Ministri za SNS sú len hromádka koží otrockých

Autor je spisovateľ

Hromádka koží otrockých, nič iného nie sú ministri súčasnej vlády pod kuratelou Slovenskej národnej strany. Nehovorím to o nich ja, lež bard, ktorého im samým bude naozaj ťažké spochybniť – Jozef Miloslav Hurban. Vlastne myšlienka je to Štúrova. Hurban to len takto srdnato, po hurbanovsky, sformuloval. A posmelil ma.

Vo svojom Dúchaní do pahrieb tomuto prorockému poznaniu pritakáva aj baťko Mináč a spoločne tak označujú vývojový model Slováka, ktorý sa vlastnou húževnatosťou vypracoval na bezpodmienečného podporovateľa vrchnosti. Veru tak. Minister školstva aj minister obrany a mnohí ich úradníci spolu s nimi sú len hromádka koží otrockých. A najnovšími vyhláseniami vnucujú tento model prehnívania sa do zabudnutia aj nám ostatným.

Cteného čitateľa úpenlivo prosím, aby v tomto texte hlbší zmysel nehľadal. Niet ho tam. Ani návrhov na riešenie. Je to len hlboký vzdych. A možno ani hlboký nie. Len vzdych. Lebo inak by ma od bezmocnosti rozpučilo.

Kým sa prešmyknú

Pritlačiť na normatív krasopisu, opätovne zaviesť brannú výchovu do škôl, ad hoc zvýšiť počty hodín dejepisu, vycvičiť tridsať dobrovoľníkov a vydávať to za posilnenie obranyschopnosti štátu. To všetko na pozadí čerstvo ukončenej verejnej diskusie o najväčšej reforme školstva a skutočnosti, že minister obrany verejne vyhlási Švédske kráľovstvo za republiku – stalo sa tak počas jeho vyjadrení k nákupu stíhačiek pre našu armádu. O tom, že povyšoval spôsobom, aký stál pri vzniku porekadla „Posaď sedliaka na koňa a viac ho nedohoníš“ už ani nehovoriac.

Minister školstva jednou rukou vovádza do spoločenského života reformu postavenú na väčšej miere samostatnosti, zodpovednosti a tvorivosti v školách a druhou, ani nie schovanou za chrbtom, lež triumfálne zodvihnutou vozvysok, do nej znova ťahá modely vzdelávania a prístupy k riadeniu školstva, ktoré si s duchom ním ohlasovanej reformy rozumejú asi ako býk a červené súkno. A možno to robí podľa vzorca z nejakého podareného vtipu – ako vpraceš štyroch slonov do fiatky? No dvoch dopredu a dvoch dozadu, predsa.

Do praxe sa z týchto ich halucinácií nakoniec aj tak nič nedostane. Kým sa oni rozhýbu, kým zistia, ako to urobiť, prídu nové výzvy, nové potreby. Trh práce si pýta svoje, vedecký výskum si pýta svoje, spoločenské vedy a zvyšovanie požiadaviek na jazykovú vybavenosť žiakov takisto.

A tak sa budú predmetové a akreditačné komisie všetkých stupňov všetkých škôl do úplného vysilenia handrkovať o počty hodín a ich výhodné pozície v rozvrhu. Bude to trvať tak dlho, až sa medzitým ďalšia generácia detí s uškŕňaním prešmykne pedagógom aj rodičom popod ruky k vlastným zdrojom informácií a takto poučená nás vzápätí ona sama vyškolí z alternatívnych dejín, xenofóbnej brannej výchovy a krasopisných vzorov adorujúcich zakázané symboly aplikovaných ako rafinované kaligrafické tetovanie na zátylku či predlaktí.

To ich radšej zrušme

Je bolestivé pozerať sa na to, ako naše školstvo chcú reformovať tí, ktorým šedú mozgovú kôru naformátovali pochodové cvičenia, žijú od zvonenia do zvonenia a nevedia sa odlepiť od predstavy, že dobrá je len tá škola, v ktorej všetci sedia poslušne v laviciach, s rukami za chrbtom a papagájujú to, čo zaznieva spoza katedry. V prísne vymedzenom čase, však, pán predseda parlamentu?! Než takáto škola, to radšej rovno poďme presadiť zrušenie školskej dochádzky.

Vážne. Tie dva týždne chaosu, ktoré nastanú, kým si rodičia uvedomia, že pre vzdelanosť svojich detí musia byť aj oni ochotní zmeniť svoje nárokové správanie sa, tie za to rozhodne stoja. Sami prídu prosiť, aby deti smeli chodiť do školy. A starostlivo si vyberú, do ktorej.

Aj keď takýto návrh na prvý pohľad vyznieva nezodpovedne a anarchisticky, obávam sa, že je jedinou alternatívou k rozpusteniu ministerstva školstva do posledného úradníka. Ja by som aj tú budovu neváhal zbúrať. Lebo v jej múroch je spôsob myslenia, podľa ktorého mimo pevne postaveného a trikrát nadstavovaného rozvrhu hodín plnohodnotné vzdelávanie vlastne ani neexistuje, zabývaný tak dôsledne, že ho už odtiaľ nikdy žiadny potkaniar nevyvedie.

Nejako, niekedy, niekto

Pokúsim sa odolať pokušeniu načrtnúť tu v troch vetách to, čo by mohlo pokojne oponovať celému dokumentu nazvanému Učiace sa Slovensko.

Nedá mi však, aby som aspoň nenaznačil, že schodná cesta sa nečrtá tam, kde si minister školstva predstavuje učiteľku ako nejakú včeliu kráľovnú, ktorá vábivým zásnubným tancom očarí všetkých svojich žiakov a tí za ňou vo veľkom roji poletia ponad vŕšky a doliny, tu a tam sa obtrú o kvitnúce stromy poznania, napijú sa zo žriediel vedomostí a domov sa vrátia s lícnymi kapsami do prasknutia napratanými plodmi múdrosti. Lebo toto je duch diela, ktoré mala verejnosť pripomienkovať a ktoré vzletne nazvali – Učiace sa Slovensko.

Medzitým sa ukázalo, že je to vlastne Bučiace Slovensko, presne ako talianskej opere, keď sólista nezvládne svoj part. Len je tu pre názornosť preložené do síce mierne poetizujúcej, no silno pochabej reči. Pretože aj to je v tom dokumente zakódované. Pochabosť pochádzajúca z predstavy, že ono sa to urobí. Nejako, niekedy, niekto. My si môžeme umyť ruky, my sme vám ukázali – tadiaľto, barani.

A do toho bum – písať budete len predpísaným spôsobom, milé prváčence. A pridáme vám hodiny dejepisu. A hodiny brannej výchovy. Aby ste nemali čas na sprostosti. Ja vám dám internety! Ja vám dám fejsbúky! Budete pochodovať v plynových maskách, až sa z vás bude pariť! Zamilujete si tú svoju vlasť, aj keby ste pritom mali dušu vypustiť. To vám vravím, ako že sa Danko Gajdoš Plavčan volám!

A úbohé dieťa už dopredu vie, že ho to neminie. Ale ono znesie. Veď je predsa trénované. Najmenej pol roka, nekonečne dlhého pol roka vie, čo ho čaká každý pondelok. Vie, čo ho neminie v utorok a desí sa toho, čo stopercentne prinesú ostatné dni v týždni zúžené na život podľa školského rozvrhu hodín. A takto ho otužujeme desať rokov.

Ale ako vravím – dieťa to ustojí. Dieťa veľa znesie, jeho nejaký minister nemá čím vydesiť. A vlastne už ani učiteľa nie.

Skala puká, dub sa láme. A my?

Pán predseda parlamentu, páni ministri, nechajte učiteľov učiť, riaditeľov a ich zástupcov to vyučovanie organizovať a dajte im už pokoj. Odpískajte tú svoju reformu, to svoje predstieranie reformy, lebo nie je to nič iné, len odvádzanie pozornosti od skutočných problémov vzdelávania.

Svätý pokoj učitelia potrebujú, nech sa môžu konečne venovať žiakom, nie vašim pomýleným predstavám o tom, ako sa riadi školstvo, ako sa formuje spoločnosť. Už žiadne zlepšenia, nápady a zásahy do organizmu vzdelávania, prosím vás. Lebo keď s tým neprestanete, jedinou cestou pre zodpovedného rodiča a učiteľa bude heslo – každý deň, ktorý dieťa nestrávi v škole, je pre neho zachránený.

Skončíme tým, spolu s baťkom Mináčom, čím sme začali. Aj to bude príznačné, toto prešľapovanie na mieste, lebo hoci už druhý rok chystáme najväčšiu reformu školstva, nikam sme sa za ten čas nepohli; skala puká, dub sa láme, len my trváme tam, kde aj predtým, otvárajú sa staré almary, truhly a truhlice, dvíhajú sa z nich kúdoly prachu, zo starých polorozpadnutých písiem sa vykúva nová politická prax, lebo človek bez svedomia je koža biedna, daromná a národ bez triezvych vedomostí o sebe je len hromádka koží otrockých, číra existencia pre existenciu.