Jedného dňa jej do školy prišlo čínske dievčatko, tak vymyslela, ako ho naučiť po slovensky

Erika Bartošová je učiteľka na prvom stupni základnej školy v Krupine a učeniu detí sa venuje už 25 rokov. V poslednom období sa sústredila predovšetkým na vzdelávanie detí cudzincov. Vytvorila vlastný jazykový program pre deti, ktoré vôbec nevedia po slovensky, pretože na to neexistujú žiadne oficiálne postupy. Erika je Rómka.

Pred zhruba piatimi rokmi ste dostali do triedy čínske dievčatko Ling-Ling, ktoré vôbec nevedelo po slovensky. V Krupine zrejme nie je veľa detí cudzincov. Prečo ju dali do triedy práve k vám? Bola to náhoda?

Vždy beriem problém ako výzvu: tak teraz sa ukáž, poď, ako si s týmto poradíš. Asi bol nejaký dôvod na to, že si ma riaditeľ vybral. Som známa tým, že nejdem síce cez mŕtvoly, ale pokiaľ sa niečo dá a môže to nejako niekomu pomôcť, tak to spravím. Len náš systém na to nie je pripravený. Za túto prácu navyše mi nikto nezaplatil.

Aké to teda bolo, keď toto dievčatko prišlo prvýkrát k vám do školy? Podľa čoho ste vedeli, ako ju učiť?

Ling-Ling pricestovala s rodičmi z Číny. Aby rodičia dostali pobytové víza (povolenie na pobyt), musia zo zákona prihlásiť školopovinné dieťa do školy. Toto dievčatko po príchode na Slovensko v podstate dva mesiace nevyšlo z domu. Nejedlo našu stravu. Malo komplexný sociálny, kultúrny, náboženský a gastronomický šok. Nakoniec predsa nastúpilo do základnej školy a ja som mala to šťastie, že som sa Ling-Ling mohla ujať.

Na začiatku sme si museli vytvoriť vzťah ako človek k človeku, nie ako učiteľ k dieťaťu. Je veľmi ťažké nájsť si k sebe cestu, keď nemáme spoločný styčný jazyk. Dohovárali sme sa lámane, nohami, rukami, zubami, nechtami – všetkým možným. Začala som teda hľadať na internete, čo môže učiteľ urobiť, keď dostane takéto dieťa. Samozrejme, že som nenašla nič. Nikto nič nevie, takéto deti neexistujú, v našom systéme nie sú.

Ako ste to teda riešili?

Nakoniec som sa skontaktovala s Nadáciou Milana Šimečku, hľadali učiteľov do skupiny na vzdelávanie cudzincov. Celý rok sme sa stretávali ako skupina učiteľov, ktorí majú v základných školách takéto deti a nevedia, čo s nimi. Bola to taká výmena skúsenosti z oblasti vzdelávania detí cudzincov. Bola nás tam hŕstka a vnímam tých ľudí ako také svetielka blikajúce v tme. Potom som mala možnosť vycestovať do Londýna a pozrieť si, ako vyzerá vzdelávanie cudzincov tam.

No a nie som si istá, či my sme si vôbec nasadili plienky. Ešte nie sme ani v plienkach. Legislatíva pre vzdelávanie cudzincov neexistuje. V základných školách nie je nijaký systém, ako takéto deti zaradiť. Naše školstvo je celkovo skostnatené. Pozrime sa na vývoj v ostatných oblastiach. Ako sa zmenili mobily od roku 2000? Ako sa zmenili autá od roku 1970? Naše školstvo je rovnaké od čias, keď som do základnej školy chodila ja. Chcú od detí to isté, chcú to tak isto.

A aký je teda bežný postup podľa našej legislatívy, keď dieťa cudzincov príde do základnej školy na Slovensku?

Existujú jazykové kurzy. Keď prídete na Slovensko a dostanete sa ako dieťa do základnej školy, máte možnosť a škola by mala poskytnúť dva druhy kurzov: prvý je základný jazykový kurz a druhý je rozširujúci. Základný kurz trvá okolo 68 hodín. Rozširujúci takisto okolo 68 vyučovacích hodín. Čiže očakávajú, že dieťa, ktoré príde do slovenskej školy, sa naučí hovoriť po slovensky za 120 vyučovacích hodín.

Zoberme si to z druhej strany. Slovenské dieťa, ktoré prichádza do prvého ročníka, už vie komunikovať po slovensky a má v podstate päťkrát do dňa slovenský jazyk. Rozsah vyučovacích hodín slovenčiny, ktoré dostane, je diametrálne odlišný ako v prípade dieťata cudzinca.

Problém nie je len s deťmi cudzincov. Zoberme si napríklad lokality, kde je vysoký počet rómskych detí, ktoré ten jazykový základ tiež nemajú. Často vedia po slovensky, rozumejú, ale ich slovník sa zďaleka nepribližuje deťom, ktoré neprichádzajú z takýchto marginalizovaných oblastí.

Veľmi často sa stáva, že dieťa príde do školy, vidí obrázok a učiteľ sa ho spýta: „Čo tam vidíš?“ No, sú to čerešničky. A to dieťa, ktoré nevidelo čerešničky alebo to slovo nepozná po slovensky, bude len veľmi ťažko používať slovenské slovo.

A ako ste teda k tomu pristúpili vo svojej škole? Aký bol váš prístup k vyučovaniu tohto čínskeho dievčatka?

Pripravili sme mu individuálny študijný plán podľa jeho vlastných potrieb. Keďže Ling-Ling nevedela písať ani čítať, chodila na vyučovanie písania a čítania do 1. triedy. Keďže bola v matematike na úrovni šiestakov, chodila na matematiku do šiesteho ročníka. Rovnako sme jej prispôsobili aj ostatné predmety. Učila sa teda podobným spôsobom, ako sa učia autisti.

Musíte všetko ochutnať a všetko vyskúšať. Je to podobné, ako keď idete do zahraničia – pozeráte sa na všetko naokolo, ovoniavate to, ochutnávate. Keď sme riešili obchodovanie, išli sme do obchodu, nakúpili sme rôzne potraviny a ochutnávali sme. Najprv som ich ochutnala ja, potom ich ochutnala ona a potom sme sa vlastne naučili pojmy sladký, slaný, kyslý, horký. Vyvinula som si nejaké metódy ako z núdze cnosť, ako naučiť dieťa priestorovú orientáciu či farby.

Keď sme neskôr začali s vyučovaním, kúpila som si program Vakan na tlmočenie. Učila som ďalších 25 detí v triede, ktoré som mala, a toto dievčatko s asistentkou cez tento program. Hovorila som jej, čo má robiť, a asistentka jej v tom pomáhala.

Prečítajte si

Keď urobím z prepadajúceho trojkára, to je úspech. Monitory sú pre elitné školy v Bratislave

Ako je možné, že dostala asistentku?

V iných krajinách to je úplná samozrejmosť. Aby dieťa u nás dostalo asistenta a aby sa mohlo takto vzdelávať na základnej škole, aby malo rôzne predmety, rôznym spôsobom, aby dostalo balíček jazykových a sociálnych opatrení, na to potrebuje byť individuálne integrované. V miestnom centre prevencie a poradenstva ani špeciálne pedagogičky nevedeli, na základe čoho majú toto dieťa integrovať. Nebolo ani možné urobiť testy inteligencie, pretože naše centrá poradenstva majú 99 percent testov verbálnych. Je úplne normálne, že takéto dieťa skončí v našom systéme ako individuálne integrované s diagnózou. Vtedy je to prijateľné, keď skončí s diagnózou. Ešte pretečie veľa vody, kým na toto budeme pripravení.

Spomenuli ste, že ste si vytvorili vlastné metódy, ako takéto dieťa vyučovať. Aké metódy to boli?

Dôležité je všetko ukazovať a na základe toho sa naučiť orientáciu v priestore. To je základná komunikácia. Najprv sa musíme naučiť komunikovať v základoch, aby sme mohli ísť ďalej.

Teraz vám predvediem taký jednoduchý spôsob, ako dieťa naučiť všetky základné predložky. Stačia vám na to vlastne tri poháriky a tri farebné lístočky. Môžeme spolu komunikovať my dve v úplne cudzom jazyku a predsa sa budeme chápať:

Kladiem na stôl tri poháre, ktoré sú všetky otočené smerom nahor. Beriem tri farebné papieriky. Jeden je biely, jeden je zelený a jeden je modrý.

Teraz na vás budem hovoriť jazykom, ktorému nerozumiete.

Dža pal oda, hoj tumen mange absolutne na achaľon pal oda džal. (Preklad: Ide o to, že vy mi absolútne nerozumiete, o to ide.)

No. akanak phenel. (No, teraz hovorte.)

Jekh. (Jeden)

Duj. (Dva.)

Trin. (Tri.)

Keci hin? (Koľko to je?)

Ja: Trin. (tri.)

Akaja hin parňi. (Toto je biela.)

A kaja hin zeľeno. (Toto je zelená.)

A kaja hin žuťi. (A toto je modrá.)

Savi hin aka dija? (Ktorý je…?)

Ja: Parňi.

Čhivav upre. (Hoď hore.)

Hin upre. (Je hore.)

Thovav téle. (Polož dole.)

Thovav andre. (Polož dovnútra.)

Upre. (Hore)

Téle (Dole)

Andre (Do)

Parňi (Biela)

Žuťi (Modrá)

Zeľeno (Zelený)

Le žuťi (Vezmi modrú.)

Thov andre. (Polož dnu.)

Le zeľeno, le tuke zeľeno. (Vezmi zelený, vezmi si zelený.)

Thov téle. (Polož dole)

U le tuke parňi. (Vezmi si bielu)

Te thovav upre. (Polož hore)

Práve ste sa naučili všetky základné predložky, tri farby a základnú orientáciu v priestore. Čiže, takto sa môže odvíjať naša komunikácia, hoci vy mi nerozumiete. Takto sme s Ling-Ling fungovali v podstate tri roky. Dievčatko nemalo inú možnosť, ako by v škole komunikovalo, takže začala hovoriť po slovensky.

Rôzne predmety a miesta v škole mala označené dvojjazyčne, aj v slovenčine, aj v čínštine, a mala označenú aj slovenskú výslovnosť. Super bolo to, že ostatné deti na to perfektne nabehli. Keď Ling-Ling nevedela niečo po slovensky, priviedli ju k tej veci a ukázali jej ju. Nemali sme to len v našej triede, ale po celej škole.

Napríklad mala označenú toaletu, schody, zábradlie, dvere, proste akýkoľvek predmet v škole. Nikomu to neprekážalo, všetci s tým boli zmierení, že to tam je. Dokonca aj deti, ktoré s ňou nechodili do triedy, nabehli na tento systém a ukazovali jej: „Ling-Ling, poď sem!“ Najprv ukazovali na veci len „toto, toto“, no potom sa snažili prečítať tie slová aj po čínsky. Čiže bolo to také obojstranné obohatenie. Neučila sa len ona po slovensky, ale aj oni sa čo-to priučili po čínsky.

Stačil čas v škole na to, aby sa naučila po slovensky, alebo ste sa jej venovali aj pomimo?

Brávala som ju aj k sebe domov. Poznala sa aj s mojou dcérou a manželom, bola pomaly považovaná za člena rodiny. Pozvala som ju k nám na Vianoce, ukázala som jej, ako vyzerajú naše sviatky. Zobrala som ju na farmárske trhy ku zvieratám. Bála sa mačiek, lebo v Číne sú mačky túlavé zvieratá. Ja mám doma mačky, tak som sa jej snažila vytvoriť nejaký pozitívny vzťah k nim. Zobrala som ju k nám domov na obed. Na revanš zobrala ona mňa k nim. Žila s otcom. Jej otec mal veľmi rád čínske víno zo sliviek, pije sa teplé. Prvýkrát som to víno u nich ochutnala. Bola som u nich aj na ich tradičnom obede. Mali tam mnoho mištičiek, v ktorých som nevedela, čo je.

Zaujímavé bolo, že Ling-Ling to robila presne tak, ako som to robila ja. Keď sme prišli k nám domov, tak som všetko ochutnala najprv ja a povedala som jej: „je to sladké“, je to také a také a povedala som jej, z čoho to je, alebo som jej ukázala obrázok zvierat alebo rastlín, z ktorých bolo to jedlo. A ona sa sama rozhodla, či to ochutná alebo nie. A presne takým istým spôsobom to robila aj ona. Veľmi jej chutil jeden konkrétny jogurt. Ona mi zas na revanš doniesla ich tekvicový koláč s takou plnkou. Veľmi mi to nechutilo, ale tvárila som sa, že mi to chutí. (smiech)

Okrem toho som doma po práci prekladala texty učebných materiálov, ktoré mala Ling-Ling v škole, kde chodila predtým. Stiahla som si z ich stránky učebné materiály pre žiakov v čínštine. Snažila som sa priblížiť ich metódam, aby to pre Ling-Ling nebolo úplne cudzie.

Aké majú v Číne metódy?

Úplne iné nie, ale sú tam rozdiely. U nás sa napríklad deti na matematike učia násobiť pod seba. Čínske deti sa učia násobiť čiarami. Dodnes som nepochopila, ako Ling-Ling vynásobila 578 krát 1013. Nakreslila 4 čiarky a o 3 sekundy mi dala výsledok. Nepochopila som to a nie som si istá, či to aj chcem vedieť. Ich to naučili takýmto spôsobom a ona to využívala. Keby to urobilo naše dieťa na matematike, tak mu učiteľka preškrtne príklad a povie mu: Zle si to vypočítal, lebo mňa nezaujíma výsledok, ale mňa zaujíma ten postup. Mňa to nezaujíma – pokiaľ sa dieťa vie dostať k výsledku. Môžem mu síce ukázať niekoľko spôsobov, ale to dieťa si predsa vyberie ten svoj, ktorý je jemu vlastný a používa ho.

A ako to teda dopadlo? Dokázala sa Ling-Ling naučiť za ten čas, čo tu bola, po slovensky?

Áno. Za zhruba dva a pol roka sa nám podarilo to, že toto dieťatko sa dokázalo naučiť komunikatívne slovenský jazyk, aj vďaka individuálnemu plánu, že mohla chodiť na vyučovacie hodiny do rôznych ročníkov. A vlastne individuálne podľa toho, ako jej to išlo, sa preraďovala postupne každé tri mesiace. Za tri mesiace zvládla všetky písmená, čiže automaticky prešla do druhej triedy, kde sa učila spájať písmená do slov. Samozrejme, vynechali sme písanú podobu písma, ale za dva a pol roka dokázala pekne komunikatívne hovoriť po slovensky tak, aby mohla nastúpiť do siedmej triedy s asistentkou. Ukončila u nás povinnú školskú dochádzku.

Máte aj teraz deti cudzincov?

Momentálne nie, preto som sa rozhodla, že budem pripravovať platformu so strednou odbornou školou v Očovej, to je stredná odborná škola obchodu a služieb. Pretože najväčší problém, ktorý malo aj toto naše dievčatko, keď opustilo základnú školu, bolo, kam ju umiestniť na strednú školu. Táto stredná odborná škola ponúka možnosť študentom, ktorí nemajú ukončené povinné základné vzdelanie, aby si toto vzdelanie urobili, a následne môžu u nich absolvovať nejaký maturitný aj nematuritný odbor. Poskytujú vzdelávanie aj v anglickom jazyku. Vyvíjame teda spolu platformu aj s komunitným centrom Valaská, ktoré by dovzdelávalo jazykovo a ponúklo by vzdelávací balíček a dieťaťu by zadarmo poskytli ubytovanie.

Niečo ako „most“ medzi základnou a strednou školou?

Áno. Ja s nimi na tom programe spolupracujem. Nie je to ešte úplne hotové, ale od budúceho školského roka budú pripravení na to, aby prijali aj stredoškolákov – deti cudzincov.

Prečítajte si

Žil s rodinou v amazonskej džungli: Pirahovia sú šťastní, ich jazyk nepozná minulý ani budúci čas

Nesúvisí vaša empatia s takýmito ľuďmi aj s tým, že ste Rómka a váš materinský jazyk nie je slovenský?

No, áno. Idete na to veľmi dobre, dobre ste to vystihli. Tiež som si prešla týmto vzdelávacím systémom ako žiak a tiež som si zažila toho veľmi veľa. Mám ukončené dve vysoké školy pedagogického smeru, a aby som sa počas 80. rokov na tie školy dostala a aby si ma všimli ako rómske dieťa na základnej škole, tak som musela byť dvakrát taká dobrá ako ostatné deti, ktoré neboli rómskeho pôvodu.

Natrafila som aj na dobrých učiteľov, aj na zlých učiteľov. Možno som mala šťastie v tom, že som taká, že keď mi niekto povie, že ty to nedáš, tak ja sa postavím a poviem mu: ja to dám. Ale nie všetky deti takto reagujú, a keď mu v škole niekto povie 25-krát za deň, že na to nemá, tak dieťa tomu uverí. Myslím si, že aj táto moja skúsenosť bola jedným z dôvodov, prečo ma vybrali ako učiteľku na vzdelávanie tohto dieťaťa.

Máte v triede aj rómske dieťa?

Momentálne v našej škole nie je veľa rómskych detí, ale ja konkrétne mám v triede dve rómske detičky.

Ako fungujú v rámci kolektívu triedy?

Nevidím niečo také, že by si ubližovali alebo že by si nadávali. Zo svojej pozície to nevidím, ale určite v pozadí si tiež svoje zažijú. Poznám to na svojej vlastnej dcére. Povedala som jej, že sa s tým bude stretávať priamo aj nepriamo. Akokoľvek. Je to tu, je to tu veľa rokov. Toľko chleba nemáš, aby si všetkým ľuďom ústa zakryla, prídeš s tým do konfliktu, do kontaktu, musíš sa naučiť s tým žiť. U nás v rodine platí jedno pravidlo: tak, ako si sa narodila, tak aj zomrieš – nezabúdaj na to.

Váš manžel je tiež Róm?

Nie, môj manžel nie je Róm, je z majoritnej kultúry, ale my sme s tým tak vyrovnaní. Každú nedeľu si dávame také „multikultúrne ráno“. Dcéra totiž študuje v Šahách na bilingválnom gymnáziu a u nás nie je nedeľný obed slávnosť, lebo naobed už cestuje, ale máme nedeľné ráno – to je ako vianočné ráno. Pripravíme na terase veľké raňajky, sadneme si a máme multikultúrne debaty.

Môj manžel je veľký fanúšik histórie a druhej svetovej vojny a všetkých týchto vecí a zasa moja dcéra ma zvládnuté témy holokaustu. Čiže keď sa chcem s mojím manželom pohádať, takto „multikultúrne“, tak si musím nejaké veci aj doštudovať, lebo on je naozaj veľmi dobrý. Mávame teda vždy v nedeľu ráno takéto „diškurky“. My dve s dcérou sme spolu a on je sám a na nás tak „útočí“ v tom zmysle, že čo Slovania a čo Rómovia dokázali v minulosti a čo iné národy v minulosti… Tak v dobrom sa doberáme. (smiech)

Moja dcéra je Rómka, lebo ja som druhýkrát vydatá. Môj prvý manžel bol Róm. Keď sa ma niekto spýta, či som čistá, tak poviem: hej, ráno som sa umývala. Som s tým vyrovnaná. (smiech)

Ako u nás vyrastá rómske dieťa?

Budovanie identity u rómskych detí je tiež problém. Keď mala moja dcéra 5 rokov, tak sme išli po meste, viedla som ju za ruku a boli tam Rómovia na ulici. Boli veľmi hluční. A dcéra mi hovorí: Maminka, utekajme, Cigáni! Už v materskej škole jej prvýkrát povedali, že je „Cigánka“. To decko prišlo domov s plačom a nevedela sa s tým vyrovnať: „Maminka, ozaj sme to my? Ozaj?“

Nikto nedostane na rodičovstvo návod, že tu máš dieťa a tu je naňho návod. Museli sme si prejsť tým obdobím, kým si sama seba uvedomila a kým sama seba prijala ako Rómka. Mali sme napríklad aj také obdobie, ktoré som ja kvitovala a tolerovala, pretože som vedela, čo to znamená. Dcéra sa prehnane maľovala. Veľmi sa snažila vyzerať dokonalo. Brala som to tak, akoby potrebovala niečo zakryť. Potom neskôr sama seba prijala, že toto som ja, táto osoba som ja.