Denník N

Extrémizmus a európska tvrdá sila

Vo vzťahu k Rusku má dostatočné kompetencie NATO. To, kde by mala Únia pritvrdiť, je oblasť boja proti extrémizmu a terorizmu.

Autor je poslancom Európskeho parlamentu

Už som mal v duchu pripravený celý obsah môjho príspevku: o tom, ako Trump sadol Saudom na lep, a o tom, akou reálnou hrozbou je práve wahabizmus. A ako naschvál, Fareed Zakaria ma predbehol. Taká malá (z jeho strany iste nechcená) odplata, že som v jednom z predchádzajúcich príspevkov odmietol jeho delenie režimov na liberálne a neliberálne demokracie.

A pokiaľ ide o saudské maslo na hlave, plne s ním súhlasím. Dlhé desaťročia saudskí monarchovia podporujú šírenie tejto nenávistnej, netolerantnej, temnostredovekej verzie islamu. Vysielajú imámov do mešít a madrasov-škôl, kde lákajú študentov na bezplatné štúdium, stravu zadarmo a dobre platené štipendiá. A to nie v  regionálnom rozsahu: od Pakistanu cez Afganistan, Arabský poloostrov až po Nigériu a Južnú Afriku na jednej osi, cez Severnú Ameriku až do Albánska, Kosova, Bosny, ale aj Nemecka…

Táto „charita“ nesmeruje k odstráneniu chudoby, obmedzeniu detskej úmrtnosti či podvýživy, ale smeruje výlučne k vymývaniu mozgov. Potiaľ má Zakaria pravdu, a aj v tom, že Trump jednostranne naletel Saudom. Uprednostnil sploštenú protiiránsku stratégiu. Geopoliticky je to OK, a to aj v širšom kontexte. Núti Izrael nanovo premyslieť svoje postavenie v regióne a vytvára šancu riešiť izraelsko-palestínsky konflikt v rámci širšieho usporiadania vzťahov so sunnitskými Arabmi.

Ešte pred pár rokmi, keď som o tom hovoril s izraelskými predstaviteľmi, ohŕňali nosom, dnes je táto stratégia na stole aj v izraelskom kabinete. Lenže geopolitika a terorizmus sú dve rozdielne veci a je životným záujmom EÚ aj USA, aby sa neprekrývali. No nemožno zakrývať iránsku úlohu v šírení terorizmu. A tu so Zakariom nesúhlasím. Áno, ak pod terorizmom budeme vidieť len džihádistické samovražedné či bombové útoky, tak je pravdou, že väčšinu páchajú extrémni sunniti. No nie sú ešte premyslenejším terorom útoky Hamasu a Hizballáhu proti izraelským civilistom, proti libanonským kresťanom či masový bombový útok na libanonského premiéra Rafika Haririho, okupácia Bejrútu a premena tohto Paríža Blízkeho východu a celého Libanonu na iránske bojové pole? A nie sú terorom aktivity Iránskych revolučných gárd, ktoré vytvárajú priame vojenské milície od Jemenu cez Sýriu po Irak s cieľom vytláčať a podriaďovať sunnitov vláde proiránskych šiítov?

Je to rovnaký teror, a keby sa nám zdalo, že nemá priamy vplyv na Európu, je to omyl. Okrem toho, že sú Európania nútení rozmiestňovať protiraketové systémy proti iránskej (aj nukleárnej) hrozbe, čo zároveň zväčšuje napätie aj s Ruskom, tak veľká migrácia pochádza práve z krajín, v ktorých rozsievajú chaos iránske vojenské dobrodružstvá, predovšetkým zo Sýrie, Iraku, Afganistanu…

Tak ako saudské peniaze a ideológia menia pôvodne umiernené moslimské komunity na bojové oddiely džihádu, tak Iránske revolučné gardy šíriace teokratické vízie menia celé náboženské obce na bojovníkov pravej viery.

A teraz tá otázka, ktorá sa už často opakuje aj v slovenských diskusiách: Má si Európa zvyknúť? Má sa stať teror súčasťou nášho života? Moja odpoveď je jasná: Nie! Lenže to si vyžaduje zmeniť myslenie a konať. Cesta nie je v izolácii, žiaden plot, múr ani laser nezabránia pohybu ľudí. Svet je nevratne pospájaný a bude sa otvárať ešte viacej, to je železná logika trhu, konkurencie a vytvárania jednotného ľudstva – aj migráciou, nech sú už dôvody akékoľvek. Ale nič nám nebráni v nekompromisnom boji s ideológiami násilia, aj náboženskými. Postaviť ich mimo zákona.

Vieme zadefinovať ako trestný čin propagáciu fašizmu, popieranie holokaustu – nuž tak isto vieme právne vymedziť ideológie násilia. K tomu spoločenská podpora liberálneho islamu, ale aj plné a nekompromisné podriadenie ľudským právam a občianskym slobodám. Žiadna výnimka.

Keď to veľké osvietenské a emancipačné hnutie dokázalo v kresťanstve a trvalo to dlho, až po II. vatikánsky koncil v šesťdesiatych rokoch a v realite až v 21. storočí, čo aj katolícka cirkev plne akceptovala ľudské práva, ba stala sa aj ich šíriteľom – tak sa podriadi aj islam.

Nerobím si žiadne ilúzie, že sa situácia prudko zmení mimo Európy: komunity, v ktorých sa pestuje islamský radikalizmus, sú buď ešte podriadené kmeňovým pravidlám a zvykom ako v Pakistane či v Afganistane, alebo sú to feudálne spôsoby panstva ako v Saudskej Arábii či v celom Perzskom Golfskom zálive, alebo utopické teokratické režimy ako v Iráne.

Menia sa, ale my Európania nemôžeme čakať pár storočí, kým nastane reálna zmena. Potrebujeme chrániť životy, ale aj slobody našich občanov. A to sa definitívne nedá na úrovni jednotlivých krajín. Celá Európska únia musí odpovedať jednotne a rázne: potrebujeme európsku spravodajskú službu na komplexné sledovanie extrémizmu; európsku vyšetrovaciu službu (obdobu FBI) a prokuratúru na odhaľovanie a trestanie zločinov šírenia a propagácie ideológií násilia a extrémistického konania; jednotnú zahraničnopolitickú koncepciu boja proti extrémizmu vo svete, a to politiku podporenú vojenskými jednotkami a logistikou. Tak aby sme mohli pomáhať tým krajinám mimo Európy, ktoré sa rozhodli byť hrádzou šírenia extrémizmu, ako to napríklad dnes na vlastnú päsť robia Francúzi v Mali.

Veľa sa hovorí o EÚ ako o „soft power“ a o potrebe jej premeny na „hard power“. Aj v súvislosti s ruskými hrozbami na východe. Som však presvedčený, že vo vzťahu k Rusku má dostatočné kompetencie NATO. To, kde by sa Únia mala zmeniť na „hard power“, je práve oblasť boja proti extrémizmu a terorizmu. Vybudovať na to európske kapacity výrazne posilní suverenitu každého štátu EÚ a bezpečnosť každého jej občana. Váhať v tejto situácii je neospravedlniteľné.

Teraz najčítanejšie