Denník N

Elegantné adieu džezovej legendy

Posmrtne vydaný album amerického klavíristu, skladateľa, producenta a speváka Allena Toussainta, ktorý dokončil tesne pred svojou náhlou smrťou, je symbolickou prechádzkou medzi jeho obľúbenými žánrami.

Preslávený, ale tak trochu v  tieni skromnosti stojaci americký klavirista, skladateľ, producent a spevák Allen Toussaint (1938 – 2015) patril medzi významné hudobné osobnosti New Orleansu s  presahom do celého sveta. Bol stelesnením hudby miesta, kde sa miešali všetky možné hudobné jazyky, či to bolo blues, džez, country, alebo európska vážna hudba.

Jeho skladby hrali aj Rolling Stones či Doors

Na klavíri začal hrať už ako šesťročný, ale klasické skladby ho vôbec nezaujímali, skôr inklinoval k  boogie-woogie. Naplno sa do hudby ponoril až po prvých počúvaniach neworleanského bluesového speváka a klaviristu zvaného Profesor Longhair, ktorý bol jedným z hlavných tvorcov a  propagátorov spôsobu klávesovej hry zvanej stride piano, čo je virtuózny štýl, kde pravá ruka hrá melódiu a ľavá prakticky nahrádza rytmickú sekciu aj orchester. (U nás tak hrá napríklad Janko Lehotský.) Odvtedy si Toussaint dával ku klavíru rádio a učil sa hrať skladby, ktoré v  ňom počúval. Vystupovať začal ešte skôr, ako dospel, a  „mozartovský“ talent sa u  neho prejavoval aj vo vlastných originálnych kompozíciách.

Jeho neskorší vplyv siahal poriadne ďaleko od rodiska a typické skladby mali v repertoári rockové hviezdy 60. rokov ako Yardbirds, Rolling Stones, Who či Doors, rovnako ako osobnosti či skupiny rôznych štýlov v ďalších dekádach: John Mayall, Ringo Starr, Eric Clapton či Robert Plant. Počas svojej kariéry spolupracoval s hudobníkmi ako Elvis Costello, Paul McCartney alebo s kapelou Boba Dylana The Band, ktorej pripravil aranžmány pre slávny posledný koncert, o ktorom režisér Martin Scorsese natočil film The Last Waltz (1976). Bol jedným z tých, ktorí do hudby z New Orleans pomáhali vniesť aj typický funkový rytmus. Neskôr využil Toussaintove aranžérske a dirigentské schopnosti aj spievajúci herec Hugh Laurie.

V roku 2005 sa zapojil do fundraisingovej kampane na opravu New Orleansu po tom, čo ho zdevastoval hurikán Katrina. Tieto hudobníkove snahy ocenil prezident Barack Obama v roku 2013, keď mu udelil Americkú národnú medailu za umenie. „Po tom, čo jeho rodné mesto zničil hurikán a Allen Toussaint bol donútený k evakuácii, urobil čosi, čo bolo pre New Orleans ešte dôležitejšie. Vrátil sa a svoj hudobný talent venoval tomu, aby pomohol mesto postaviť späť na nohy,“ uviedol Barack Obama.

Album s hviezdnymi hosťami a viacerými kuriozitami

Posmrtne vydaný album American Tunes (Nonesuch/Warner Records), ktorý produkoval pesničkár a  gitarista Joe Henry, je „prechádzkou“ medzi Toussaintovými rozmanitými žánrami. Základy súboru štrnástich skladieb nahral najprv sám, aby ich neskôr, tesne pred svojím náhlym odchodom zo života aj scény, doplnil spoluprácou s  exkluzívnou rytmikou (bubeník Jay Bellerose a  basista David Piltch) a  hviezdnymi hosťami – speváčkou Rhiannon Giddens, saxofonistom Charlesom Lloydom, klávesistom Van Dyke Parksom a  gitaristami Billom Frisellom a  Gregom Leiszom.

Kolekcia obsahuje viacero kuriozít. Titulnú skladbu albumu – pesničku American Tune z  tretej sólovej platne pesničkára Paula Simona There Goes Rhymin‘ Simon, ktorej melódia je viac-menej inšpirovaná Bachovými Matúšovými pašiami, spieva s krehko šarmantným pátosom sám Allen Toussaint a  hudobný romantizmus 19. storočia netypicky pripomína „klavírovanie“ z dielne Louisas Moreana Gottschalka, ktorý ako 15-ročný prišiel z New Orleansu študovať do Paríža, kde spoznal Chopina, spolupracoval s  Berliozom a na európske pódiá priniesol autentickú hudbu černochov z Nového sveta.

Toussaint nezabúda ani na svoj zásadný vzor Professora Longhaira – jeho „hymna“ či kánon Mardi Gras In New Orleans a rozmarná Hey Little Girl nemôžu chýbať. Rovnako tak pesnička Viper´s Drag od iného úspešného rozvíjača štýlu stride piano Thomasa Fats Wallera alebo klasika blues Earla Kinga Big Chief. Zastúpené sú aj nezabudnuteľné štandardy Duke Ellingtona (Rocks In My Bed a Come Sunday) či Waltz For Debby Billa Evansa. Toussaintovu vlastnú klavírnu tvorbu predstavujú dva dnes už evergreeny Delore´s Boyfriend a  Southern Nights.

Jeho ticho naliehavý odkaz, ktorý posmrtný album zanecháva, bude v  aktuálnom roku rozvinutý rozličnými výberovými kompiláciami.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie