Denník N

Nekreslí iba pekné obrázky, ale skúma, kto vlastne sme

„Seno“, 30. 6. 2010, kresba cez kopirák (výrez)
„Seno“, 30. 6. 2010, kresba cez kopirák (výrez)

Stredajšie noviny ilustrujú diela Svätopluka Mikytu, ktorý rád kreslí v jedálenských vozňoch vo vlaku aj na miestach, kde zastal čas. S nadhľadom, a pritom vážne ukazuje, aká je slovenská nátura.

Narodil sa na Orave a túžil sa stať lesníkom. Školský odborný poradca mu to neodporučil, no spätosť s prírodou mu odoprieť nedokázal. Nezaprel sa, a na prijímačkách na strednú umeleckú školu vymodeloval kravu, lebo tú vedel dobre aj spamäti, mal ju predsa v oku, rovnako ako zemiaky, ktoré sa v jeho kresbách objavili o pár rokov neskôr.

„Vyštudoval som grafiku, ale to neznamená, že mám robiť iba linoryty,“ hovorí Svätopluk Mikyta a vždy sa toho držal. Už roky prekresľuje a manipuluje nájdené portréty, ilustrácie v knihách aj celé knihy, z malých obrázkov robí veľké inštalácie, fascinujú ho rôzne nájdene matrice a formy súvisiace s grafikou a tlačou, ale pracoval aj s keramikou, videom a fotografiou, no nikdy pritom nezavrhol ani to najobyčajnejšie – ceruzku a papier, prostredníctvom ktorých rád komentuje slovenskú identitu.

„To, že robím umenie, považujem za svoju spoločenskú zodpovednosť – aj preto sa snažím, aby to neboli iba nejaké prvoplánové fóry. Mám rád, keď je v mojich dielach humor, často je v nich irónia aj sebairónia, ale pod tým všetkým je aj snaha hovoriť o vážnych veciach,“ hovorí Svätopluk Mikyta, ktorého diela ilustrujú dnešné vydanie novín.

Svätopluk Mikyta: Oblak 1, 2008, 12x20cm, kresba na rotačnú hĺbkotlač (súkromná zbierka)

Svätopluk Mikyta: Záznam I, 2007, 17×22 cm, kresba na rotačnú hĺbkotlač (súkromná zbierka)

Svätopluk Mikyta: Lúč I, 2008, 19×22 cm, kresba na rotačnú hĺbkotlač

Svätopluk Mikyta: Lúč II, 2008, 19×22 cm, kresba na rotačnú hĺbkotlač

Svätopluk Mikyta. Foto N Vladimír Šimíček

V centre periférie

Nijako to neplánoval, ale takto to vyšlo: Narodil sa síce na Orave, študoval v Bratislave, ale až v Stuttgarte prišiel na to, že v grafike nejde iba o „estetické krasokorčuľovanie“ a dá sa ňou aj niečo vážne povedať. Neskôr v Berlíne si uvedomil, že čoraz viac ho zaujíma, odkiaľ pochádza a čo to vlastne znamená – byť umelcom, aj byť umelcom, čo vyrástol na Slovensku, aby sa neskôr v New Yorku rozhodol, že ak má niekde žiť, tak už jedine tam alebo úplne inde, ďaleko na periférii.

Teraz je to už osem rokov, čo Svätopluk Mikyta žije v Iliji, malej dedine pri Banskej Štiavnici, kde treba mať na zimu nachystané drevo a v lete pokosenú trávu – aspoň vonku pred bránou, umelec – neumelec.

Spolu so Zuzanou Bodnárovou prevádzkujú v priestoroch vlakovej stanice v Banskej Štiavnici rezidenčnú platformu, kam chodia autori a kurátori z celého sveta, lebo iba z prírody by predsa len žiť nevedeli. „V tom, že som ostal tu a robím umenie na Slovensku, vidím zmysel a rád venujem energiu aj výstavám, ktoré mi neprišli úplne časovo vhod, ale vyjadrujú sa k niečomu dôležitému. Ale ak by som mal povedať, či cítim satisfakciu a či sa mi vložená energia vracia späť z nášho prostredia, tam to nie je také jednoznačné. Ale nesťažujem sa, našťastie to u mňa na tom nestojí,“ hovorí Mikyta.

V Iliji vládne dokonalý pokoj, na stanici sú práve traja rezidenti – jeden umelec z Nemecka, dvaja z japonskej Jokohamy. Svätopluk Mikyta je pritom stále jednou nohou aj v Prahe, v Brne, v Budapešti, v Berlíne alebo v Bratislave, kde má práve teraz ešte pár dní svoju výstavu Tlač v galérii Krokus. Po tom, čo vlani vydal knihu Homo Viator sumarizujúcu dvadsať rokov jeho pre-kresieb, sa snaží vykročiť trochu iným smerom, lebo, celkom prirodzene, ho už zaujímajú aj trochu iné veci, než pred rokmi. Ale rozmýšľanie nad tým, ako dokáže vizuálny obraz sprostredkovať mentálnu manipuláciu, ho baví stále. A najnovšie aj polarita digitálneho a analógového sveta. „Fyzická mierka človeka sa nemení podľa toho, aký má človek rýchly mobil a koľko v ňom má informácií, nie?“

Svätopluk Mikyta: Dvakrát je málo, 2004, 30×21 cm, kresba na papieri

Svätopluk Mikyta: Prísť oplodniť, 2006, 30x21cm, kresba tušom na papieri (Zbierka Fait)

Svätopluk Mikyta: Nevhodný odev, 7. 6. 2006, 30 x 21 cm, kresba tušom na papieri (Zbierka Fait)

Svätopluk Mikyta: Zbojnćka udalosť, 2004, 30 x 21 cm, kresba na papieri

V Stuttgarte ako v raji

Na ŠUP-ku do Bratislavy ho vtedy nevzali. Nevedno, či práve pre model kravy, alebo niečo iné, ale gymnázium v Námestove bolo podľa neho napokon dobré. „Nemyslím, že som tým o niečo ako umelec prišiel, a aspoň som sa naučil nemčinu, ktorá sa mi veľmi zišla,“ hovorí Mikyta. V tom čase chodieval vyrezávať k Štefanovi Siváňovi, strednému z rodiny známych Siváňovcov, a kresliť do ľudovej školy umenia. Boli to najmä základné veci – portréty, zátišia a tak podobne, až kým sa na mesiac neocitol v dolnokubínskej nemocnici, kde zakreslil celý skicár prvými voľnými kresbami. Už to nebolo žiadne drilovanie perspektívy ani kompozície.

„Stanovil som si tému a snažil sa ju vyjadriť v kresbe. Pamätám si, že tam bol, napríklad, komentár k havárii v Černobyle a ešte rôzne kresby súvisiace s Remarquovými knihami, ktoré som vtedy intenzívne čítal a prežíval,“ hovorí Mikyta. Ten zošit, nanešťastie stratil, ale vraví, že keby ho položil vedľa terajších Denníkových kresieb, je možné, že by to bol stále ten istý Mikyta, alebo aspoň veľmi podobný sám sebe.

O slovenskom koncepte v tom čase nevedel nič, a ani o zapamätateľných výstavách na Orave koncom 80. rokov nemôže byť veľmi reč. Po skúsenosti z nemocnice už však veľmi jasne vedel, že umenie je to, v čom chce pokračovať. Vybral si ateliér grafiky Vojtecha Kolenčíka na VŠVU, hoci dovtedy neurobil ani jeden linoryt či hĺbkotlač. Tam ho to prvýkrát naozaj chytilo, práca v dielni, s lisom a rôzne experimenty. Ozajstné zázemie v grafike však našiel až v Stuttgarte. Najprv tam odišiel na výmennú stáž na jeden semester, ale ostal ďalšie dva roky a odvtedy sa tam neustále vracia.

„V Bratislave bola grafika na chvoste, ako akési zaznávané médium. Trochu sa ňou opovrhovalo, mal som vlastne šťastie, že ma situácia tu neodradila. V Stuttgarte som rýchlo zistil, že kresba je vnímaná ako rovnocenné médium. Okolo seba som mal množstvo autorov, od spolužiakov až po profesorov, ktorí robili grafiku a boli v tom veľmi dobrí. Skvelý zážitok bola aj veľká retrospektíva Sigmara Polkeho, ktorú som tam vtedy videl. Zrazu som mal pred sebou sieťotlač, linorez, xerox a ofset, použité celkom inak, než som ich dovtedy poznal,“ hovorí.

Prostredie na skúmanie možností grafiky bolo viac než vyhovujúce – obrovská dielňa plná strojov a lisov, o akých v Bratislave mohol iba snívať. Kľúče mal vo vrecku a prísť mohol kedykoľvek. „Bolo to ako ocitnúť sa v grafickom raji,“ spomína.

Svätopluk Mikyta: Miestne väzby II, 2013, monotyp na papieri 42 x 29,7 cm (súkromná zbierka)

Svätopluk Mikyta, 2013.

Svätopluk Mikyta: Sila, 2014, monotyp, linoryt na papieri 42 x 29,7 cm

Proti prúdu

Dôležitý posun však nenastal iba vo forme, ale najmä v obsahu. „U nás sa pozornosť kládla na cibrenie remesla, na estetiku, zručnosť, ‚krasokorčuľovanie‘, kým tam bol dôraz kladený na to, aký má dielo obsah, posolstvo, nestačí predsa, že je to pekné, farebné alebo čiernobiele,“ hovorí Mikyta.

Z Bratislavy si priniesol záujem o figuráciu, ktorá sa v jeho dielach stále prejavovala, ale čoraz viac ho ovplyvňovali spolužiaci a ateliér, kde sa platne počúvali v spomalenom móde a staré knihy a časopisy hromadili v štósoch.
„Za pár mariek som si tiež na blšáku kúpil prvé knihy so zvieratami a športovcami, väčšinou vydané práve v Stuttgarte, a začal som do nich vstupovať. Viacerí spolužiaci pracovali s kolážami, sedeli v ateliéri, a tak som okrem práce v dielni začal sedávať aj s nimi v ateliéri, a tam niekde začala vznikať línia pre-kresieb,“ hovorí Mikyta.

Vrátil sa doštudovať na Slovensko, a okrem toho, že už si so sebou niesol trochu zaznávanú grafiku, ktorú skončil v roku 1999, začal doplnkové štúdium v ateliéri keramiky u Ivice Vidrovej – Langerovej. V princípe najmä preto, aby sa vyhol vojne, čoskoro ho však začalo baviť, že sa venuje médiám, ktoré boli mimo prúdu, a priam si to vychutnával. A, paradoxne, prvú väčšiu pozornosť si získal práve prostredníctvom keramiky, keď na konci druhého semestra urobil priestorovú inštaláciu – Plačúcu stenu.

„Všimli si ju vtedy viacerí profesori, myslím, že to bol aj posun v rámci samotnej keramiky, lebo som s ňou pracoval trochu inak než ostatní, bavilo ma, že oproti grafike som mal zrazu v rukách materiál, ktorý mi ponúkal celkom nové možnosti a snažil som sa ich využiť.“

V tom čase urobil aj „drevo z porcelánu“ – drevené polienka odlial z keramiky podľa skutočných polien, čo mu do Bratislavy poslali starí rodičia, aby mal čím kúriť. Dnes je toto dielo v zbierkach múzea GFZK v Lipsku.

„Vtedy sa mi však v domácom prostredí stávalo, že sa nie­ktorí kurátori aj otočili chrbtom – s ‚trojkombináciou‘ kresba, grafika a keramika som nebol zaujímavý, ale myslím, že dnes sa to už pomaly otáča aj u nás a médiá, v ktorých je akási ručná, materiálová kvalita, majú silnejšiu pozíciu. Dlho tomu tak nebolo,“ hovorí.

Svätopluk Mikyta: Za plotom, 18. 4. 2007, 30×21 cm, kresba na papieri a propisot

Svätopluk Mikyta: Klasy, 2006, 30 x 21 cm, kresba na papieri

Svätopluk Mikyta: Červená kresba, 10. 10. 2005, 30 x 21 cm, kresba na papieri

Svätopluk Mikyta: Medzi obrúskami, 1. 7. 2010, 30 x 21 cm, kresba na papieri.

Svätopluk Mikyta: Varianta 02, 2006, kresba na rotačnú hĺbkotlač (súkromná zbierka)

Svätopluk Mikyta: Varianta 01, 2006, kresba na rotačnú hĺbkotlač (súkromná zbierka)

Cez Berlín späť na Slovensko

Po oddialení vojny nadstavbou na keramike sa opäť potreboval vymaniť z hrozby vojenčiny. Tentoraz to dopadlo dokonca ešte lepšie – bol rok 2001 a on sa dostal na ročné DAAD štipendium Universität der Künste do Berlína. Do mesta, ktoré láka umelcov z celého sveta.

„Berlín bol pre mňa zásadný. Prišiel som síce s tým, že budem robiť na grafickom projekte, ale rok som napokon sedel v byte vo Friedrichshaine za stolom a takmer non-stop kreslil. Tu niekde sa zadefinoval aj formát mojich kresieb na veľkosť ‚obývačkového stola‘. Dodnes, a je to už viac ako šestnásť rokov, nemám svoj oficiálny ateliér. Väčšinou kreslím doma alebo v priestoroch s dobrou atmosférou, či už ide o jedálenské vozne alebo miesta, kde zastal čas.“

Ponoril sa teda do pre-kresieb, urobil prvé dôležité re-portréty a čoraz viac pracoval s nájdenými tlačami a knihami.
„Od pretvárania formy a vytvárania novej vizuality som sa dostal až k manipulácii existujúcich obrazov a začal som si uvedomovať aj iné, konceptuálnejšie možnosti, ako obraz transformovať a manipulovať. Napríklad som našiel dva výtlačky rovnakej knihy, ale upravil som ich rozlične a položil vedľa seba. Tam začala vznikať línia, ktorá naznačovala rozdiely totalitarizmov na základe ideológií, ktorých dôsledky som si uvedomoval v bežnom živote v postkomunistických krajinách,“ hovorí Mikyta.

Popri tom, že pracoval, však dosť často odpovedal aj na otázku, odkiaľ to vlastne je, aká je jeho skúsenosť so socializmom, a vôbec – aké je Slovensko. Zrazu sa, nie vlastným pričinením, ocitol pred rozhodnutím, či sa tým vlastne bude zaoberať, alebo to úplne obíde, lebo aj to bola možnosť.

„Neplánoval som to, ale nasmerovalo ma to späť ku koreňom. Zdalo sa mi, že bude dobré vrátiť sa a pokúsiť sa ísť viac do hĺbky toho, čo je mi vlastné, charakteristické nielen pre slovenské umenie, ale aj pre Slovákov. Napokon, zemiak viem nakresliť najlepšie, lebo som s ním v rukách na Orave strávil dosť času. A zdalo sa mi, že hoci som od toho na chvíľu odišiel, stále je to prostredie, ktorému rozumiem najviac. A navyše – tam vonku som nenašiel nič, čo by ma oslovilo viac,“ hovorí Mikyta.

Pozdávalo sa mu tiež, že opäť pôjde tak trochu proti prúdu. Všetci sa sťahovali do Berlína, ale jemu sa zdalo, že umelcov je tam už naozaj veľa a vytvárajú si tam vlastný svet pre svet, sami pre seba, prakticky bez divákov.
„Keď prišlo na vernisáž štyristo ľudí, tristopäťdesiatosem z nich boli určite umelci. Zdalo sa mi to divné, až nezmyselné točenie sa v kruhu, z ktorého som chcel ísť von. Bolo mi to nepríjemné, a nemal som ani chuť škriabať sa po chrbtoch tých tristopäťdesiatich ôsmich umelcov, aby som bol ja ten prvý.“

Svätopluk Mikyta: Golgotha, 2001,16,5 x 32,5, kresba na rotačnú hĺbkotlač

Svätopluk Mikyta: Veľký pás II, 2000, súkromná zbierka

Svätopluk Mikyta: Konštrukcia, 2014, monotyp a tlač na papieri 42 x 29,7 cm

Svätopluk Mikyta: Bez názvu, 2014, linoryt na papieri 42 x 29,7 cm

Komentáre dneška

Vo svojich pre-kresbách a re-portrétoch pokračoval ďalej, silná sa však ukázala aj línia Denníkových kresieb, ktorá komentuje slovenskú realitu – identitu. Mikyta často pracuje so všeobecne známymi symbolmi a vizuálnymi prvkami, charakteristickými pre našu náturu. Niekedy mu stačí iba jemný, no dômyselný posun, a vytvára z nich vizuálne komentáre, kritické a ironické súčasne.

„Moje východiská sú osobné, subjektívne, ale snažím sa ich vo svojich dielach podať tak, aby boli čitateľné pre viacerých divákov, ktorí v nich môžu nájsť niekoľko rovín aj interpretácií. Nechcel by som, aby boli zrozumiteľné iba pre mňa či moje okolie alebo, aby im človek porozumel až vtedy, keď si o mne prečíta áštvorku textu,“ hovorí Mikyta.

Pri komentároch a vysporadúvaní sa s identitou človeka žijúceho na Slovensku sa nedrží iba kresby. K najznámejším patrí, napríklad, dvojportrét Mikytu ako Ľudovíta Štúra so samotným Štúrom, ktorým Svätopluk Mikyta symbolicky preberá zodpovednosť za svoju generáciu a za seba ako umelca, alebo známe video Valaška na Západ.

V ňom hádže v čase vstupu Slovenska do Európskej únie z Devína tradičnú slovenskú valašku smerom na západ na znak toho, že nie všetko, čoho sa vzdávame, je automaticky zlé a zavrhnutiahodné. „Bolo to také jánošíkovské, symbolické gesto. V tom čase sme nad touto situáciou spolu s Michalom Moravčíkom veľa uvažovali. Osemnásť rokov sme žili v socializme, potom sme zažili revolúciu, nový režim, boli sme v zahraničí a mohli sme porovnávať. A boli sme svedkami toho, ako išli mnohé veci zo stola bez rozmyslu a pýtali sme sa, či je všetko, čo sme začali bezmyšlienkovite ako masa preberať, zákonite lepšie. Nemyslím tým, samozrejme, režim, ale mnohé detaily, ktorých sme sa začali vzdávať,“ hovorí Mikyta.

Na Oravu sa už z časových dôvodov vracia málokedy, v Iliji je dokonalý pokoj, lepší ako v New Yorku, a na vlakovú stanicu, kde stoja iba štyri vlaky denne, za ním chodia umelci a kurátori z celého sveta. Akurát sa mu zdá, že je trochu škoda, ako je to s kultúrou v regiónoch a že sa často zamieňa s niečím, čo má od nej ďaleko. Spolu so Zuzanou Bodnárovou už pripravujú aj štyri výstavy ročne pre banskoštiavnickú Galériu Jozefa Kollára a vo svojich aktivitách nemienia len tak poľaviť.

„Nezačali sme s veľkými ambíciami, ale to, čo sme si predsavzali, sa snažíme robiť a myslím, že po čase to už začína rezonovať, ľudia o nás vedia. Snažíme sa robiť to do dôsledkov a neprestať.“

Svätopluk Mikyta. Foto N Vladimír Šimíček

Svätopluk Mikyta (1973)

Venuje sa najmä grafike a kresbe. V jeho tvorbe sú dominantné najmä dve línie: pre-kresby, v ktorých zasahuje do už existujúcich, nájdených predobrazov a denníkové kresby, ktorými komentuje slovenskú náturu. V poslednej dobe sa venuje recyklácii materiálov, kolážam, grafike a inštalácii.

V bratislavskej galérii Krokus mu práve končí výstava Tlač, kurátorom je Tomáš Pospiszyl. Od 10. júla budú jeho re-portréty volume II súčasťou skupinovej výstavy v MUDAM Luxemburg.

Umelecké noviny

Teraz najčítanejšie