Denník N

V diablovej dielni falšoval peniaze pre Hitlera, pre Židov rodné listy

Adolf Burger. Foto Post Bellum
Adolf Burger. Foto Post Bellum

Operáciou Bernhard chceli Nemci počas druhej svetovej vojny zničiť britskú aj americkú ekonomiku. Do tlačiarne nahnali väzňov, ktorí vedeli vyrobiť falošné britské a americké bankovky. V civile to boli tlačiari, rytci, retušéri či grafici. Jedným z typografov v diablovej dielni bol aj Adolf Burger.

„Po smrti ženy v Osvienčime som mal dve možnosti: vrhnúť sa na drôty, chytiť sa 1000 voltov a zomrieť. Vybral som si život, aby som mohol písať o tom, čo sa tu dialo.“

To sú slová typografa Adolfa Burgera, ktorý bol jedným z ľudí, ktorí sa ocitli v tzv. diablovej dielni. Išlo o operáciu Bernhard, ktorou chceli chceli Nemci počas druhej svetovej vojny zničiť britskú aj americkú ekonomiku. Do tlačiarenskej dielne nahnali väzňov, ktorí pod hrozbami smrti odviedli špičkovú prácu. Falošné bankovky boli také dokonalé, že ich za pravé vyhlásila aj Národná banka Anglicka.

Z armády do tlačiarne

Adolf Burger sa narodil 12. augusta 1917 vo Veľkej Lomnici pri Poprade. Keď mal štyri roky, zomrel mu otec. Matka sa spolu so štyrmi deťmi odsťahovala do Popradu. Rodina bola veľmi chudobná, a tak malý Adolf nemohol ísť študovať. Vyučil sa za typografa.

Po skončení školy sa mu pre vysoké platové požiadavky slovenskej odborovej organizácie typografov, ktorej bol Burger členom, nepodarilo získať miesto typografa. Preto začal pracovať ako stavebný robotník. V rokoch 1937–1939 bol na základnej vojenskej službe a absolvoval poddôstojnícku školu 3. pluku horskej pechoty. Po vzniku Slovenského štátu ho degradovali a prepustili z armády.

Vtedy sa uchádzal o miesto tlačiara v Bratislave. Dostal ho a začal sa živiť povolaním, na ktoré mal kvalifikáciu. V časoch, keď bol vydaný Židovský kódex upravujúci práva slovenských Židov podľa vzoru norimberských zákonov, pracoval Adolf v tlačiarni. Napriek svojmu pôvodu ako vynikajúci tlačiar nemusel nosiť židovskú hviezdu.

Falšovanie krstných listov

„Tu sa začala moja tragédia. Prišli za mnou traja ľudia a povedali mi: ‚Ty si tlačiar, pracuješ sám, vyhotov nám krstné listy.‘ Totiž ten, kto získal takýto krstný list, bol zachránený, nešiel do transportu. Bol som mladý a preto som súhlasil: ‚Prečo nie, vytlačím ich, len si nechajte urobiť štočok a ja to urobím.‘ Celé tri roky som potom tlačil krstné listy. V tej skupine nás bolo päť, no chlapec, ktorý vyrábal pečiatky, ich urobil zle. Nedokázal to. Vymysleli sme nový plán. Pôjdem k verejnému notárovi a nechám listiny overovať. Gestapo však na to prišlo.“

Falošné listy mali poskytovať židovským rodinám záruku pred transportmi, ktoré ich vyvážali smerom do Poľska v ústrety istej smrti. Z Bratislavy spojka vozila krstné listy do Nitry, kde ich ďalej distribuovali ohrozeným židovským rodinám.

11. augusta 1942 si pre Adolfa Burgera prišli dvaja vojaci Hlinkovej gardy s tajným policajtom v civile a zatkli ho priamo pri tlačiarenskom stroji. V tej dobe už bol Adolf Burger ženatý. Po niekoľkodennom vyšetrovaní ho transportovali do zberného tábora pre Židov v Žiline. Tu sa stretol s manželkou Gizelou, ktorú nič netušiacu zatkla Hlinkova garda v tej istý deň ako jej muža.

Zhromaždeným Židom oznámili, že odchádzajú za prácou do Nemecka. Prišli dobytčie vagóny, do ktorých sa nastupovalo po päťdesiatich ľuďoch. Do každého vagónu pribudli dve vedrá, jeden plný vody, druhý na výkaly.

Bitte, nach links, to bol smer Osvienčim

„Okolo siedmej hodiny sa vlak zastavil. Boli sme šťastní, pretože deti kričali: ‚Vodu, vodu,‘ ktorá už vo vagónoch nebola. Celý vlak bol obklopený esesákmi s puškami, ktorí kričali: ‚Von, von!‘ Nevideli sme však žiadnu stanicu, bolo to na poli… ‚Kufre a balíky položte na rampu!‘ Tam nás rozdelili, a tam som naposledy videl svoju manželku. Zrazu sa pred nami objavil jeden pekný mladý muž, bol to lekár. Hovoril príjemne, nekričal. Povedal nám: ‚Uveďte, prosím vek, povolanie a zdravotný stav.‘ Položil tieto tri otázky. Tomu, kto povedal, že má 41 rokov a viac, pekne pokojne odpovedal: ‚Bitte nach links – prosím doľava.‘ Kto priznal, že je chorý, má cukrovku atď., tiež: ‚Prosím doľava.‘ K tomu sme hovorili aj povolanie. Potom sme zostali stáť (tí, čo boli zdraví a do 40 rokov) bolo nás 120. Potom prešiel k ženám. Tam to bolo ešte tragickejšie, pretože ak mala žena dieťa, už sa na nič nepýtal. Povedal len: ‚Bitte nach links.‘ Bol to Osvienčim.“

Adolfa Burgera pridelili na prácu pre Deutsche Ausrüstungswerke. Začal život osvienčimského väzňa – minimálna strava, vyčerpávajúce práce, nekonečné apely, neobmedzené kratochvíle sadistických kápov (väčšinou kriminálnych živlov), a krutý dohľad esesákov.

Aufräumungskommando

Po niekoľkých týždňoch v najhorších podmienkach sa Burgerovi podarilo dostať do zvláštneho komanda Kanada. Patrilo doň 400 väzňov a bolo určené na triedenie ulúpeného židovského majetku, ktorý privážali transporty z Európy.

V komande, do ktorého sa túžil dostať každý väzeň, panovali neporovnateľne lepšie podmienky. Predovšetkým preto, že sa väzni mohli z obsahu kufrov najesť.

„Dostať sa tam bolo ťažké. Môj priateľ, Miky Steiner z Košíc, tam bol už tri mesiace predo mnou. Bol v tom komande, ktoré sa volalo Aufräumungskommando. Vravím mu: ‚Pozri, ty tam máš chlieb, tak mi pomôž, aby som sa aj ja k nemu dostal. ‘ Vtedy som už vážil asi iba 40 kilogramov. Povedal mi: ‚Tu si každý stráži svoje miesto, pretože je tu veľa chleba z kufrov.‘ Keď som sa ho spýtal, ako sa tam dostal, odpovedal: ‚Poradili mi, aby som sa tam (ráno) postavil a keď niekto z tých 400 ochorel alebo zomrel, alebo ho v noci zabili – nenastúpil ráno o siedmej, predák vybral prvého väzňa, ktorého uvidel.‘ Bol som naivný a myslel som si, že je to jednoduché. Postavil som sa tam. No dobre, nikto nezomrel, nikto neochorel, nikoho nezabili… tak ma (predáci) mlátili, musel som utiecť. Vtedy som si povedal: ‚Radšej sa tu nechám zabiť, akoby som šiel do plynu.‘ Prvý, druhý deň ma stále bili, no na štvrtý deň… počítal, počítal, chýbali mu dvaja väzni. Povedal mi: ‚Poď, poď‘ – a tak som sa tam dostal. Tu bol chlieb, syry a salámy z celej Európy, ktoré Židia, čo prišli, museli vybaliť. Museli sme ísť na rampu, kufre naložiť a odviezť a ráno vytriediť.“

Peklo Birkenau

15. januára 1943 v tomto komande však Adolf Burger odhalil ešte strašnejšiu skutočnosť nacistických táborov. Komando Kanada presunuli do tri a pol kilometra vzdialeného Birkenau, kde sa nebývalo ani v murovaných barakoch. Tu sa žilo v dobytčích stajniach, v neuveriteľnej špine a zime 120-tisíc väzňov.

„Bolo to peklo. V Osvienčime boli aspoň kasárne, každý mal svoju posteľ, bolo tam teplo a čisto. Himmler zakázal v Birkenau murované budovy a postavili tam konské stajne. Nemalo to okná, len zvrchu prichádzalo trochu svetla. Päť ľudí ležalo v drevených klietkach vedľa seba a traja nad sebou. Nebola voda, nebolo nič… To bolo peklo, nedá sa to opísať. Osvienčim bol proti Birkenau sanatórium.“

Tábor Osvienčim II. Birkenau bol vyhladzovací. Pre väzňov komanda Kanada tu však stále boli kufre plné jedla a väčšia šanca na prežitie: „Keď sme nevzali do ruky konzervu (za to bola guľka), nič nám nepovedali, ak sme jedli. Boli tam kopy jedla. Iba chodili sem a tam a: ‚Pracovať, pracovať.‘ Boli tam stovky uterákov, kusy mydla, mohli sme sa denne umývať a mali sme jedlo. Ale túto výhodu malo 400 ľudí zo 120-tisíc.“

Osud manželky ho prinútil žiť

Adolfa Burgera však postihla ďalšia rana, tentokrát oveľa väčšia –  od jednej zo žien, ktoré tu pracovali, sa dozvedel o osude svojej manželky Gizely.

„Medzi ženami som jedného dňa spoznal dievča z môjho mesta. Volala sa Valika. Prvýkrát som s ňou nemohol hovoriť, pretože tam bol esesák. Keby ma videl rozprávať sa so ženou, dostanem 20 rán palicou. Keď som ju druhýkrát uvidel, spýtal som sa: ‚Valika, kde je esesák?‘ – ‚Šiel do kantíny.‘ Hovorím: ‚Nevidela si moju ženu?‘ – ‚Videla a občas som sa s ňou rozprávala, ale pridelili ju ku komandu Leichenträger. Denne musela vyťahovať mŕtvych z blokov, a to bolo pri 300 gramoch chleba na deň nemožné. Bola u nás selekcia a jeden esesák na ňu ukázal. Týždeň pred Vianocami ’42 šla do plynu.‘ Tak som sa dozvedel, čo sa jej stalo. Teraz som mal dve možnosti: Buď sa vrhnúť na drôt, tisíc voltov, chytiť sa a zomrieť, ale to som neurobil. Vtedy som si hovoril: ‚Musíš prežiť a povedať, čo tu urobili.“

Pôjdete do Berlína, pán Burger

Ešte rok strávil Adolf Burger v tábore Osvienčim-Birkenau. Zažil tu aj marcovú masovú vraždu terezínskeho transportu zo septembra 1943, ktorú mu opísal očitý svedok udalosti, pracovník židovského Sonderkommanda.

10. apríla 1944 prišiel nečakaný zvrat: „My sme mali každý deň zählapel, to znamená sčítanie. Pri tejto príležitosti dávali esesáci rôzne rozkazy, ako: ‚Hľadáme 30 krajčírov, 20 stolárov…,‘ aby sa ľudia hlásili. Zrazu počujem svoje číslo, volali osem čísel, mená neexistovali: 64 401. Rozkaz znel, že sa mám druhý deň ráno hlásiť pri sturmbannführerovi Höße. To bol lagerführer, najvyššia šarža. Viete, ja som nikdy nebol hrdina. Vždy som mal strach – pred týfusom, pri selekcii, vždy som sa bál. A teraz, keď som mal ísť k Hößovi, zase som sa celú noc obával, čo ten človek odo mňa chce. Ráno som sa musel ísť hlásiť. Prišiel som tam, zaklopal, vošiel, skočil do pozoru a zakričal som: ‚Herr Lagerkommandant, Häftling 64401 zur Stelle!‘ Tak sa muselo hlásiť, žiadne meno. Pozrel sa na mňa a hovorí: ‚Ste pán Burger?‘ On ma oslovil pán! Vykoktal som, že áno. ‚A ste typograf?‘ Odpovedal som: ‚Áno.‘ Vstal a povedal: ‚Herr Burger, zajtra pôjdete z Birkenau do Berlína, kde budete pracovať. Potrebujeme odborníkov ako vy.‘ Očakával som všetko, ale toto nie. Potom pokračoval: ‚Prajem vám mnoho úspechov.‘ Mohol som odísť, ale nič som nechápal. Neustále som si opakoval, to nie je možné.“

Adolf Burger ukazuje kópiu jednej z falošných bankoviek. Foto - Postbellum
Adolf Burger ukazuje kópiu jednej z falošných bankoviek. Foto – Postbellum

Mŕtvi na dovolenke

Vybraných typografov, grafikov, maliarov a bankových úradníkov po šesťtýždňovej karanténe odviezli osobným vlakom do Oranienburgu, na konci ktorého stál koncentračný tábor Sachsenhausen. Vtedy ešte Adolf Burger nevedel o najväčšej falšovateľskej akcii v dejinách.

Plánovali ju už od roku 1939 a spustili ju od augusta 1942. V poslednej fáze vojny, od jari 1944, pracovala dielňa na plné obrátky. Zišli sa v nej všetci známi odborníci zo všetkých koncentračných táborov. Vyrábali sa tu predovšetkým falošné libry, s ktorými nemeckí agenti robili veľkorysé obchody na celom svete.

Okrem peňazí zhotovovali väzni aj falošné pasy, úradné dokumenty cudzích štátov, preukazy agentov cudzích tajných služieb, listiny a podobne. Bloky 18 a 19 koncentračného tábora Sachsenhausen boli obohnané zvláštnym ostnatým drôtom a strážila ich vo dne, v noci špeciálna jednotka SS.

Operácii velil SS-Sturmbannführer Bernhard Krüger, po ktorom bola celá akcia pomenovaná – Operation Bernhard.

Krüger zadával prácu väzňom osobne. Po ruke mal veliteľa zvláštnej SS posádky pre blok 18 a 19, SS-Hauptscharführer Kurta Wernera.

„Všetko sme tu mali. Nazývam to ‚mŕtvi na dovolenke‘. Áno, boli sme ako na dovolenke. Mali sme jedlo, hudbu, dobre sme spali, všetko sme mali. Spoločenskú miestnosť – tam sa hrali karty, šachy, mohli sme počúvať rádio. Vedel sem však jedno, keď som večer sedel pri posteli, bol som si vedomý toho, že som mŕtvy – celú tu dobu.“

Podmienkou prežitia bola pracovná perspektíva každého väzňa. Kto ochorel, toho popravili, aby nenakazil ostatných a neohrozil projekt. Počas roku a pol práce nechal Bernhard Krüger popraviť šesť väzňov, ktorí ochoreli síce liečiteľnou, ale pre ostatných nebezpečnou chorobou.

Falšovateľská dielňa

Falšovanie bankoviek bolo najťažšou úlohou a technologický postup vymýšľali a vykonávali najlepší odborníci. Kódy bankoviek dodávala nemecká Sicherheitsdienst, ktorej sa s pomocou tímu matematikov, podarilo rozlúštiť číselný systém pravých bankoviek.

Falšované bankovky nechal overiť zvláštny agent SD (Sicherheitsdienst) priamo v londýnskej centrálnej banke, ktorá ich potvrdila ako pravé. Sabotáž bola nemožná, pretože bankovky na trhu museli obstáť.

„Priamo vo vodoznaku bolo číslo, ktoré bolo skódované s hlavným číslom. Keď som tlačil, musel som si dávať pozor, aby ten kód súhlasil s veľkým číslom. Aby sa nevyskytla chyba, boli dva stroje vedľa seba. Ja som tlačil a druhý tlačiar kontroloval ďalšie čísla, ktoré museli súhlasiť s kódom. Dali nám listinu, kde boli čísla, čo majú byť vo vodoznaku, a druhé čísla, ktoré sú navrchu a musia s tým sedieť. … Sedelo tam dvadsať bankových úradníkov, Židov z celej Európy. Každý mal pred sebou svetlo a debničku. Každý kus presvietil, či je to prvá, druhá alebo tretia trieda. Potom sa išlo ďalej, pretože peniaze, čo som tlačil v roku ’44, boli akože tlačené v roku ’38, museli byť staré. A tak tam boli chlapci, čo ich krčili, stláčali, hádzali na zem, aby vyzerali ako staré. Potom sa vyrovnávali a balili sa po tisíc kusov.“

Do týmu väzňov-falšovateľov pribudol počas roku 1944 najpovolanejší falšovateľ. Salomon Smoljanov, ruský akademický maliar, ktorý do Nemecka utiekol po boľševickej revolúcii, sa preslávil ako falšovateľ-profesionál po celom Nemecku.

V roku 1936 ho zadržali a odsúdili. Keď si však trest za falšovanie odsedel, neprepustili ho, ale poslali ho do tábora Mauthausen. Odtiaľ ho vytiahol práve Bernhard Krüger.

Smoljanov bol obyčajný kriminálnik, ktorý mal na rozdiel od ostatných väzňov záujem na úspechu akcie a zachovaní svojej povesti neprekonateľného majstra falšovania.

Keď začiatkom roka 1945 prišiel Krüger s plánom falšovať aj americké doláre, objavila sa možnosť sabotovať ich vývoj a tým celú akciu zdržovať.

„Jacobson mi hovoril: ‚Nikdy nesmie dostať doláre, pretože by sme predĺžili vojnu.‘ Sabotoval to. Mal vyrábať želatínu na svetlotlač, a aj keď boli negatívy dobré, nevyšiel dobrý dolár. Potom prišiel Krüger s Himmlerovým odkazom, ak nebudú do piatich týždňov doláre, postrieľajú nás. To bolo jeho. Potom Jacobson vyrobil dobrú želatínu, bolo však už neskoro. Rusi boli 150 kilometrov od Berlína. K falšovaniu dolárov nedošlo, bolo neskoro, keďže sme to naťahovali. Zo Sicherheitsdienstu prišiel príkaz: ‚Zastaviť prácu, rozobrať stroje, baliť.‘ Priniesli 40 vodotesných debien. Do nich sme museli dať zvyšné peniaze, zoznamy väzňov, všetko. Potom prišiel dodávkový voz, kde bol najtajnejší archív Ríše, archív Sicherheitsdienstu. Tie debny ležia dnes 60 metrov hlboko v Toplitzskom jazere.“

Evakuácia

Rozkaz prišiel 20. februára 1945. Väzni pochopili, že koniec vojny bude znamenať aj ich koniec, útek bol však naďalej úplne nemožný. 24. februára 1945 vyšiel celý transport zo Sachsenhausenu.

Ďalším cieľom bol tábor Mauthausen, kde väzni pobudli pár týždňov, než sa aj tam stala situácia pre Nemcov nebezpečnou a transport pokračoval ďalej. Tentoraz do Redl-Zipfu, kde mala pokračovať výroba falzifikátov.

„Dostali sme rozkaz postaviť stroje. To už bol apríl 1945. Pozerali sme na esesákov a tí kričali: ‚Čo sa tak hlúpo dívate, čo si myslíte. Je jedno, či prídu Američania, Rusi, my máme Geheimwaffe.‘ Oni ešte v apríli verili vo víťazstvo. Potom prišiel Krüger z Berlína. Už sme ho dlho nevideli, asi osem týždňov. Doviezol sa v Alfa Romeo, po pravici blondínku. Nechal ju sedieť v aute, vošiel dovnútra a hovorí: ‚Chlapci, vy ste urobili krásnu prácu, teraz môžeme začať s výrobou dolárov, ale… tu to robiť nebudeme. Tieto stroje už nepotrebujeme, pretože v Alpenfestung som postavil novú tlačiareň, tam budete pracovať ďalej.‘ Tak sme zistili, že je koniec…Reči o Alpenfestungu, vedeli sme, že je to hlúposť. Potom začal rozdávať cigarety ako obvykle, vzápätí šiel k esesákom. Bol tam asi hodinu. Tam nechal rozkaz, kde nás majú vyhodiť do vzduchu. V Ebensee, kde boli podzemné štôlne, aby z nás nič nezostalo. Po hodine sadol do auta, od tej doby som ho nevidel. Potom prišli naši esesáci, ale už neboli naši… boli ozbrojení, predtým chodili bez zbrane, teraz boli ozbrojení a kričali: ‚Was lungert ihr hier herum!! – Dnu, do bloku.‘ Úplne som videl tú esesákovu tvár z Osvienčimu. Teraz už nemuseli hrať divadlo. My sme utekali do bloku a vedeli, že teraz to bude koniec.“

Originál falošnej bankovky, ktorú vytiahli z  Toplitzkého jazera. Foto - Post Bellum
Originál falošnej bankovky, ktorú vytiahli z Toplitzkého jazera. Foto – Post Bellum

Beh o čas

Pár dní pred koncom vojny pochovávali väzni ešte jedného zo svojich druhov zo zvláštneho falšovacieho komanda, ktorý ochorel a popravili ho na rozkaz Hauptscharführera Wernera.

Pár dní pred koncom vojny. 4. mája 1945 prišiel rozkaz znovu všetko naložiť a väzňov odviesť do tábora Ebensee, ktorý zostal ako posledný neoslobodený. Na nákladné vozy sa, samozrejme, nevošli všetci, pretože ich v tú noc partizáni zničili niekoľko a ďalšie neboli k dispozícii.

Časť musela zostať a čakať, než sa nákladné auto vráti. V Ebensee nahnali esesáci väzňov do ubytovní SS, nie do normálneho tábora. Nákladné auto so zvyškom väzňov sa z Redl-Zipfu stále nevracalo.

„Dali nás do miestnosti a povedali: ‚Počkajte, keď príde Werner s ostatnými a pôjdeme do Alpenfestung.‘ Prišla noc, najhoršia v mojom živote, pretože tam boli veľmi pobožní Poliaci, ktorí celú noc plakali a modlili sa, to bola hrozná situácia. Ráno pozeráme z okna, vidíme esesákov, ako vyskakujú už v civile z okien, z dverí, odhadzujú zbrane a kričia na našich esesákov: ‚Lass doch den Klumper  – Nechajte to, Američania sú už v dedine.‘ Američania boli ešte sto kilometrov ďaleko. Naši esesáci neutiekli, mali rozkaz čakať na Wernera, tak čakali. Ale on neprišiel.“

To predsa nie sú väzni

Neskôr sa ukázalo, že sa vydali na pochod a nákladné auto idúce späť ich minulo.

5. mája 1945 okolo pol jedenástej odviedli esesáci prvú skupinu (kde bol aj Adolf Burger) dole do tábora. Tam sa už väzni zmocnili velenia a čakal s nimi jeden vojak wehrmachtu, ktorý mal tábor odovzdať Američanom.

„Ten esesák hlásil: ‚Odovzdávam vám sto dvadsať väzňov.‘ A on hovorí: ‚čo? Väzni?‘ Mali sme totiž vlasy, dobre sme vyzerali, mali sme topánky. A on pokračoval: ‚To predsa nie sú väzni, čo sú to za ľudia!?‘ Tak sme jeden a druhý skočili a tomu ozbrojenému väzňovi sme ukázali ruky: ‚Pozrite sa, my máme čísla, sme z Osvienčimu, len zvláštne komando zo Sachsenhausen, pusťte nás dovnútra.‘Keď nás väzeň uvidel, povedal vojakovi: ‚Pusťte ich.‘ Bolo to 5. mája, desať hodín tridsať minút. A my sme utekali, aby si to nerozmyslel, utekali sme až na koniec tábora. Také bolo moje oslobodenie, aj keď tam Američania ešte neboli.“

Po oslobodení sa Burger ešte vydal dolu do dediny, kde si požičal fotoaparát a začal na mieste dokumentovať hrozný obraz, ktorý po sebe zanechali esesáci – vyhladovaných a zúbožených väzňov na pokraji smrti.

O tri týždne neskôr prišiel po väzňov autobus, ktorý Adolfa Burgera odviezol do Prahy. Jeho prvá cesta viedla na políciu. Tam podal hlásenie o svojej falšovateľskej činnosti. Potom sa vybral na NKVD. Ich pasy sa tiež vyrábali v sachsenhausenskej dielni, a tam nahlásil to isté.

Doma na Slovensku ho nikto nečakal. Jeho matku odviezli štyri mesiace pred koncom vojny do tábora Ravensbrück, kde zomrela. V inom tábore zahynul aj Burgerov otčim. Našiel už len prázdny byt. Vrátil sa späť do Prahy, kde žije až dodnes.

Už v roku 1945 vydal knihu s dokumentmi o zverstvách v koncentračných táboroch, kde použil aj svoje prvé fotografie z Ebensee.  Dvadsať rokov po konci vojny sa pod dojmom spochybňovania holokaustu neonacistami začal venovať novinárskej činnosti a zdokumentoval celú falšovateľskú akciu v knihe Diablova dielňa (č. 2007).

Dodnes navštevuje Nemecko, kde usporadúva prednášky pre gymnáziá a besedy so študentmi o holokauste. V roku 2007 bol na filmovom festivale Berlinale v Nemecku uvedený film Die Fälscher (v českej distribúcií pod názvom Diablova dielňa), inšpirovaný Burgerovým príbehom. V roku 2008 bol film získal cenu Americkej filmovej akadémie – Oscar, za najlepší zahraničný film. Adolf Burger si cenu osobne prevzal.

 

Rozhovor bol nakrútený v rámci projektu Príbehy 20. storočia, ktorý podporilo Veľvyslanectvo USA v Bratislave. 

 

Príbehy 20. storočia

Nie sú vám tieto osudy ľahostajné? 

Príbehy 20. storočia je projekt neziskovej organizácie Post Bellum (www.postbellum.sk).

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa (www.memoryofnations.eu).

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy!

Prosíme, staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet 2935299756/0200.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

2. svetová vojna

Príbehy 20. storočia

Teraz najčítanejšie