štvrtok

Slovenská lekárka v Ugande: Adoptovaného syna s HIV sa bojím priniesť na Slovensko

Lekárka Barbora Šilhárová počas práce v Ugande zachránila život malému chlapcovi s HIV, ktorého by biologická matka nechala umrieť, a neskôr si ho adoptovala.

Foto – archív B. Š.

Ako ste sa dostali do Afriky?

Na Slovensku som pracovala ako lekárka 4 roky. Začínala som už byť mierne „vyhorená“, najmä pre stav nášho zdravotníctva. Mala som chuť zmeniť priestor a krajinu, mať znovu pocit, že práca lekára je dôležitá. Jeden z mojich kolegov bol  na projekte v Južnom Sudáne cez Univerzitu svätej Alžbety, to ma oslovilo. V roku 2010 som aj ja dostala možnosť ísť do Ugandy.

V Ugande pracujete najmä s pacientmi, ktorí majú HIV.

Momentálne áno. V Ugande je vysoký výskyt HIV, viac ako 7 zo 100 ľudí je nakazených vírusom. Mojou súčasnou prácou je najmä ambulantná starostlivosť o deti s HIV a ich rodiny. Snažíme sa však venovať  aj prevencii sexuálne prenosných chorôb. Pri deťoch je najhoršie to, že sa väčšinou vírusom HIV nakazia absolútne nevinne, takmer vždy prenosom z matky na dieťa. Zároveň je pri nich celý priebeh choroby horší, rýchlejšie dosiahnu posledné štádium, ktorým je prepuknutie AIDS. Väčšinou teda aj skôr umierajú, najmä ak nie sú na liečbe. Hoci tieto deti nemôžu za to, že sú HIV pozitívne, často sa dostávajú na okraj rodiny a spoločnosti. Pretože ak je v rodine viac detí a nie všetky majú HIV, často sa dáva prednosť v štúdiu, v jedle a v ďalších veciach tým, ktoré sú zdravé. Napriek tomu, že tu v Ugande je HIV pomerne častým ochorením, HIV pozitívne deti, ale aj dospelí sú často obklopení stigmou, boja sa o tom povedať svojmu okoliu, v škole sa im pre to posmievajú a podobne.

HIV však nie je tabu len v Afrike, ale aj u nás. Líši sa nejako, ako tú chorobu vnímame?

V Európe sa vie o HIV ešte menej ako tu. Takže hoci je napríklad naše školstvo na omnoho vyššej úrovni, v Afrike často ľudia vedia o HIV viac. U nás sa táto choroba často spája s narkomanstvom, homosexualitou a prostitúciou. Ľudia často nevedia, ako sa prenáša: myslia si napríklad, že sa prenáša podaním rúk, pohladkaním, pobozkaním, kýchaním a podobne, čo vôbec nie je pravda. HIV sa nedá chytiť pri bežnom kontakte s HIV pozitívnymi ľuďmi, a to ani používaním rovnakých vecí či v spoločnej domácnosti. Prenáša sa najmä pohlavným stykom, a to nielen u homosexuálov. Iný spôsob prenosu je kontakt krvi s infikovanou krvou, napríklad použitím spoločnej zakrvavenej žiletky alebo ihly, ale ten je podstatne zriedkavejší. Je dôležité, aby boli ľudia o tejto chorobe informovanejší a aby nediskriminovali tých, ktorí sú nakazení.

Vy ste si v Ugande adoptovali HIV pozitívneho chlapčeka. Kedy ste sa tak rozhodli?

Bol to biologický syn jednej z našich pacientok. Narodili sa jej dvojičky – jedno dieťa bolo zdravé, druhé malo HIV. Matka však situáciu nezvládala – malý nebol schopný jesť, nemal sací reflex. Keď som sa s ním prvýkrát stretla, trpel ťažkou podvýživou. V ôsmich mesiacoch vážil 2,6 kilogramu. Matka povedala, že buď mu pomôžeme, alebo ho nechá zomrieť. Zobrala som si ho domov. Samozrejme som vtedy netušila, že si ho adoptujem – bola to krízová situácia, snažili sme sa mu zachrániť život. Nemám vlastné deti a pritom mám k deťom dobrý vzťah, bolo mi ľúto nechať chlapčeka zomrieť. Po čase som si uvedomila, že sme si vybudovali vzťah. Zdravotný stav sa mu zlepšil pravidelnou stravou a liekmi. Jeho matka za mnou neskôr prišla s tým, že ho už nechce – povedala, že jeho skutočnou matkou som vlastne teraz už ja. Takže sme začali adop­čný proces. Chlapčeka som pomenovala Miško, sme spolu už tri roky.

Barbora Šilhárová (1981)

Vyštudovala na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského. Od roku 2010 je zamestnankyňou Vysokej školy sv. Alžbety, pracuje prevažne na projektoch v Afrike (Uganda, Lesotho, Južný Sudán). V roku 2012 spolu s tímom založila organizáciu Health Initiatives Association a otvorila detskú HIV kliniku v Ugande.

Aký je život s Miškom?

Na Miškovi nevidno, že má HIV, správa sa úplne ako iné deti. Nemám problém o tom rozprávať, pretože si nemyslím, že HIV je horšie ochorenie ako hepatitída B alebo iné chronické infekčné ochorenia, ale rozdiel medzi zdravými a chorými deťmi podľa mňa nie je – líši sa skôr to, ako si človek trúfne na to, čo ho čaká. Ja stále dúfam, že sa v budúcnosti vynájdu lepšie lieky. Beriem to tak, že niekedy človek musí reagovať aj inštinktívne: bola som tu, Miško potreboval pomoc, tak prečo nie?

Aké boli začiatky?

Nebolo to ľahké, pretože ako slobodnej matke mi niekedy chýba partner. Sú aj ťažké chvíle. Ale často aj zabúdam na to, že je chorý. Spomeniem si na to, keď mu dvakrát denne dávam lieky, ale inak je to krásny a milý chlapček, veľmi poslušný. Nemyslím, že by mal byť nejaký rozdiel medzi tým, čo pociťujete k čiernemu chorému dieťaťu, a tým, čo pociťujete k bielemu zdravému dieťaťu. Puto sa vytvorí tak či tak.

Je to tak, že po čase človek prestane vnímať rozdiely?

Úprimne sa priznám, že

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Prémiový článok e-mailom
raz týždenne zadarmo!

Najčítanejšie

| |

Už viac ako 91020 z vás dostáva správy e-mailom