Taťjana Lehenová:  Škoda, že extáza nikdy nemôže mať dlhé trvanie  

Tá kapitolka sa volá Výmena mamičiek, čo je so zreteľom na fakt, že ide o  knihu pre deti, celkom bezúhonný názov. Povedzme si však pravdu – ide o  výmenu manželiek, ozajstnú, dospelácku, a  teda o tému v detskej literatúre tabuizovanú a  neznámu. No našťastie a na veľkú radosť malej Mišky rodičovská výmena trvá len krátko a  protagonistka nevšednej knižky Je Miška myška? (Príhody celkom skvelej rodiny) môže ďalej so spokojnou dušou a s neodolateľným detským šarmom odkrývať zložitý problém rodinnej harmónie. Autorkou tejto knihy, patriacej k  tomu najlepšiemu, čo u  nás v tvorbe pre deti vzniklo, je TAŤJANA LEHENOVÁ, ktorej prvá básnická zbierka vyvolala koncom 80. rokov škandál v oficiálnych literárnych kruhoch. Vtedy si mladá autorka trúfla verejne siahnuť na tabuizovaný sex a vzťah muža a ženy predstavuje telesne, radostne a s potešením z detailnej fyziologickej obnaženosti.

Vaša aktívna prítomnosť v slovenskej literatúre trvala veľmi krátko – v  roku 1989 debutová zbierka Pre vybranú spoločnosť, o dva roky nato druhá básnická zbierka Cigánsky tábor a tiež kniha pre deti Je Miška myška? Podľa  poradia vydávaných kníh to vyzerá na prekvapujúcu postupnosť od „odvážnej“ erotiky po dielko pre deti, no skutočnosť je, myslím, trochu iná. Ako teda tie knihy vznikali, nebodaj aj súčasne, keď sa zmestili do troch rokov?

Celkom súčasne nevznikli. Ale máte pravdu, že konečná podoba prvej zbierky Pre vybranú spoločnosť a vytvorenie myšky Mišky sa viac-menej časovo prekrývali. Išlo o také fajn obdobie, keď sa všetko dialo intenzívne a rýchlo. Vždy som považovala za bezbrehé vystatovanie, ak niekto z mojich kreatívnych známych tvrdil, že napísal knihu za týždeň. Ale je pravda, že táto moja jediná detská próza má dve časti, a minimálne tú druhú som skutočne napísala za dva týždne. Viem to presne, keďže po dokončení prvej časti som sa v zamestnaní hodila na maródku, aby som mohla doma intenzívne písať. Po dvoch týždňoch som sa vrátila do práce zdravá a šťastná, pretože Miška bola hotová.

Ako ste vnímali rozporuplné prijatie vašej knihy Pre vybranú spoločnosť a  osobitne inkriminovanej básne Malá nočná mora?

Ide o dve časové roviny. V tom čase mohla knižka vyjsť najskôr o dva roky po jej ponúknutí vydavateľstvu (a to ešte znamenalo, že preskočila všetky poradovníky). Keď som zbierku Pre vybranú spoločnosť odovzdala, básnik a redaktor vydavateľstva Slovenský spisovateľ Štefan Moravčík neváhal a uverejnil hneď zopár básní časopisecky. Bola medzi nimi i Malá nočná mora, ktorá trocha rozvlnila inak pokojné stojaté vody slovenskej poézie. Nechcela som veriť svojmu šťastiu, že také milé malé nič môže vyvolať toľko rozruchu (veď z dnešného pohľadu by sme ten text považovali priam za nevinný, nemyslíte?) Ale vtedy to bol pomerne ťažký kaliber, ktorý zbierke urobil neobyčajnú reputáciu. Keď konečne vyšla, zmizla z pultov prakticky obratom. Také niečo sa dnes už asi ani nemôže stať. Škoda. Je to úžasné.

Stretli ste sa s básnikmi či literárnymi vedcami – reprezentujúcimi oba názorové tábory – aj osobne? Dostali ste šancu vyjadriť svoj postoj k vlastnej tvorbe aj v médiách?

Samozrejme som sa stretla nielen s názorovými súkmeňovcami alebo pochlebovačmi, ale i s urputnými vymetačmi diabla a zapálenými upaľovačmi stríg, vrátane Jána Švantnera. Aspoň som mu mohla osobne poďakovať (a to nemyslím ironicky). Zaujímavé bolo, že pri rozhovore zoči-voči sa pobúrení ochrancovia dobrých mravov správali skôr galantne a takmer neisto, akoby intuitívne vnímali, že niečo možno zle odhadli. Čo sa týka médií, na tému Malej nočnej mory a virvaru, ktorý vyvolala, so mnou chcel hovoriť vari každý, s kým som robila rozhovor. Ale ja som sa v  duchu zariekla, že sa nenechám vyprovokovať a vôbec sa na tú tému nebudem vyjadrovať. Načo? Necítila som potrebu obhajovať sa. Každý si tú báseň mohol predsa prečítať a vnímať ju na svojej vlastnej úrovni mravnej slobody a čistoty. Reakcie na ňu nevypovedali na prvom mieste o mne, ale o tých, kto ich písali. Pripadalo mi to zaujímavé a  zábavné.

Literárna kritika, alebo aspoň jej časť, vás vtedy zaraďovala k takzvanej barbarskej generácii, či časovo dokonca ešte tesne pred ňu, iní zasa hovorili o akejsi novej forme feminizmu. Čo si o tom myslíte?

Barbarská generácia sa vytvorila síce z mojich kamarátov a spolupútnikov, ale „formálne“ vznikla až v čase, keď som už bola na odchode. Nikdy som k nej teda nepatrila – ani formálne, ani pocitovo. Nuž a nová forma feminizmu? Vždy som mala slabosť na mužské pohlavie a za feministku tak povediac v dobrom i zlom som sa nikdy nepovažovala. Ale ktovie – s  odstupom času, keď si uvedomím mieru svojho večného rebelstva a bojovnosti i na domácom poli… feministky nie sú v rodinách veľmi populárne, však?!

A ako sa na všetok ten rozruch, ktorý ste spôsobili razantným vstupom na slovenskú literárnu scénu, dívate s  odstupom takmer tridsiatich rokov?

S tichou závisťou a  plachou pokorou. Škoda, že extáza nikdy nemôže mať dlhé trvanie.

Kniha Je Miška myška? s podtitulom Príhody celkom skvelej rodiny má dve časti, prvá prináša fantazijné stvárnenie komunikácie rodičov s dieťaťom ešte pred jeho narodením, druhá je mozaikou situácií v mladej rodinke, kde Miška vystupuje v  úlohe rozprávača. Kde sa zrodil originálny nápad prisúdiť dieťaťu úplne nové postavenie pri vzniku rodiny?

Najmä v prvej časti je prakticky ono hýbateľom deja. Ja som takéto postavenie dieťaťa v rodine nikdy nevnímala ako nové, ale ako normálne. Jednoducho som zobrazila svoju predstavu, akoby to asi malo v rodine vyzerať. A mala som pravdu – veď deti sú zásadnými hýbateľmi rodín, do ktorých vstúpia, resp. ktoré svojím vstupom začnú spoluvytvárať. Ak si dobre pamätám, tak odkedy sa dostavili moje deti, nerobím nič iné, len sa snažím na jednej strane vyhovieť a na druhej sa ubrániť, aby ma celkom nezadupali do zeme. Dovolím si ešte podotknúť – keď už hneď v úvode padla zmienka o výmene žien –, že knižka vyšla hlboko pred érou aktuálnych televíznych sérií Výmena manželiek a žiadny impulz alebo nápad v tomto smere som si nikde nepožičala. Našťastie má moja výmena mamičiek okrem toho výrazne iný obsah.

Kniha bola zdramatizovaná pod rôznymi názvami pre rozhlas i divadlo a hrala sa s  úspechom aj za hranicami. Okrem iných sa jej inscenovania v pražskom Divadle v  Dlouhé pred rokmi ujal výnimočný režisér (i básnik) Jan Borna, ktorý nedávno zomrel. Aká bola s ním spolupráca, rozprávajú sa o tom legendy, aj so zreteľom na jeho dlhodobú vážnu chorobu, počas ktorej však neprestával pracovať.

Jan Borna bol a pre mňa stále je úplne výnimočný človek. Mala som nesmierne šťastie, že sa odhodlal osloviť ma a ponúknuť mi spoluprácu. Pripusťme, že so mnou sa spolupracuje mizerne, pretože mám príliš jednoznačnú predstavu o tom, ako má výsledný umelecký tvar, na ktorom participujem, vyzerať. Ibaže aj Jan to má (či mal) rovnako. A napriek tomu spolupráca na scenári prebiehala absolútne hladko. Povestnou sa stala jeho veta: „Táni, toho by som sa trocha bál.“ Zakrátko som pochopila, že ide o eufemizmus na vyjadrenie: „Si úplne vedľa, to je totálna hlúposť.“ Keď teda táto veta z jeho úst zaznela, prestala som sa dohadovať a vycúvala som. Raz sa však situácia otočila, mala som pocit, že je mimo pre zmenu on, a tak som sa rozhodla použiť jeho zbraň. „Honzo, toho by som sa fakt bála,“ zdôraznila som s nádejou, že pochopí. A odpoveď? „Neboj sa, ver mi!“

Do akej miery ste spolupracovali pri týchto dramatizáciách? Boli to príjemné návraty do sveta literatúry a umenia popri vašej profesii právničky?

V Divadle v Dlouhé som sa skutočne cítila skvele a veľmi domácky. Nepochybujem, že na tom mal najväčšiu zásluhu práve Jan Borna, ktorý chápal význam detailov  – v  tvorbe aj spoločenskej rovine. Hneď na začiatku si preto dal záležať na tom, aby ma zoznámil so scénografom, s autormi hudby a  hudobných textov i s hercami. Keďže som spolupracovala na scenári, bola som často v divadle a zakrátko som sa s hercami skamarátila. Navyše zhodou okolností v súbore účinkuje aj niekoľko Slovákov a dve z hlavných postáv v našej inscenácii boli stvárnené práve slovenskými hercami. Áno, boli to nadmieru príjemné návraty.

Aj druhé vydanie Mišky je veľkým návratom, Albatros ju vydal dokonca v českej i slovenskej verzii. Ako k tomu došlo?

Vydanie Mišky v češtine a súčasne druhé slovenské vydanie žiadnym veľkým návratom nie je, nerobte si zo mňa vtip. Skôr ide o rest, ktorý doháňam s pre mňa typickou nemožnosťou nie o päť minút dvanásť, ale hodinu po dvanástej. Divadelná Myška z bříška sa hrala vyše desať rokov, presnejšie desať a pol divadelnej sezóny. Po celý ten čas som vedela, že by bolo ideálne vydať knižku v  českom preklade, aby si malí návštevníci mohli po predstavení odniesť z divadla niečo na pamiatku, niečo, k čomu by sa aj doma mohli vracať. Lenže spočiatku sa mi nedarilo nájsť vhodného vydavateľa a ani som zrejme nemala dostatočný ťah na cieľ. Keď som sa konečne rozhojdala a dohodla sa s Albatrosom, ukázalo sa, že derniéra hry (mimochodom vypredanej od prvého do posledného predstavenia) sa uskutoční ešte pred vydaním knižky, takže som to skutočne nestihla. Nechcete hrať Myšku v Bratislave? Verím, že by sa deťom aj ich dospelákom páčila rovnako ako v Prahe.

Predpokladám, že máte skúsenosť s „fungovaním“ vašej knihy u vlastných detí…

Každé z  mojich detí malo ku knižke celkom iný vzťah a zafungovala u nich v  inom období. Dcéra bola na mňa dlho naštvaná, pretože sa nevolá Miška, ale Zuzana. Dokonca sa s príbehom v  istom veku natoľko stotožnila, že sa začala predstavovať ako Miška, a napríklad jedna naša susedka, keď sa na ňu pýta, ešte stále vraví: „A čo vaša Miška, ako sa má, už je z nej mladá dáma, však?“ Celkom ma tým vždy vykoľají, kým si uvedomím, o kom je reč. Naproti tomu syn zažil príbeh najskôr v divadle. V čase premiéry bol práve v tom správnom myškovskom čitateľskom (či diváckom) veku šiestich-siedmich rokov. Ktosi z divadla sa ho vtedy spýtal: „Tak čo? Ako sa ti mamino predstavenie páčilo?“ – a  pochopiteľne očakával nadšenú reakciu. Náš Šimon však lakonicky opáčil: „Málo krvi.“ Pozitívny vzťah ku knižke si paradoxne vytvoril vlastne až teraz, nedávno, keď som ju pripravovala do tlače pre Albatros, ale to už má 17 rokov.

Napadlo vám pri sledovaní ich reakcií, že by ste možno dnes niečo na knižke zmenili?

Čo sa týka zmien textu – práve som mala možnosť zmeniť čokoľvek, a pár drobných zmien som i urobila. Napríklad v prvom vydaní Miška hovorí, že s ňou doma bývajú okrem mamy a ocka i dva písacie stroje. Tak tie som už musela nahradiť počítačmi – rýchly technický pokrok sa s textami nemaže. O  niečo rozvinutejšia oproti pôvodnej verzii je kapitola z prvej časti, kde ide mamička s  Myškou v bruchu k pánu doktorovi. Ale nejaké podstatné zmeny nenastali, nebol dôvod – ibaže by som pristala, že treba dodať trocha krvi…

Nie je tento comeback Mišky na pulty kníhkupectiev pre vás motiváciou na nejaké ďalšie písanie? Napadlo vám to vôbec?

Dobrá otázka. Nebudete mi veriť, ale napadlo. V skutočnosti vnímam ako fiasko opätovné vydávanie tých istých knižiek, nech by boli akokoľvek úspešné. Zatiaľ ešte stále narážam na to, že sa mi veľmi nedarí skĺbiť právnickú profesiu s časovými nárokmi písania, ale deti i manžel už so mnou rátajú čoraz menej, tak uvidíme.