Slovensko-maďarská zmluva – dobrá či zlá?

Podpísanie Zmluvy o dobrom susedstve a priateľskej spolupráci medzi Slovenskou republikou a Maďarskou republikou vtedajšími premiérmi Vladimírom Mečiarom a Gyulom Hornom pred dvadsiatimi rokmi, 19. marca 1995 v Paríži, bolo dobrým krokom. Zhodli sa na tom všetci vnútroštátni aktéri, aj tí, ktorí zmluvu v tom čase tvrdo kritizovali.

Nakoniec, znakom nie veľmi nadšeného postoja k obsahu zmluvy naprieč celým vtedajším politickým spektrom bola skutočnosť, že slovenský parlament zmluvu ratifikoval až rok po jej podpísaní – 26. marca 1996 po dlhotrvajúcich polemikách nielen medzi vládou Vladimíra Mečiara a vtedajšou opozíciou, ale aj vo vnútri vládnej koalície – medzi Hnutím za demokratické Slovensko a Slovenskou národnou stranou.

Medzitým vláda a parlament ešte stihli prijať niekoľko kontroverzných zákonov, ktoré doteraz ovplyvňujú vzťah medzi slovenskou väčšinou a maďarskou menšinou na Slovensku.

Medziobdobie

Prvým z nich bol jazykový zákon, ktorého jednu časť vyhlásil Ústavný súd v roku 1997 za protiústavnú. Druhým bol zákon o územnosprávnom členení, ktorý zafixoval neprirodzene vytvorené okresy na južnom Slovensku a hranice krajov stanovil spôsobom ignorujúcim prirodzene vytvorené regióny nielen na juhu, ale na celom území Slovenska. Možno to mala byť dodatočná garancia, aby sa žiadna z klauzúl zmluvy nemohla interpretovať ako dôvod presadzovania etnickej autonómie.

Išlo najmä o odvolávku na Odporúčanie Parlamentného zhromaždenia Rady Európy č. 1201, ktoré nevylučovalo vytvorenie menšinových samosprávnych orgánov v regiónoch, kde tvoria príslušníci národnostných menšín väčšinu.

Na druhej strane, v období medzi podpisom zmluvy a jej ratifikáciou Slovenská republika pristúpila k Rámcovému dohovoru Rady Európy na ochranu národnostných menšín. Dohovor je napriek menším nedostatkom doteraz najkomplexnejším medzinárodným dokumentom zakotvujúcim ľudské práva osôb patriacich k národnostným menšinám.

Práve pre odvolávku na Odporúčanie č. 1201 kritizovala vtedajšia parlamentná opozícia Vladimíra Mečiara najviac, a pre ňu čelil kritike aj vo vnútri vládnej koalície. Riešenie sa našlo v tom, že súčasťou návrhu, na základe ktorého parlament vyslovil súhlas so zmluvou, bola aj verbálna nóta zaslaná vládou maďarskému partnerovi ešte pred podpisom zmluvy.

V nóte sa píše: „Vláda Slovenskej republiky zdôrazňuje, že nikdy neprijala a v zmluve nezakotvila nijaké formulácie, ktoré by boli postavené na uznaní princípu kolektívnych práv pre menšiny a ktoré by pripúšťali vytváranie autonómnych štruktúr na etnickom základe. […] Spolu s ďalšími príslušnými ustanoveniami dokumentu táto zmluva dôsledne rešpektuje uznávané európske štandardy, ktoré sú postavené výlučne na individuálnych právach osôb patriacich k národnostným menšinám. Preto akákoľvek iná interpretácia neprichádza do úvahy.“ Vtedajšia koalícia maďarských menšinových strán v Národnej rade zmluvu nepodporila, nepovažovala ju za dostatočne vyváženú.

Zmluvy sa neprijímajú na rok či dva

Napriek všetkým peripetiám a výhradám som osobne patril vždy k zástancom slovensko-maďarskej zmluvy. Nielen preto, že preferujem diplomatické riešenia oproti silovým. Myslím si, že medzištátne zmluvy sa neuzatvárajú na rok či na dva a ich prínos sa prejavuje v dlhšom časovom horizonte. Z tohto pohľadu je nesporné, že zmluva prispela k „normalizácii“ vzťahov medzi oboma krajinami. V mnohých oblastiach – najmä v oblasti hospodárskych vzťahov, bezpečnostnej či energetickej politiky – výrazne prispela k oživeniu a rozvoju vzťahov k obojstrannému prospechu.

Slovenská strana, vrátane nezávislých analytikov či verejne činných osobností, považuje za jeden z najväčších prínosov zmluvy skutočnosť, že sa Maďarsko zaviazalo k rešpektovaniu neporušiteľnosti spoločných štátnych hraníc a územnej integrity Slovenskej republiky a k zdržaniu sa použitia sily alebo hrozby silou proti územnej celistvosti alebo politickej nezávislosti susedného štátu.

K tomu istému sa, samozrejme, recipročne zaviazala aj Slovenská republika. No len maďarskú vládu k tomu bolo treba podľa niektorých domácich interpretácií „donútiť“, pretože ona sa to vraj dlho zdráhala urobiť.

Neporušiteľnosť hraníc

Je pravda, že výrok prvého demokraticky zvoleného maďarského premiéra Antalla z júna 1990 o tom, že sa (v duchu) cíti ministerským predsedom pätnástich miliónov Maďarov, mohol na Slovensku vzbudiť oprávnené obavy. Takisto mohlo určité znepokojenie vzbudiť aj odstúpenie Maďarska od zmluvy o vybudovaní sústavy vodných diel Gabčíkovo – Nagymaros. Silné vyhlásenia niektorých maďarských politikov po tom, ako Slovenská republika v roku 1992 jednostranne odklonila Dunaj pri Čuňove, aby mohla začať s výstavbou gabčíkovskej zdrže, len priliali olej do ohňa.

Myslím si však, že význam klauzuly o neporušiteľnosti hraníc sa na slovenskej strane preceňuje. Premiér Antall si bol vedomý, že garancie neporušiteľnosti hraníc sú jednoznačne zakotvené už v Parížskej mierovej zmluve medzi Maďarskom a víťaznými mocnosťami z roku 1947, v Helsinskom záverečnom akte Konferencie o bezpečnosti a spolupráce v Európe z roku 1975 a, napokon, aj v Charte OSN. Toho istého si musel byť vedomý aj Gyula Horn. Po spoločnom vstupe Slovenska a Maďarska do Európskej únie a NATO je aj táto časť zmluvy v podstate už historicky úplne prekonaná, ako to uviedol vo svojich komentároch k výročiu aj historik Dušan Kováč.

Najzaostalejší región

Paradoxne, najmenší pokrok sa dosiahol práve v tej oblasti, ktorej zmluva venuje najväčší priestor – v oblasti postavenia a práv národnostných menšín. Nemám pritom na mysli len realizáciu konkrétnych práv spojených so zachovaním a rozvojom národnostnej identity, či už Maďarov na Slovensku alebo Slovákov v Maďarsku, ale napríklad aj rozvoj prihraničných regiónov.

Južnoslovenský región, najmä úsek medzi Šahami a Kráľovským Chlmcom ostal v mnohých ohľadoch najzaostalejším územím Slovenskej republiky bez veľkých nádejí na radikálne zlepšenie, ale platí to aj pre opačnú stranu spoločnej hranice.

Školy

Podľa niektorých komentárov (napríklad podľa vyjadrenia profesora Kováča v relácii Rádia Slovensko K veci 19. marca) sa nič zásadne nezmenilo ani v oblasti menšinového školstva. V Maďarsku boli aj predtým slovenské školy vlastne školy maďarské, len s vyučovaním slovenského jazyka a kultúry ako predmetu. Tento stav ostal zachovaný.

Na Slovensku boli školy s vyučovacím jazykom maďarským aj predtým, a na tom sa tiež nič nezmenilo. Samozrejme, zmluva k recipročnému porovnávaniu postavenia maďarskej menšiny na Slovensku a slovenskej menšiny na Slovensku zvádza, ale takéto porovnávanie nie je celkom korektné.

Ak kladieme otázku spôsobom, prečo má približne 20-tisíc oficiálne evidovaných Slovákov v Maďarsku len niekoľko škôl, v ktorých sa len predmet slovenský jazyk vyučuje po slovensky, tak analogická otázka vo vzťahu k slovenskému štátu by mala znieť nasledovne: Prečo nemá 40-tisíc oficiálne evidovaných Rusínov a Ukrajincov na Slovensku plnohodnotné školy s vyučovacím jazykom rusínskym alebo ukrajinským, prečo existuje len niekoľko málo škôl, kde sa vyučuje iba ukrajinský jazyk ako predmet?

Ak staviame problém tak, že polmiliónová maďarská menšina má k dispozícii sieť škôl s vyučovacím jazykom maďarským, tak sa zároveň musíme pýtať, či kurikulá v týchto školách dostatočne rešpektujú kultúrne špecifiká maďarskej národnostnej komunity a či má maďarská menšina reálne a efektívne možnosti, a nástroje ovplyvniť vzdelávacie politiky štátu v oblastiach, ktoré sa ich týkajú.

Na všetky tieto otázky môžeme, samozrejme, odpovedať tak, že budeme rekriminovať históriu. Tá nám môže pomôcť pochopiť mnohé súvislosti, procesy a fakty, ale nepomôže nám v hľadaní výhodných a spravodlivých riešení pre dnes žijúcich ľudí a pre budúce generácie. Ak teda slovensko-maďarskú zmluvu doteraz ani jedna zo strán nevypovedala, lebo ju obe považujú za naďalej relevantnú, dôležitú a vzájomne prospešnú, tak z nej skúsme vyťažiť ešte viac ako doteraz.

Autor je predsedom Helsinského výboru pre ľudské práva na Slovensku,
 v čase podpisu zmluvy bol podpredsedom Maďarskej občianskej strany