Denník N

Klérofašizmus alebo keď sa rúbe les…

Priaznivci Jozefa Tisa na stretnutí v Bratislave v roku 2000. Foto – TASR
Priaznivci Jozefa Tisa na stretnutí v Bratislave v roku 2000. Foto – TASR

Slovo klérofašizmus si väčšina z nás spája s režimom vojnového slovenského štátu. Nacistické spravodajské zložky však pokladali slovenskú katolícku cirkev za potenciálne nespoľahlivý, neskôr až podvratný prvok.

Autor je historik, Historický ústav SAV

V stanovisku niektorých slovenských teológov k 75. výročiu pastierskych listov zverejnených pri príležitosti deportácií slovenských Židov do vyhladzovacích táborov sa správne naznačuje, že antisemitizmus má hlboké korene siahajúce až k počiatkom kresťanstva.

Hoci bol Ježiš Kristus pôvodom aj výchovou Žid (alebo žid, ak chceme obmedziť etnicitu na vierovyznanie), kresťanské evanjeliá obviňujú kolektívne „Židov“ z jeho smrti. To je prípad známeho „krv na nás a na naše deti“, ktoré „Židia“  privolávajú v Matúšovom evanjeliu, plní nenávisti k Spasiteľovi.

Vrchol v tomto smere predstavuje Jánovo evanjelium, kde Ježiš na námietky „Židov“, že ich otcom a autoritou je Boh, odpovedá: „Vaším otcom je diabol a chcete plniť žiadosti svojho otca. On bol od počiatku vrahom ľudí a nestál v pravde, lebo v ňom niet pravdy (…) Kto je z Boha, počúva Božie slová. Vy nepočúvate preto, lebo nie ste z Boha.“ (Ján, 8, 44-47)

Démonizovanie Židov sprevádzalo kresťanské cirkvi dvetisíc rokov a katolicizmus sa od neho dištancoval až v 60. rokoch 20. storočia. Druhý vatikánsky koncil uznal, že Židia sú súčasťou Božieho plánu aj napriek „škandálu“, že neuznali Mesiáša, ktorý sa im ako prvým zjavil.

To však neznamená – a potvrdzujú to aj spomenuté pastierske listy –, že postoj kresťanských cirkví k fašizmu a zvlášť k nacizmu a k ním hlásanému rasizmu bol v zásade ústretový, ako sa nám to snažili vsugerovať ideológovia komunistického režimu. Iste, musíme rozlišovať. Nemecké protestantské cirkvi, ktoré sa po nástupe Hitlera k moci začali zjednocovať na báze takzvaných Nemeckých kresťanov, žiadali „odžidovčiť“ Bibliu vyškrtnutím Starého zákona. Aj proti nim sa však postavila menšinová Cirkev vyznania.

V Rumunsku to bola pre zmenu fašistická Železná garda, ktorej nároky u miestnej pravoslávnej cirkvi padli na úrodnú pôdu. V prípade katolicizmu však tieto tendencie komplikoval fakt, že ide o univerzálnu inštitúciu zdôrazňujúcu svoju nezávislosť, ba v duchovnom zmysle nadradenosť voči národným štátom a nacionalizmu ako takému.

Taliansky vzor a nemecký pokus

Ako vo svojej najnovšej knihe Pápež a Mussolini ukázal americký historik David Kertzer (získal za ňu Pulitzerovu cenu a nedávno vyšla v českom preklade), ani v prípade katolíckej cirkvi nebolo hneď všetko také jednoznačné. Vatikán sa odjakživa nachádzal v Ríme, no odkedy nový taliansky štát na konci 19. storočia pápežský štát zúžil na niekoľko budov v okolí Námestia sv. Petra a priľahlé vatikánske záhrady, pápeži sa de facto ocitli v domácom väzení.

Ako v mnohých iných oblastiach, aj tu všetko zmenila prvá svetová vojna. Taliansko z nej síce vyšlo víťazne, ale zúbožené a na pokraji občianskej vojny medzi radikálmi a konzervatívcami, medzi ktorými oscilovali fašisti niekdajšieho socialistu, sukničkára a antiklerikála Benitta Mussoliniho: demobilizovaní vojaci, ktorým sa cnelo za frontovým kamarátstvom a ktorých využívali ohrozené majetné vrstvy na zastrašovanie radikálnych robotníkov a ich vodcov.

Po tom, čo sa Mussolini roku 1922 ocitol na čele talianskej vlády, zmenil kurz a začal nadbiehať Vatikánu. Taktika sa vyplatila: pápež Pius XI. zvolený v tom istom roku ako fašistický dobrodruh a povahovo jeho úplný opak, prijal pravidlá hry a aktívne pomáhal pri rozbíjaní talianskej demokracie. V Mussolinim videl napriek všetkému záruku proti vláde bezbožných socialistov a tejto vízii obetoval ako prvú demokratickú katolícku Taliansku ľudovú stranu. Mussolini na oplátku garantoval nadvládu cirkvi v školstve a v roku 1929 obaja muži uzatvorili Lateránske dohody, ktoré ukončili pápežovo vyhnanstvo a uznali ho za hlavu samostatného Vatikánskeho štátu. Spojenectvo pretrvalo i veľké krízy, akou bola brutálna vojna a okupácia Etiópie či prijatie rasistických zákonov v Taliansku.

Pojem klérofašizmus sa pôvodne začal šíriť ako pomenovanie tých predstaviteľov katolíckej cirkvi, ktorí nejakým spôsobom vyjadrovali uznanie alebo dokonca spolupracovali s Mussoliniho hnutím. Nehodil sa však na situáciu v Nemecku, kde Hitler v roku 1933 priviedol k moci nacizmus, ktorý sa od talianskeho fašizmu líšil najmä neskrývaným rasizmom. V Nemecku boli katolíci navyše – na rozdiel od Talianska – v menšine.

To si uvedomoval aj štátny tajomník Pia XI. Eugenio Pacelli, neskorší pápež Pius XII., ktorý v 20. rokoch pôsobil ako vyslanec Vatikánu práve v Nemecku. Jeho prvoradou starosťou preto bolo zabezpečiť pozície katolíkov zmluvou s novým režimom, teda konkordátom na spôsob Lateránskych dohôd. Tomuto cieľu podriadil doslova všetko ostatné. Čo predovšetkým, odhaľuje nemecký historik Hubert Wolff vo svojej knihe Pápež a diabol, ktorá vychádza z len pred niekoľkými rokmi sprístupnených tajných vatikánskych archívov.

Vatikán mlčal, keď nacisti krátko po prevzatí moci rozpútali protižidovský bojkot, a nereagoval ani na prosby Edith Steinovej, pokrstenej Židovky, ktorú po emigrácii do Holandska nacisti chytili a zavraždili a ktorú neskôr pápež Ján Pavol II. vyhlásil za svätú. Keď pápež Pius XI. pred 80 rokmi, v marci roku 1937 vydal svoju slávnu encykliku S pálčivou starosťou, v ktorej odsúdil nacistické „novopohanstvo“ či „náboženstvo krvi“, prenasledovanie Židov, teda jeho hlavných obetí, v nej nespomenul. A hoci predstavitelia Vatikánu kritizovali rasistické protižidovské zákony prijímané počas druhej svetovej vojny aj na Slovensku, dialo sa to len diplomatickou cestou, s vylúčením verejnosti. Aktivitu mali v tomto smere prejavovať miestni hodnostári – ako to dopadlo, ukazuje na začiatku spomenutý pastiersky list slovenských biskupov.

Nadávka alebo kľúč k pochopeniu?

Slovo klérofašizmus si však väčšina z nás, ktorí chodili do školy už pred novembrom 1989 (alebo aj istý čas po ňom), pravdepodobne nespája s Talianskom a Nemeckom, ale s režimom vojnového slovenského štátu.

Ideológovia komunistického režimu považovali fašizmus za nástroj kapitalizmu, ktorý otvoreným terorom potláčal oprávnené požiadavky robotníkov. V prípade klérofašizmu mali túto úlohu na seba prevziať  kresťanské cirkvi, predovšetkým „najspiatočníckejšia“ katolícka cirkev. Už pred druhou svetovou vojnou a najmä po nej sa preto ako klérofašistické označovali režimy v Rakúsku ešte neobsadenom nacistami, neskôr vo vojnovom Chorvátsku a na Slovensku, kde sa katolícka cirkev tešila veľkej spoločenskej prestíži. Štát jej vracal stratené pozície v školstve, vychádzal jej v ústrety v rodinnej politike napríklad tým, že zakázal umelé prerušenie tehotenstva a verejné priestranstvá opäť zdobili náboženské symboly.

Špecifikom Slovenska bol navyše fakt, že jeho prezidentom sa stal katolícky kňaz Jozef Tiso. Vôbec sa pritom nebralo do úvahy, že nacistické Nemecko síce rešpektovalo Tisovu popularitu a politický vplyv, ale nemalo nijaký záujem budovať na Slovensku teokraciu, teda vládu kléru. Nacisti vnímali kresťanstvo ako „židovský“ produkt, ako svetonázor odporujúci myšlienkam rasovej nadvlády a ideálom hrdinstva a cti. Pred rozpútaním druhej svetovej vojny organizovali proti kňazom v Nemecku vykonštruované procesy, obviňujúc ich z „pederastie“. Počas vojny síce túto otázku na čas odložili, keďže sa báli prejavov nespokojnosti obyvateľstva, ale v prípade víťazstva by asi v prenasledovaní pokračovali.

Vzhľadom na toto pozadie neprekvapuje, že nacistické spravodajské zložky pokladali slovenskú katolícku cirkev za potenciálne nespoľahlivý, neskôr až podvratný prvok. Podporovali preto proticirkevnú rétoriku im názorovo blízkej Hlinkovej gardy, polovojenského zoskupenia, ktoré malo na Slovensku k fašizmu určite najbližšie.

Napriek tomu sa našli jednotlivci z radov duchovenstva, ktorí v tomto prostredí prešli na pozície nacizmu. Viacerí kňazi, na čele s členom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a poslancom parlamentu Karolom Körperom režim otvorene podporovali. Dokonca aj prominentný teológ a hlásateľ kresťanského humanizmu Ladislav Hanus si v prvých rokoch trvania slovenského štátu nacizmus idealizoval a dúfal v podobnú klérofašistickú dohodu, akú sa Vatikánu podarilo dosiahnuť vo vzťahu k Mussolinimu.

V málo citovanej prednáške Náboženská tvár novej Európy prednesenej na konferencii kultúrnych pracovníkov Hlinkovej gardy v Trenčianskych Tepliciach v novembri 1941 Hanus vychvaľuje „organický poriadok“ nacizmu ako prirodzenú reakciu na kapitalizmus, boľševizmus a údajný nacionálny šovinizmus epochy liberálnej demokracie.

Hanus akoby zabudol na encykliku S pálčivou starosťou i na prenasledovanie kňazov v nacistickom Nemecku, naopak, skladá hold „führerovi“ a jeho vojne: „Táto vojna vznikla v znamení rozbiť starý, skrivodlivý neporiadok, v znamení novej, spravodlivejšej Európy. V úprimnosť tejto vôle, ktorá bola schopná na toľké gigantické výkony, na toľké heroické obete, nemožno pochybovať. Za ňou isteže stojí veľká mravná sila a vedomie zodpovednosti pred Bohom. Stará Európa sa už zo dňa na deň rúca, čakáme teda lepšiu a spravodlivejšiu Európu. Podľa Führerových slov má sa uskutočniť organický poriadok, má sa budovať na prirodzenom zákone, má byť v službe božieho poriadku. Týmto slovám, za ktorými stojí Adolf Hitler, načim nám veriť.“

Ladislav Hanus, známy svojím bojom za kultúrnosť a pluralizmus, je len povestnou špičkou ľadovca. Bol aj on klérofašistom? V zmysle neskoršej komunistickej propagandy, podľa ktorej on i ostatní katolícki duchovní hlásali nerovnosť ľudí a rás či dokonca propagovali násilie, určite nie. Ak však ako kritérium zvolíme nedôveru v liberálnu demokraciu a ilúzie vkladané do vlády pevnej ruky, ktorá údajne dokáže obnoviť dominantný vplyv cirkvi v oblastiach, ktoré pokladala za svoju doménu, teda najmä v oblastiach školstva, rodiny a kultúry, odpoveď na túto otázku bude oveľa zložitejšia. Vtedajšie stanovisko mnohých predstaviteľov cirkvi k fašizmu a nacizmu potom oveľa lepšie vystihuje staré slovenské príslovie: keď sa rúbe les, lietajú triesky…

 

Komentáre

Teraz najčítanejšie