Denník N

Konečne to znie tak, ako sme chceli, tvrdí Paul McCartney. Kultový album Beatles dostal nový zvuk

Keď v roku 1966 skončili s koncertovaním, niektorí ľudia tvrdili, že už končia aj ako kapela. Nastal pravý opak. Beatles sa zavreli do štúdia, začali robiť pesničky bez akýchkoľvek obmedzení a svoju tvorbu posunuli na najvyššiu úroveň. Foto – Apple Corps/Universal Music
Keď v roku 1966 skončili s koncertovaním, niektorí ľudia tvrdili, že už končia aj ako kapela. Nastal pravý opak. Beatles sa zavreli do štúdia, začali robiť pesničky bez akýchkoľvek obmedzení a svoju tvorbu posunuli na najvyššiu úroveň. Foto – Apple Corps/Universal Music

Album Sgt. Pepper’s Lonely Hearts Club Band oslavuje 50 rokov špeciálnym vydaním, kde sú ­nanovo zmixované pesničky a rarity. Aké boli ­názory na nahrávku kedysi, a aké budú dnes?

Dnes je to 20 rokov, čo Seržant Korenič učil túto kapelu hrať. Tak by sa dali preložiť úvodné slová úvodnej pesničky toho albumu. Vlastne je to TEN ALBUM a je to už presne 50 rokov. No úplne najlepšie je, že k tomuto výročiu sa nemusí len spomínať a dokola púšťať to isté. Je tu totiž niečo nové. Všimnete si to už na obale, kde sú štyria muzikanti rozostavení inak, a keď si to pustíte, zistíte, že to aj inak znie.

Prvá otázka je automatická: Prečo vlastne prerábať taký notoricky známy originál, akým je album Sgt. Pepper’s Lonely Heart Club Band? Odpoveď je trochu komplikovaná, ale začínate ju chápať už na prvé počutie. Teda najmä vtedy, keď si hneď po sebe pustíte pôvodnú a novú verziu. Kapela hrá odrazu bližšie k vám, bicie a spev počuť zo stredu a nie z ľavého alebo z pravého kanála, gitary sú šťavnatejšie, celá hudba je lepšie rozložená v priestore a konkrétnejšia. Súčasnejšia, no zároveň bližšia k pôvodnej predstave Beatles.

„Som už trochu zvyknutý na remixovanie, remastrovanie a reedície. A teraz som veľmi šťastný,“ hovorí Paul McCartney vo veľkom rozhovore, ktorý otvára špeciálnu prílohu časopisu Mojo. A keď to povie on, autor celého nápadu na tento album a väčšiny pesničiek, je jasné, že oficiálny súhlas nebol problém. „Musím priznať, že som sa o Seržantovi veľa naučil a zistil, že mnohé veci si už nepamätám. Ale pekné bolo, že mi to pripomenulo, čo sme vlastne vtedy robili.“

Nové remixy dostali pracovný názov 3D mono. Tu sa treba ešte vrátiť do histórie s technickým okienkom. Fanúšikovia Beatles vedia, že ich albumy s výnimkou Yellow Submarine, Abbey Road a Let It Be sa nahrávali mono. Z neho potom štúdioví inžinieri (už bez prítomnosti muzikantov) vytvorili stereo verzie, ktoré začínali prichádzať do módy. Seržant primárne tiež vznikal ako mono, no väčšina ľudí ho dnes pozná práve zo stereo verzie. Ani pôvodné mono pritom nebolo celkom ono, lebo sa nahrávalo len na štvorstopý magnetofón a nástroje aj hlasy sa museli dávať do niekoľkých vrstiev na seba.

Giles Martin, syn pôvodného producenta kapely, sa dostal k originálnym pásom aj k originálnym štúdiovým poznámkam otca. Nerobil to prvýkrát – skúsenosti nabral už pri práci na Beatles Anthology 2 (1996) a odvtedy jeho rukami prechádzajú všetky nové vydania. Teraz namiešal aktuálnu stereo verziu bez umelých dobových prvkov, ktoré potlačili Ringove bicie a dávali hlasy a nástroje do strán: „Mal som predstavu, ako vybalansovať mono a stereo. Posadiť vokály uprostred, čo robí zvuk priamejším. A Beatles sú lepší, keď znejú priamejšie.”

Výsledok? Rockové veci sú rockovejšie, v experimentálnejších vystúpia viac do popredia jednotlivé vrstvy zvukov. Giles Martin sa pohral s mixom muzikálne a zároveň vkusne – nikdy nešiel proti hudbe, ani práci svojho otca. Napríklad v pesničke Lucy In The Sky With Diamonds rozložil úvodnú klávesovú linku viac do priestoru, v A Day In The Life zmixoval výhody temnejšieho pôvodného mono podkladu s Lennonovým spevom, ktorý tak, ako v starej stereo verzii prichádza zo strany. She’s Leaving Home má teraz svižnejšie tempo, Lovely Rita sa zase mierne spomalila a tak ďalej.

Technické detaily sú jedna vec, najdôležitejší je, samozrejme, zážitok. A ten sa u hlavného autora dostavil: „Ak to bude lepšie, poďme na to. Teraz to znie viac tak, ako sme zamýšľali. To je ospravedlnenie tohto vydania,“ tvrdí Paul McCartney. Presne v duchu názvu skladby z albumu – Getting Better.

Prečo práve on

Ako sa vlastne zrodil kult tohto albumu, práve ôsmeho štúdiového albumu Beatles? Začnime tým, že so Seržantom je spojených niekoľko rekordov. Zostáva najpredávanejšou aj najnákladnejšou nahrávkou kapely, ktorá na ňu mala najviac času. V štúdiu strávila takmer pol roka. V roku 1967 vyšlo veľa silných nahrávok, ale táto viedla 22 týždňov nonstop britskú hitparádu (americkú 15). Bol to jeden z prvých konceptuálnych albumov v histórii, kde sú pesničky navzájom prepojené, prvý album, na obale ktorého boli vytlačené texty. Prišiel v pravú chvíľu – pre kapelu, aj pre jej publikum. Keď skončila s koncertovaním, dala si trojmesačnú pauzu, a oddýchnutá začala robiť nové veci, pri ktorých využila všetky vymoženosti práce v štúdiu bez obmedzenia rozpočtu. Vydavateľ už ju netlačil do dvoch albumov ročne ako prvé roky (ale donútil ju v zime 1967 vydať aspoň singel Strawberry Fields Forever).

Po albume Revolver Beatles ešte viac rozvinuli štúdiovú prácu a experimentovanie. Dobre to približuje fakt, že len nahrávanie prvej skladby Strawberry Fields Forever zabralo 55 hodín práce, čo je štvornásobne viac času, než muzikanti potrebovali na celý debutový album Please Please Me. Za štyri roky sa posunuli od tínedžerského boybandu spievajúceho jednoduché popevky k originálnym umelcom tvoriacim prepracované skladby bez limitov a nutnosti ich koncertného prevedenia. Bigbít sa stal umením, prvýkrát naplno ukázal, že dokáže prepojiť úplne odlišné svety. Nájdete tu takmer všetko – rock, pop, ozvenu starých dancehallov a cirkusu, tradičnú indickú hudbu, psychedelické experimenty aj klasiku. „Chceli sme zistiť, ako veľmi sa dá roztiahnuť pop, zrealizovať naše vízie, ako ďaleko sa dá zájsť na nahrávke,“ vysvetľuje Paul McCartney.

Na jeseň 1966 vznikla prvá skica Paula McCartneyho, finálny obal bol vytvorený a nafotený na jar 1967. Foto – Apple Records/Universal Music

Hudobnú pestrosť dokonale vystihuje obal. Sú na ňom bea­tlesáci v all-stars spoločnosti svojich obľúbených umelcov a osobností, hudobníkov, hercov a herečiek, komikov a športovcov. Seržant hýri farbami a prišiel v pravú chvíľu – v roku 1967 sa trafil do ducha doby, keď otvoril hlavnú hipisácku sezónu, ktorá dostala názov Leto lásky. Spája sa s ním veľa historiek aj mýtov, ktoré sa v týchto dňoch všade skloňujú, a dočítate sa o nich aj u životopiscov kapely.

„Zvuk albumu – špeciálne najrôznejšie formy echa a reverbu – zostáva najautentickejšou zvukovou simuláciou psychedelickej skúsenosti, aká bola kedy vytvorená. Zároveň tu nájdeme ešte niečo: ducha roku 1967, ako ho cítili aj tí, ktorí drogy nikdy neokúsili. Seržant možno atmosféru svojej doby nevytvoril, ale ako takmer dokonalý obraz ju zväčšil a vyžaroval po celom svete,“ napísal v knihe Revolúcia v hlave Ian MacDonald.

Album bol najmä McCartneyho dielom. Začalo sa to v lietadle, keď ho cestovný manažér Beatles požiadal, aby mu pri jedle podal soľ a korenie, pričom namiesto slova salt rozumel sergeant. Fantázia sa mu naštartovala a vymyslel nápad s fiktívnou kapelou, ktorá dá jeho skutočnej kapele totálnu slobodu. Z pôvodného konceptu pesničiek spomínajúcich na detstvo štvorice muzikantov v Liverpoole zrazu vzniklo niečo úplne iné. Nadšenie nebolo všeobecné – Ringo sa v štúdiu väčšinou nudil a hral šach, Harrison bol mysľou viac v Indii a Lennon sa utápal v halucinogénnych tripoch, no kapelník bol jasný a veľmi zaujatý.

Do akej miery dokáže rozsvietiť jednoduchý gitarový popevok netradičný aranžmán a čo všetko sa dá stvoriť v štúdiu, keď pracujete so skúseným producentom a technikmi, pre ktorých žiadna vaša predstava nie je nemožná, ukazuje de luxe verzia nového vydania Seržanta. Zoberie vás o päťdesiat rokov naspäť, priamo na nahrávanie. Stojíte pri muzikantoch, počúvate, ako sa rodia a dotvárajú skladby do finálnej podoby, ako sa dohadujú a spoločne hľadajú to, čo dnes poznáme. Úžasný zážitok, aj keď, samozrejme, najmä pre veľkých fanúšikov a milovníkov rarít.

„Príšerná otázka: Je Seržant najlepší beatlesovský album?“ pýta sa na záver rozhovoru redaktor časopisu Mojo. „Príšerná odpoveď: Neviem. Myslím, že je najvplyvnejší a najviac sa o ňom hovorí, pretože bol taký odlišný od toho, čo sa vtedy v hudbe dialo, aj od toho, čo sme robili my,“ vraví mu úprimne, ale presne McCartney.

Muzikanti a kritici

Keď robil časopis Rolling Stone anketu o najlepší album všetkých čias, na prvé miesto dal práve tento. V čase jeho vzniku bola väčšina reakcií nadšená a pochvalná.

„Pochopil som to, už nechcete byť viac milí,“ povedal kapele jej idol Bob Dylan po prvom vypočutí Seržanta. Najväčšou poctou pre Paula McCartneyho bolo, keď tri dni po oficiálnom vydaní otvoril gitarista Jimi Hendrix svoj londýnsky koncert za prítomnosti členov Beatles titulnou pesničkou. A totálny pomník postavil Roger Waters z Pink Floyd: „Táto nahrávka pre mňa všetko zmenila. Je najdôležitejšia v histórii rokenrolu. Ovplyvnila našu kapelu hlboko, hlboko, hlboko.“

Ozvena beatlesovského diela dorazila aj k nám. Dežo Ursiny, ktorý už od začiatkov hrával takmer výlučne vlastné skladby, urobil s kapelou Soulmen coververziu She’s Leaving Home. Debut Prúdov Zvonky, zvoňte dokonca dostal prezývku Slovenský Seržant Pepper. Marián Varga na to reagoval s nadhľadom („Neodškriepiteľné je len to, že sú slovenské“), no priznal, že jeho vzťah k legendárnej britskej štvorici sa rokmi len upevňoval.

„K Beatles sa vraciam, aj keď mám pocit, že som priveľmi ostarel alebo priveľmi omladol. Keď som ich počul, odrazu som pochopil, že s nimi prišla hudba. V ich hudbe bol väčší poriadok ako vo vážnej hudbe, ktorú klasicky vzdelaní ľudia tých čias skladali. Ale ako skladali! Väčšinou bez vnútornej potreby, skôr len tak zo zvyku, zato z Beatles sálala možnosť vrátiť zasa hudbu ľuďom, rehumanizovať ju.“

Podľa Mekyho Žbirku Seržant potreboval nové mixy z niekoľkých dôvodov. Najmä preto, aby sa priblížil súčasnej generácii, ktorá by ho inak asi nedokázala počúvať. „Mal som úplne iný pocit, ako keď som si to kedysi prehrával na gramofóne za 315 korún, ale je to zmixované s veľkou kultúrou a bez mindráku. Nenaplnili sa obavy, že to môže byť niečo, ako keby nanovo natreli Cheopsovu pyramídu,“ hovorí a dodáva, že už sa teší na budúce remixy Bieleho albumu a Abbey Road.

Seržant však nemal len ovácie, dočkal aj negatívnejšej odozvy. Už v roku 1967 napríklad vplyvný kritik The New York Times Richard Goldstein napísal, že je „pokazený“ množstvom špeciálnych efektov a síce navonok „oslnivý, ale nakoniec podvod“. Ešte tvrdší bol gitarista The Rolling Stones Keith Richards: „Beatles zneli skvele, keď boli Beatles. V tejto hudbe toho veľa nie je, lebo sa príliš nechali uniesť. Niektorí ľudia si myslia, že je to geniálny album, podľa mňa je to mišmaš odpadu.“

Isté je, že kúzlo Seržanta stále funguje aj na nové generácie. Napríklad speváka a gitaristu Tomáša Slobodu síce na prvé počutie v tínedžerských rokoch najskôr očaril predchádzajúci Revolver („lebo sa dal zahrať na gitare“), ale najviac počúva tento album. „Seržant bol niečo ako manuál k tomu, ako sa naučiť hlbšie a sústredenejšie počúvať hudbu. Neuveriteľné je, že každá jedna skladba je fantastická. Pre mňa je obdobie Seržanta asi najzaujímavejším obdobím v pop music. Myslím, že práve vďaka nemu sa aj pop stal v očiach vtedajších hudobných kritikov, ktorí boli odchovanci džezu a klasiky, zaujímavý. Dnes je Seržant klenot, ktorý ma aj po tisícom vypočutí dokáže inšpirovať, potešiť a zhypnotizovať.“

Širší pohľad na celú atmosféru vtedajšej doby ponúka Marián Varga: „Šesťdesiate roky v hudbe, to bol celosvetový jav, čosi, čo sa už možno nikdy nezopakuje. Hudba sa dokázala pohybovať po dvoch koľajach, vedľa seba, vážna aj populárna, a beatová bola vo svojej výpovedi vážnej rovnocenným partnerom… Hudba mala vtedy takú moc, že vedela k ľuďom hovoriť prostredníctvom analógií, vysielala signály do iných oblastí.“

Teraz najčítanejšie