František: „Je to otázka krvi.“

Príbeh týchto dvoch dedín nemusí mať nevyhnutne víťaza. Možno je správne a prirodzené, že divočina nad Muránskou Hutou pohlcuje niekdajšie lazy a doráža až na samotnú dedinu – Karolovi, ktorý okrem koní chová aj kozy, zadrhli vlci za bieleho dňa jednu kozu len sto metrov od maštale. Možno je dobre, že Huta sa mení na žijúci skanzen, lebo taká je možno nevyhnutná budúcnosť slovenskej dediny bez ohľadu na niekdajší režim.

Obyvatelia Muránskej Huty sa odjakživa pozerali na Zdychavanov zvrchu, považovali ich za „sprostých“, hovorí pani Ševčíková. V dobrom spomínajú na bývalý režim a ohŕňajú nos nad tým súčasným, hoci nikdy nežili pohodlnejšie ako dnes. Nikomu sa necnie za prácou na lazoch.

Muránska Zdychava vyzerá na prvý pohľad chudobnejšie, ale pani Gordianová je presvedčená, že je to len optický klam a ich dedina je na tom lepšie ako Huta. Tá totiž vymiera, kým „tu ľudia žijú a mladí zatiaľ ostávajú“. Živé lazy naozaj vyžarujú magickú krásu, ktorej ťažko odolať, a zároveň vyvolávajú otázku, či by Slovensko dnes nevyzeralo ako Rakúsko, keby nebol býval prišiel komunizmus.

Isté je len jedno: tieto dve dediny sa od seba líšia tak ako nikdy v minulosti, ako keby do stroja času zasiahla jedna dramatická udalosť, ktorá ich vývoj oddelila a vytvorila paralelné svety. Je len jedna udalosť, ktorý taký vývoj vysvetľuje: kolektivizácia. Hypotéza je potvrdená.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko

Teraz najčítanejšie