Denník N

Policajné protidrogové akcie na školách nefungujú, keď mladým ide o život, boja sa volať sanitku

Iveta Chovancová. Foto – archív I. Ch.
Iveta Chovancová. Foto – archív I. Ch.

Policajné preventívne akcie podľa Ivety Chovancovej, ktorá pomáha závislým, nefungujú. Slovensko nedáva peniaze na prevenciu a pomoc závislým a štát nemá žiadnu ucelenú koncepciu v situácii, keď tretina mladých vyskúša nelegálnu drogu.

Ako hodnotíte policajné preventívne akcie v školách?

Je chybou volať policajné kontroly prevenciou. Nikdy nebolo potvrdené, že fungujú. Polícia má v drogovej politike úplne inú funkciu a bolo by dobré, keby pôsobili vo svojom poli odbornosti. Užívanie drog je v prvom rade najmä sociálny a zdravotný problém, a tak by sme ho mali aj riešiť.

Sú v niečom podobné akcie vôbec prospešné?

Ak je cieľom policajných akcií, aby deti a mladí nebrali drogy, tak táto forma práce jednoznačne zlyháva. Ale na Slovensku je to už taká tradícia a najmä nič iné tu školy ani rodičia často nemajú k dispozícii. Policajné kontroly sú premrhanou šancou na skutočnú odbornú činnosť, ktorá by prispela k ochrane zdravia detí a celých rodín. Alebo by sme naozaj chceli, aby každý tretí mladý človek skončil vo väzení? Sú to aj premrhané zdroje, ktoré by radšej mali ísť na systém skutočnej odbornej pomoci.

Združenie Odyseus, ktoré v teréne pomáha ľuďom závislým od drog – vymieňa im napríklad striekačky, robí poradenstvo a drogovú osvetu. Združenie vedie Iveta Chovancová, ktorá vyštudovala liečebnú pedagogiku a psychológiu.

Represívne akcie teda ako preventíva nefungujú?

Takmer tretina mladých na Slovensku vyskúšala ilegálnu drogu a v užívaní marihuany, pervitínu a extázy prevyšujeme európsky priemer. Ťažko teda hľadať pozitíva na niečom, čo neplní svoj účel. Potom by sme v rámci našej činnosti na festivaloch a tanečných akciách nestretávali toľko mladých ľudí, ktorí sú v kritickom stave a boja sa zavolať nielen domov, ale aj sanitku. Reálne ich kamarátovi ide o život a oni riešia, že doma budú mať problém a nie sú schopní zdvihnúť telefón či vyhľadať zdravotníkov. Ak sme tam, urobíme to za nich my, poskytneme krízovú pomoc. Nie je to ich vina. Keď sa boja požiadať o pomoc dospelých v momente, keď majú vážny problém, chyba bude asi aj na našej strane. Zastrašovanie doma či v škole otvorenej komunikácii nepomáha.

Čo hovoríte na prístup polície, ktorá v stredu prišla na bratislavskú strednú školu aj so psom a jedného žiaka podrobne prehľadávali?

Nie som právnička, nemôžem sa vyjadriť k ich právomociam. Pri prevencii policajti so psami na škole nemajú čo robiť. Na školy, k rodičom a deťom potrebujeme dostať dlhodobé programy, ktoré budú podporovať komunikáciu, vhodné normy, vzory, sociálny život. Mladí potrebujú mať také sociálne zručnosti, aby vedeli komunikovať o tom, čo ich trápi, vyhľadať pomoc, riešiť situácie súvisiace s drogami a rovesníkmi. V tom všetkom im má prevencia dlhodobo pomáhať. Cieľom je najmä oddialenie skúsenosti s drogou na vyšší vek a zabránenie tomu, aby došlo k vysokorizikovému užívaniu drog.

Aké veľké je riziko vzniku závislosti, keď s drogami začína už dieťa?

Slovenské prieskumy hovoria o tom, že užívanie nelegálnych drog dominuje najmä medzi mladými vo veku 15 až 34 rokov. Viaceré výskumy upozorňujú, že čím skôr dieťa začne experimentovať s drogami, tým skôr a vážnejšie môžu prísť následky. Nie je ohrozené len závislosťou, ale aj inými ochoreniami, hrozí rozvoj psychiatrických porúch. Môže im tiež hroziť vylúčenie zo školy. Odborníci sa zhodujú, že je prospešné, aby sa vek prvého experimentu posúval vyššie pre fyzickú zrelosť, ale aj skúsenosti a lepšie zhodnotenie situácie.

Pracujú s tým nejako školy alebo sa iba snažia drogy držať mimo nej?

Je dôležité podporiť ohrozených mladých ľudí. Keď už s drogami experimentujú, mali by vedieť, ako riziká znížiť. Toho sa v školách zatiaľ boja, lebo majú mylný dojem, že by tým podporovali užívanie drog. Je pre mňa šokujúce, že vôbec nemajú strach z toho, že mladému človeku zničia život väzením a vylúčením z kolektívu, keď zavolajú políciu. Odstrihnú mu akúkoľvek šancu na pomoc, onálepkujú ho a zbavia sa tým zodpovednosti.

Iveta Chovancová Foto – archív I. CH.

Chcú tým odstrašiť ostatných?

Školy sa pravidelne stretávajú s tým, že v nejakom ročníku sa im užívanie drog skôr či neskôr ukáže. Potom nastáva panika, hľadanie riešení a zistenie, že riešenia chýbajú. Asi najčastejšie na to idú cestou šírenia strachu s predstavou, že to niekoho raz odradí od drog. Okrem polície sem môžeme zaradiť aj scientológov s prednáškami, kde vyslovene o drogách klamú a deťom hrozia tragickými dôsledkami, prípadne vybavia prednášku od niekoho, kto závislosť zažil a abstinuje, ktorá sa spravidla takisto nesie v dramatickom duchu. Áno, závislosť je hrozivá choroba a dá sa jej predísť. Ale toto nie sú účinné cesty. Nesmierne si vážim ľudí, ktorí majú odvahu hľadať aj iné riešenia a oslovia napríklad nás v združení Odyseus či niektorú z ďalších ,harm reduction‘ organizácií, aby sme im pomohli. A zároveň mi je ľúto, že školy často musíme odmietnuť z kapacitných dôvodov a vysvetliť im, že jednorazová prednáška naozaj veľa vody nenamúti. Pokiaľ by mali Centrá pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie dostatočné kapacity a zdroje na dlhodobé osvedčené programy, to by bola asi najlepšia cesta.

Keď to doteraz nefungovalo, čo sa má zmeniť?

V prvom rade by tu mal existovať nejaký systém. To je otázka, ktorú má v rukách minister zdravotníctva, ktorý predsedá Rade vlády pre protidrogovú politiku. Nech je systém vedecky podložený, transparentný, dostatočne financovaný. Nech sú zapojení rodičia, nech sú zapojené ohrozené skupiny, nech sa špeciálne pracuje s mladými aj dospelými, ktorí sú v riziku. Investujme do toho, čo sa oplatí. Už aj na Slovensku máme analýzu, ktorá hovorí, že napríklad náš program výmeny injekčných striekačiek je nákladovo vysoko efektívny. Preukázateľne chráni verejné zdravie. Tento rok však zanikol posledný takýto program na východnom Slovensku a stredné Slovensko už takisto žiaden nemá.

Podobné policajné kontroly robia policajti napríklad aj na českých školách. Robia niečo výrazne inak alebo majú ich akcie rovnaké nedostatky?

Bohužiaľ, náš systém drogovej politiky sa nemôže porovnávať so zahraničím. V Česku ide viac ako polovica rozpočtu na protidrogovú politiku na aktivity polície. Ale je dôležité, že porovnateľná suma ide aj na odbornú pomoc, teda na prevenciu, liečbu a harm reduction, čo je v Čechách asi 21 miliónov eur. U nás je účelovo na protidrogové aktivity vyčleneného pol milióna, čo je tu pre niektorých ľudí vlastne iba jedna luxusná vila. Ak sa aj v českej škole žiak stretne s policajnou kontrolou, tak to nie je jediná intervencia, ktorá sa k nemu dostane.

Čo robia inak?

Česi v oblasti drog výrazne podporujú metódy práce, ktoré sú vedecky overené, účinné a štátom monitorované. Ale nie je to len o inej výške zdrojov, ale aj o premyslenej a odbornej koncepcii drogovej politiky. Najviac podporujú harm reduction, čo je znižovanie rizík, ktoré je u nás v katastrofálnom stave aj podľa Európskeho monitorovacieho centra pre drogy. Na Slovensku radšej kupujeme lopty, platíme mediálne kampane a posielame psy.

Jozef Čentéš z generálnej prokuratúry hovorí, že sa medzi odborníkmi združenými pod ministerstvom spravodlivosti zvažuje dekriminalizácia jednej dávky drogy. Čo si o tom myslíte?

Môže to znieť paradoxne, ale dekriminalizácia drog priniesla už viacerým krajinám benefity práve v podobe lepšie vybudovaného systému pomoci, ktorý chráni zdravie a dáva ľuďom druhé šance. Oplatí sa tento model zvážiť, napokon je to už súčasťou programového vyhlásenia vlády. V Česku, ale napríklad aj v Portugalsku priniesol pozitívne výsledky. Možno budú ľudia prekvapení, ale dekriminalizáciu podporuje aj Svetová zdravotnícka organizácia. V praxi vidíme každý deň, aké dosahy má kriminalizácia ľudí užívajúcich drogy.

Aké?

Mnohí sú trestaní vlastne len za to, že boli zvedaví a experimentovali, alebo že trpia chorobou. Prídu z väzenia rovno k nám na ulicu, nepripravení, bez občianskeho preukazu, bez bývania, s rozvrátenými rodinnými väzbami. Nový začiatok sa často nekoná. Koľko myslíte, že majú šancu abstinovať v takýchto podmienkach? Väzenie nie je liečenie. A tiež nesmieme zabúdať, že tu vždy bude skupina ľudí, ktorá sa nemôže alebo v danom momente nechce liečiť. Aj s tými si štát musí vedieť poradiť na základe odbornosti a solidarity, nie predsudkov.

Aký vplyv by to malo na deti a mladých ľudí?

Patríme medzi krajiny s najprísnejšími trestami v rámci Európskej únie a aj tak u nás takmer tretina mladých skúsi nelegálnu drogu. Nepreukázalo sa, že by dekriminalizácia výskyt užívania drog zásadne zvyšovala, takisto ani súvisiace škody či kriminalitu. Ročne sme v kontakte so stovkami mladých ľudí, ktorí užívajú drogy rôznym spôsobom a v rôznej frekvencii. Tí, ktorí majú kde bývať, majú kontakt s rodinou, prípadne majú prácu a neboli trestaní, sú na tom omnoho lepšie ako tí, ktorí sú v opačnej situácii. Dekriminalizácia neznamená voľnosť, naopak, je o zodpovednosti štátu efektívne vynakladať verejné peniaze a pomôcť vtedy a tam, kde treba. Ide ruka v ruke s odbornými intervenciami, ktoré tu teraz chýbajú.

Aké drogy sú na Slovensku najbežnejšie?

Najčastejšie ide o marihuanu, ale vyskytuje sa aj extáza, pervitín, kokaín. Medzi najčastejšie dôvody pre experimentovanie s drogami aj podľa prieskumov patrí zvedavosť, túžba nevyčnievať v partii, menej častá, ale nie zanedbateľná je kompenzácia nejakých problémov a ťažkostí. Nezabúdajme, že s prvou drogou – alkoholom, ktorú mladí skúšajú, sa stretávajú práve v rodine a niekedy aj pred pubertou. Ide o tolerovanú drogu, ktorú rodina dieťaťu ponúkne ochutnať, no predsa sa o ňom deti otvorene veľa nedozvedia a zakázané najviac chutí.

Teraz najčítanejšie