nedeľa

Jedného dňa jej do školy prišlo čínske dievčatko, tak vymyslela, ako ho naučiť po slovensky

Učiteľka Erika Bartošová rozpráva, ako je možné naučiť po slovensky dieťa, ktoré rozpráva úplne iným jazykom a pozná len úplne iné znaky, ako je naša latinka, a aj násobí úplne inak ako u nás.

Učiteľka Erika Bartošová a Ling-Ling. Foto – archív Eriky Bartošovej

Erika Bartošová je učiteľka na prvom stupni základnej školy v Krupine a učeniu detí sa venuje už 25 rokov. V poslednom období sa sústredila predovšetkým na vzdelávanie detí cudzincov. Vytvorila vlastný jazykový program pre deti, ktoré vôbec nevedia po slovensky, pretože na to neexistujú žiadne oficiálne postupy. Erika je Rómka.

Pred zhruba piatimi rokmi ste dostali do triedy čínske dievčatko Ling-Ling, ktoré vôbec nevedelo po slovensky. V Krupine zrejme nie je veľa detí cudzincov. Prečo ju dali do triedy práve k vám? Bola to náhoda?

Vždy beriem problém ako výzvu: tak teraz sa ukáž, poď, ako si s týmto poradíš. Asi bol nejaký dôvod na to, že si ma riaditeľ vybral. Som známa tým, že nejdem síce cez mŕtvoly, ale pokiaľ sa niečo dá a môže to nejako niekomu pomôcť, tak to spravím. Len náš systém na to nie je pripravený. Za túto prácu navyše mi nikto nezaplatil.

Aké to teda bolo, keď toto dievčatko prišlo prvýkrát k vám do školy? Podľa čoho ste vedeli, ako ju učiť?

Ling-Ling pricestovala s rodičmi z Číny. Aby rodičia dostali pobytové víza (povolenie na pobyt), musia zo zákona prihlásiť školopovinné dieťa do školy. Toto dievčatko po príchode na Slovensko v podstate dva mesiace nevyšlo z domu. Nejedlo našu stravu. Malo komplexný sociálny, kultúrny, náboženský a gastronomický šok. Nakoniec predsa nastúpilo do základnej školy a ja som mala to šťastie, že som sa Ling-Ling mohla ujať.

Na začiatku sme si museli vytvoriť vzťah ako človek k človeku, nie ako učiteľ k dieťaťu. Je veľmi ťažké nájsť si k sebe cestu, keď nemáme spoločný styčný jazyk. Dohovárali sme sa lámane, nohami, rukami, zubami, nechtami – všetkým možným. Začala som teda hľadať na internete, čo môže učiteľ urobiť, keď dostane takéto dieťa. Samozrejme, že som nenašla nič. Nikto nič nevie, takéto deti neexistujú, v našom systéme nie sú.

Ako ste to teda riešili?

Nakoniec som sa skontaktovala s Nadáciou Milana Šimečku, hľadali učiteľov do skupiny na vzdelávanie cudzincov. Celý rok sme sa stretávali ako skupina učiteľov, ktorí majú v základných školách takéto deti a nevedia, čo s nimi. Bola to taká výmena skúsenosti z oblasti vzdelávania detí cudzincov. Bola nás tam hŕstka a vnímam tých ľudí ako také svetielka blikajúce v tme. Potom som mala možnosť vycestovať do Londýna a pozrieť si, ako vyzerá vzdelávanie cudzincov tam.

No a nie som si istá, či my sme si vôbec nasadili plienky. Ešte nie sme ani v plienkach.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |

Už viac ako 95965 z vás dostáva správy e-mailom