Denník N

Všetko je možné

Széchenyiho kúpele v Budapešti. Foto – TASR
Széchenyiho kúpele v Budapešti. Foto – TASR

Dvojjazyčné nápisy na vlakových staniciach sú malý, ale nie bezvýznamný krok smerom k normálnosti.

Pri obede v Central Kávéház sa Nóra pýta, či sa nám Budapešť páči. Odpovieš, že od návratu Orbána k moci sa ti zdá, akoby sa tu čas spomalil. Mesto je špinavšie, tie pekné budovy, ktoré prežili dve svetové vojny, sa pozvoľna rozpadajú. Nóra súhlasí a prizná, že aj ona vidí rozdiely v porovnaní napríklad s Prahou. Aké? „V tolerancii. V Maďarsku neznášame každého, kto je iný ako my. Rómov, Židov, cudzincov, migrantov,“ povie a slzy má na krajíčku.

Na druhý deň sa s kolegyňou rochníš v Széchenyi fürdő. Kecáte a pozorujete pritom ľudí v plavkách. Každý vyzerá inak, všetci sú krásni a všetci vyzerajú byť spokojní. Chlieb, hry a kúpele, znie recept na obľúbenú vládu. Príde reč na vzťahy. „Môj Jano je taký istý. Aj cez víkend musí ráno skoro vstať a niečo robiť. Chlapci z dediny. Ja mám rada pyžamové soboty či len tak sa ponevierať po dome, káva, noviny. Na nervy býval z toho. Jeden kamarát mi povedal, že to bude chcieť obrovskú dávku tolerancie, od oboch. Alebo sa rozídeme.“ Poškrabeš sa po fúzoch, ktoré si si nechal narásť pri príležitosti návštevy Orbánistánu.

V sobotu cestuješ do rodného kraja na stretávku zo základnej školy. V hlave rátaš, po koľkých rokoch. Výsledne číslo ohromí. Takže to prerátaš ešte raz. Lenže výsledok sa nemení, dvadsaťpäť rokov, ani o jeden menej. V kupé sedí oproti tebe tínedžerka vo flanelovej košeli, presne takej, akú si nosil na strednej. Je krásna (dievča, nie košeľa) a časť tej krásy súvisí s jej vekom. Riskneš to, keď čúraš, ničoho sa nepridržiavaš a zatúžiš ísť na koncert Mňágy. Asi si už starý, aj keď riskuješ.

Prvýkrát vidíš tie dvojjazyčné nápisy na vlakových staniciach. Galanta – Galánta. Malý, ale nie bezvýznamný krok smerom k normálnosti. Chcelo by to ešte aspoň jeden dva roky maďarčiny na základných školách. Vo Fínsku nie je Švédov ani toľko, čo Maďarov u nás, no švédčina je pre fínskych žiakov povinný jazyk.

Zíde sa vás nejakých dvadsať, vrátane triednej. Má osemdesiat štyri, vstáva ráno o piatej a hovorí, že každý deň má čo robiť, teraz najmä vďaka záhrade. „Hýbte sa, ostaňte fyzicky aktívni, lebo keď sa telo nehýbe, prestane sa hýbať aj myseľ, upadne,“ zdieľa s nami skúsenosti. Vždy keď ju stretneš v kostole, spomenieš si, ako vás, svojich žiakov, presviedčala, že všetko je možné. „Aj lietať, môže človek lietať?“ pýtal si sa vtedy. Nedala sa, aj lietať dokážeme. Len spolu žiť, to nám akosi nejde. Počet svadieb u spolužiakov je len mierne vyšší ako počet rozvodov. Keď ťa druhý deň ráno príde brat zobudiť, v ruke zvieraš zubnú kefku. Nehybný, špinavý a rozpadnutý.

Komentáre

Teraz najčítanejšie