Denník N

Päťdesiatročná šesťdňová vojna

Foto – TASR/AP
Foto – TASR/AP

Izrael ani Palestínčania nie sú pripravení vyriešiť otázky, ktoré ich rozdeľujú. A obe strany na túto patovú situáciu doplácali a doplácajú.

Svet si onedlho pripomenie päťdesiate výročie vojny medzi Izraelom, Egyptom, Jordánskom a Sýriou – konfliktu, ktorý vypukol v júni 1967 a dodnes je svojím spôsobom výnimočný, hoci celé moderné dejiny tohto regiónu sú do značnej miery poznačené násilím. Vojna trvala necelý týždeň, avšak jej odkaz zostáva aj po pol storočí dobre viditeľný.
Namiesto vymazania z mapy
Samotnú vojnu rozpútal preventívny izraelský útok na egyptské letectvo v reakcii na rozhodnutie Egypta vyhostiť z Gazy a Sinajského polostrova mierový zbor OSN a uzavrieť Tiranskú úžinu medzi Sinajským a Arabským polostrovom pre všetky izraelské lode. Izrael zaútočil ako prvý, avšak väčšina pozorovateľov považovala jeho krok za legitímny akt sebaobrany voči bezprostrednej hrozbe.

Izrael nemal v úmysle bojovať na viacerých frontoch, ale vojna rýchlo eskalovala, keď vstúpili do konfliktu Jordánsko aj Sýria a pripojili sa na stranu Egypta. Arabské krajiny prišlo toto rozhodnutie draho. Po iba šiestich dňoch bojov ovládol Izrael Sinajský polostrov a pásmo Gazy, Golanské výšiny, Západný breh Jordánu a celý Jeruzalem. Nový Izrael bol viac ako trikrát rozľahlejší ako starý. Kuriózne, trochu to pripomínalo Prvú knihu Mojžišovu: šesť dní intenzívneho úsilia a potom deň odpočinku, v tomto prípade podpísania prímeria.

Jednostranná bitka a jej výsledok zastavili predstavu (alebo pre niekoho sen), že Izrael je možné vymazať z mapy. Víťazstvo z roku 1967 vtislo Izraelu trvalý ráz, čo predchádzajúce vojny v rokoch 1948 a 1956 nedokázali. Nový štát si konečne osvojil istú mieru strategickej hĺbky. Väčšina arabských vodcov po šesťdňovej vojne zmenila svoj strategický cieľ: namiesto eliminácia Izraela jeho návrat k hraniciam z obdobia pred rokom 1967.
Kreatívna nejednoznačnosť
Šesťdňová vojna však neviedla k mieru, dokonca ani k čiastočnému. Ten musel počkať až do vojny z októbra 1973, ktorá pripravila pôdu pre neskoršie dohody z Camp Davidu a izraelsko-egyptskú mierovú zmluvu. Arabská strana vyšla z následného konfliktu s obnovenou cťou: Izraelčania dostali facku. Z konfliktu možno vyvodiť cenné ponaučenie: presvedčivé vojenské výsledky nemusia nutne viesť k presvedčivým výsledkom politickým, nie to ešte k mieru.

Vojna z roku 1967 však viedla k diplomatickému riešeniu, v tomto prípade k rezolúcii BR OSN číslo 242. Rezolúcia prijatá v novembri 1967 vyzvala Izrael, aby sa stiahol z území obsadených počas nedávneho konfliktu, ale súčasne podporila právo Izraela žiť v rámci bezpečných a uznávaných hraníc. Táto rezolúcia predstavovala klasický prípad kreatívnej nejednoznačnosti. Rôzni ľudia v nej vidia rôzne veci. Vďaka tomu sa rezolúcie ľahšie schvaľujú, ale ťažšie realizujú.

Nie je teda veľkým prekvapením, že medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi stále žiadny mier nezavládol, a to aj napriek nespočetným diplomatickým aktivitám Spojených štátov, Európskej únie a jej členov, OSN i samotných zainteresovaných strán. Tento stav však nemôžeme klásť za vinu Rezolúcii 242. Mier je možný len v prípade, keď sa nejaký konflikt stane zrelým na vyriešenie, a k tomu dochádza až vtedy, keď sú vedúci predstavitelia hlavných protagonistov ochotní aj schopní ku kompromisu dospieť. Ak nie je táto podmienka splnená, potom žiadne dobre mienené diplomatické úsilie zvonku nemôže tento nedostatok vynahradiť.
Doplácajú všetci
Vojna z roku 1967 však mala aj napriek tomu obrovský vplyv. Palestínčania získali identitu a medzinárodný význam, ktoré im do značnej miery unikali, keď ich väčšina žila pod egyptskou či jordánskou nadvládou. Palestínčania už však nedokázali dospieť k vnútornému konsenzu v otázke, či akceptovať Izrael, a ak áno, čo obetovať pre to, aby mohli mať vlastný štát.

Izraelčania sa na niektorých veciach dohodnúť dokázali. Väčšina ich podporila návrat Sinaja Egyptu. Rôzne vlády boli pripravené vrátiť Golanské výšiny Sýrii za podmienok, ktoré nikdy neboli splnené. Izrael sa jednostranne stiahol z Gazy a podpísal mierovú dohodu s Jordánskom. Panovala tiež všeobecná zhoda, že Jeruzalem by mal zostať zjednotený a v izraelských rukách.

V otázke západného brehu Jordánu však konsenzus skončil. Pre niektorých Izraelčanov bolo toto územie prostriedkom na dosiahnutie vyššieho cieľa a malo byť vymenené za bezpečný mier so zodpovedným palestínskym štátom. Pre iných bol Západný breh samotným cieľom, ktorý je potrebné osídliť a udržať.

Tým však nechcem naznačovať úplnú absenciu diplomatického pokroku od roku 1967. Mnohí Izraelčania a Palestínčania si začali uvedomovať realitu existencie druhej strany a potrebu nejakého rozdelenia územia na dva štáty. Zatiaľ však žiadna z oboch strán nie je pripravená vyriešiť otázky, ktoré ich rozdeľujú. A obe strany na túto patovú situáciu doplácali a doplácajú.
Nedokonalý status quo
Okrem fyzickej a ekonomickej dane za neschopnosť sa dohodnúť Palestínčanom ďalej chýba vlastný štát aj kontrola nad vlastnými životmi. Cieľ Izraela byť trvale židovskou, demokratickou, bezpečnou a prosperujúcou krajinou zase ohrozuje časovo neohraničená okupácia a demografický vývoj.

Región aj celý svet zatiaľ do značnej miery presunuli pozornosť inam a zaoberajú sa skôr Ruskom, Čínou alebo Severnou Kóreou. A aj keby medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi zavládol mier, stále by nepriniesol mier do Sýrie, Iraku, Jemenu či Líbye. Päťdesiat rokov po šesťdňovej vojne predstavuje absencia mieru medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi súčasť nedokonalého statusu quo, ktorý už mnohí ľudia začali akceptovať a očakávať.

© Project Syndicate

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie