Učiteľka dejepisu: Keď Fico strašil migrantmi, žiaci pre nich zorganizovali zbierku

Vie škola viesť k tolerancii?

Jednoznačne môže. Čo nevie, je obmedziť rovesnícky vplyv, ktorý je asi najsilnejší, sociálne siete, ťažko vie limitovať to, čo dieťa dostane od malička v rodine. Ale napriek tomu má šancu. Podstatné je, že to nemôže robiť kampaňovito, zbrklými, priamymi riešeniami, ktoré vyzerajú, že budú mať rýchly efekt. Treba hlavne učiť žiakov rozmýšľať.

Robia to dnes školy?

Neviem povedať, či sa o to snaží väčšina škôl, ale myslím si, že je veľmi veľa tých, ktoré to robia. Keď nie celoškolsky, tak sú v nich učitelia – jednotlivci, ktorí tak svojich žiakov vedú. A nielen na spoločenskovedných predmetoch. Možno pôsobím vo svojej sociálnej bubline pozitívne naladených učiteľov, ale mnohí kolegovia robia nesmierne dobrú prácu.

Čím to potom je, že stúpa extrémizmus medzi žiakmi a stredoškoláci volili, alebo by chceli voliť stranu Mariana Kotlebu?

Ľudia, ktorí volia štandardné strany, skôr mlčia. Nepovažujú za povinnosť svoje názory prezentovať. Extrémistické skupiny kričia. Napríklad, ak by ste sa opýtali aj v iných krajoch, akého župana alebo kandidáta na župana poznajú, bol by to práve náš, banskobystrický. Je to možno aj tým, že iné politické strany podcenili prácu s mládežou. Dodnes nevidím, že by strany mimo predvolebnej kampane pracovali s názormi mládeže, rešpektovali by ich a odpovedali na listy stredoškolákov, ktoré im posielajú. Že by reagovali programom blízkym mládeži. Kým sa neobjavili fenomény, ktoré sa z okraja spektra preniesli do politického sveta, teda na župu a do parlamentu, nevidela som žiadnu snahu reagovať. A nemôžeme sa tváriť, že vtedy tu extrémizmus nebol.

S akými prejavmi extrémizmu u študentov ste sa stretli?

Počula som o žiakovi, čo prišiel do múzea holokaustu v Seredi v tričku s extrémistickými posolstvami. Ale to sú najmenej postihnuteľné prejavy – tričká, nápisy, symboly. Ak sa učiteľ sám nevzdeláva, často nevie, že za daným číslom je skrytý extrémistický symbol, alebo že určité slová sú odkazom na extrémistické hnutia. Často sa stane, že učiteľ sa priamo pozerá na tričko a nevidí propagáciu rasizmu, nevie o tom. Potom je druhá rovina prejavov, a to sú vtipy – obrázkové, rozprávané. V podstate útočia na menšiny, na Rómov, inak sexuálne orientovaných ľudí. Vedia byť aj veľmi nepríjemné. Takéto vtipy sa šíria aj v učiteľskom prostredí, alebo ak sa nahlas povedia v triede, učiteľ na ne často nereaguje. Potom sú zjavné prejavy, ako je pochodovanie, hajlovanie – tých je podľa mňa menej. Tieto sú vedomé, ale registrujem aj mnohé prejavy z nerozvážnosti.

Prečítajte si

Hlavná školská inšpektorka: Sú učitelia, ktorí obhajujú komunizmus i fašizmus

Tie sú aké?

Napríklad, keď sme v prime hovorili o zakázaných symboloch, žiaci si vyskúšali kresliť hákový kríž. Neprezentovali tým nevhodné názory, skôr ich lákalo to zakázané. Treba veľmi zvažovať, ako danú tému učiť. Ale, samozrejme, sú extrémisti, ktorí sú o svojom názore pevne presvedčení.

Koľko ich je?

Je to veľmi ťažké odhadnúť, ale môže to byť sedem až deväť percent. Ja sa venujem najmä holokaustu a židovskej tematike. U nás v škole sa mi antisemitizmus nezdá vyhrotený. Je to možno tým, že už so Židmi neprichádzajú veľmi do kontaktu, necítia sa nimi ohrození. Oveľa extrémistickejšie prejavy, aj od inteligentných žiakov, nájdete smerom k Rómom a migrantom. U veľkej časti, aj u veriacich žiakov, sú to negatívne reakcie na sexuálne inak orientované skupiny.

Z akých rodín vychádzajú deti s extrémistickými názormi?

Nemyslím si, že existujú typické rodiny, z ktorých vychádzajú extrémisti. Škola je mikromodel spoločnosti, tam tiež vidíte ľudí s vysokoškolským vzdelaním, aj v najvyšších pozíciách, ktorí majú názory, čo nie sú v poriadku. Často neváhajú prezentovať ich v médiách. Potom sa nemôžeme diviť, že aj rozumné deti nemajú úplne správny pohľad. Napríklad si povedia, že keď niečo tvrdí premiér, prečo by to bol zlý názor. K skupinovým formám extrémizmu majú podľa mňa zase bližšie deti zo sociálne slabšieho alebo z nepodnetného prostredia, takto si riešia svoj strach a osamelosť.

O migrantoch a Rómoch sa mnohí politici, aj premiér Robert Fico vyjadrovali veľmi tvrdo až nenávistne. Prejavilo sa to v triedach?

Prejavilo sa to v celej škále reakcií. Mala som skupinu detí, ktoré začali organizovať pomoc migrantom, napojili sa na jedno záujmové združenie u nás v meste (Žiarovky) a urobili zbierku hygienických potrieb. Vyzbierali uteráky, mydlá, pomoc sa rozdelila do tašiek, na ktoré potom písali osobné odkazy, kreslili na ne. Potom vyzbierané veci dopravili do táborov v Maďarsku. Najväčšiu časť pomoci v rámci mesta vyzbierali práve žiaci z našej školy. Boli veľmi aktívni. Ale na druhej strane, keď visel na centrálnej nástenke zoznam potrieb, ktoré zbierajú, niekto dopísal rukou Ratimor, čo je jed na potkany.

Od septembra deviatakom pribudne hodina dejepisu navyše. Pomôže to?

Nikdy nepomôže mechanické pridanie hodinovej dotácie, ak za tým nebude zmena v myslení ľudí. Sú aj dejepisári, ktorí sú extrémisti, dejepisári, ktorí oslavujú Slovenský štát. V médiách boli prípady študentov pedagogickej fakulty, ktorí sa pripravovali učiť náuku o spoločnosti a dejepis a mali veľmi radikálne názory. Dať takýmto ľuďom hodinu navyše, znamená urobiť hodinu zla navyše.

Ako dobre učiť dejepis, aby deti nielen vedeli roky, ale aby ich viedol k tolerancii?

Mne sa osvedčilo vyučovanie cez príbeh a cez emócie. Aj študenti taký prístup lepšie hodnotia. Ideálne je, ak vieme priviesť ľudí, ktorí prežili nejakú „historickú traumu“. Som presvedčená, že ak sa niekto pozerá do očí človeku, ktorý prežil holokaust, tak ťažko bude tvrdiť, že holokaust nebol. Musel by to byť značne otrlý človek. A nemusí ísť len o ľudí, ktorí tieto hrôzy prežili, mali sme besedu s Marekom Bémom, ktorý robil archeologický výskum v Sobibore. Popísal žiakom krok po kroku, čo sa vo vyhladzovacom tábore dialo. Ako vyzerala selekcia, čo sa dialo po nej. Žiaci boli úplne ticho. Boli zhrození. Prvýkrát videli vyhladzovací tábor ako priemyselnú výrobu, mašinériu. Zanechalo to v nich hlboký dojem. Veľmi dobré je aj učiť ich cez kritické myslenie a čítanie s porozumením.

Prečítajte si

Stredoškoláčky videli, že by mladí volili Kotlebu a Kollára, tak vymysleli súťaž o tom, ako funguje štát

Ako by to malo vyzerať?

Napríklad som na hodinu doniesla texty o 19. storočí, keď sa Slováci sťahovali do USA. Vybrala som časť z knihy Americký cisár a druhý text bol zo súčasných novín. Rovnako sa v USA báli Slovákov, ako sa migrantov bojíme my dnes. Prirodzene vnímali Slovákov zle – lebo boli katolíci, lebo boli chudobní, lebo im budú brať prácu, robiť pod cenu. To sú argumenty, ktoré používame dnes my sami. A keď tieto dva texty žiaci čítajú, uvedomia si paralely.

Robíte viaceré projekty, napríklad ste aj so študentmi čistili židovský cintorín alebo ste spisovali príbehy Židov z vášho mesta. Ktorý projekt je vám najbližší?

Ten najmilší bol mimo dejepisu a už ho nerobíme. Boli sme jedni z prvých, ktorí takúto aktivitu realizovali – žiaci chodili na detskú onkológiu v Banskej Bystrici vypĺňať poobede čas svojim rovesníkom. Aj choré deti sú istým spôsobom vylúčená skupina, ktorá stráca kontakt s rovesníkmi. A vtedy im práve veľmi chýba. Mám rada aj projekt Strateného židovského cintorína – študenti sa na mieste prirodzene začínajú pýtať. Napríklad ich zaujmú symboly, ktoré našli na židovských náhrobkoch. Alebo našli vykopané jamy a pýtali sa, či si Židia predpripravovali hroby. Vysvetlila som im, že to z hľadiska viery robiť nemôžu. A že jamy tam ostali po ľuďoch, ktorí rabovali a hľadali židovské zlato u nebožtíkov. Boli zhrození. Pre nich je to niečo nepredstaviteľné. Potom sme zistili, že sa kradli drahšie náhrobné kamene, prebrúsili sa a použili na inú kamenársku prácu.

Dokážu takéto aktivity presvedčiť žiakov, aby o tom uvažovali? Ozývajú sa totiž aj hlasy, že presvedčeného fašistu takéto aktivity nezmenia a aj návšteva Osvienčimu ho môže v jeho názoroch utvrdiť. Stalo sa vám to niekedy?

Chodíme do Osvienčimu veľa rokov, ale, chvalabohu, sa mi to nestalo. Je tam jedna výborná sprievodkyňa a hovorila mi, že mala skupinu študentov, ktorých po treťom mieste, o ktorom hovorila, otočila, vrátila im vstupné a povedala, že ich odmieta sprevádzať.

Boli to slovenskí žiaci?

Na to som sa jej nepýtala. Bola som šokovaná. Ale aj keď som sa rozprávala s ľuďmi z múzea holokaustu v Seredi, tak hovorili, že prišli ľudia, s ktorými mali problémy. Ale väčšina návštevníkov zareaguje citlivo.

Je dnes extrémistov v triedach viac ako v minulosti, alebo je ich len viac počuť?

Nemyslím si, že ich je viac. Odhadujem, že je to sedem až deväť percent, ktorí sú presvedčení. Ale zväčšuje sa časť mladých, ktorí sú frustrovaní. Prečítajú si napríklad, že babička dostáva len malé sociálne dávky a žije z pár eur, ale na druhej strane toľkoto dávame na migrantov a Rómov. Vzbudzuje to v nich hnev. A pritom ani nemusí ísť o pravdu. Ťažké je naučiť, aby sa pozreli, kde informáciu čítali, či to tak naozaj je. Musíme ich naučiť, že fakty si treba overiť a že nie všetko, čo sa píše na internete je pravda. Alebo si prečítajú len novinové titulky, a potom tie prevezmú ako svoj názor, a čo je horšie, opäť ako pravdu. Toto je vhodná parketa pre pôsobenie školy.

Z čoho sú mladí najviac frustrovaní?

Z toho, že Slovensko ako krajina nemá koncepciu. Preto aj mnohí mladí odchádzajú do zahraničia. Akoby Slovensko nemalo víziu do budúcnosti. Možno by ani neriešili, že sú tu menej kvalitné školy, zdravotníctvo, horšie je, že nevidia perspektívu, ako sa krajina bude rozvíjať. To ich podľa mňa trápi viac ako nízke platy. Nezamestnanosť je relatívne nízka, mali by mať víziu, že keď doštudujú, tak sa zamestnajú. Neveria však, že Slovensko im dá možnosť rásť.

Čo má urobiť učiteľ, ktorý príde do triedy, kde je skupinka mladých extrémistov?

Sama sa to tvrdo učím. Raz som mala hodinu v triede, kde bola konfliktná skupinka. Urobila som chybu, že som sa s nimi pustila do otvoreného sporu. Učiteľ ich nemôže chcieť prebiť argumentmi, lebo sa postavia proti nemu, neveria mu, nepočúvajú ho a len hľadajú, ako spochybniť niečím jeho argument. Nie je to dobrá výchovná taktika. Lepšie je počúvať a v mysli si oponentov rozdeliť. U tohto postoj vyplýva z nešťastia, neistoty, toto možno niekto len hrá, aby bol v partii. Je málo mladých, s ktorými sa nedá pracovať a rozprávať. Nesmiete im však nasilu tlačiť názor, nálepkovať. Ja to v zápale občas robím.

Rozprávate sa so študentmi o politike?

Áno. Na hodinách s tretiakmi sa s nimi o tom bavím často. Sami sa ma pýtajú, čo si o niektorých veciach myslím. U tretiakov sa dá veľa vecí pekne vysvetliť, lebo sa preberajú 30. roky a vidieť tam paralely s dnešnou Európou. Tie paralely sú veľmi silné. Nevidieť ich len vtedy, keď to nechcete vidieť. A potom úvahy nad problémami riešim cez eseje, aby každý povedal svoj názor a nepozeral sa na to, čo hovoria ostatní alebo tí najhlasnejší v skupine, aby sa nesnažil zapadnúť.

Prečítajte si

Tretina stredoškolákov nevie, kto bol prezidentom vojnového štátu, a väčšina verí v tajné spolky, čo riadia svet

Stretli ste sa s esejou, ktorá vás nepríjemne prekvapila?

Skôr to bolo tak, že študent zopakoval všeobecné názory, ktoré mal z médií. Napríklad „koľko peňazí sa dá na Cigánov a ja mám starú mamu, ktorá má pár eur a je to žena, ktorá 30 rokov robila“. Toto sú veci, ktoré počujú v rodine a v niektorých prípadoch sú to až doslova titulky novín.

Ku ktorej skupine mladí cítia nenávisť?

Je to taký echo efekt – keď sa hovorilo o migrácii, bolo cítiť, aký mali strach. Od veriacich detí som počula, ako nás tu budú islamizovať. Máme v meste dosť veľkú osadu, a tak majú výhrady voči Rómom. Ale je to skôr nacvičené. Máme v škole aj rómskych žiakov a nemám dojem, že by na nich útočili. Žiaci hovoria, že útočia „voči tým parazitom“, a to je opäť zo sietí, médií. Niekedy ani neviem určiť, čo si len napočúvali alebo prečítali a čo si naozaj myslia.

Mali ste v triede žiaka, ktorý povedal, že volil Kotlebu alebo že by ho volil, keby mohol?

Takto som to nikdy neriešila. Voľby sú isté tabu, na ktoré sa nepýta. V mnohých európskych krajinách sa pokladá za neslušné pýtať sa konkrétne na volebné preferencie človeka. Keď sme robili modelové voľby do Európskeho parlamentu, prekrúžkoval sa vysoko brat nášho župana a žiaci si ani neuvedomili, že ide o iného človeka. Aj keď som sa nikdy priamo nepýtala, myslím si, že všade sa nájdu jeho voliči. Veria, že spraví v krajine poriadok.

To je ich hlavný argument?

Áno, spraviť poriadok s Rómami, s korupciou, s rodinkárstvom. Človek sa im snaží potom dať články, grafy, ktoré ukazujú, že to tak celkom nie je.

Prečítajte si

Ako bratia Kotlebovci predávali a kupovali župné auto pod cenu

Vnímajú aj jeho rodinkárstvo, keď si na župe zamestnal rodinu a blízkych spolupracovníkov?

O tom sa píše v novinách, ktoré nečítajú.

Prebieha diskusia o tom, ako hovoriť s extrémistami, napríklad reagovať na nich na Facebooku, pozývať ich do televíznych diskusií?

V istom momente som sa snažila na rôznych fórach, kde diskutovali, diskutovať s nimi. Snažila som sa im dokázať, že majú fašistické názory, napríklad som poukázala na pozdrav Na stráž, ktorý používajú, a ten jednoznačne odkazuje na fašistický Slovenský štát. Odpoveďou bolo, že pozdrav Na stráž je predsa pozdrav slovenských vlastencov a skautov. V tom momente som vedela, že nemá cenu v debate pokračovať. Je to strata času. V istých situáciách je možno lepšie sa s nimi nerozprávať, lebo nejde o argumentáciu, ale o propagáciu, publicitu. Podľa mňa často nereagujú preto, lebo chcú niekoho presvedčiť, ale preto, že sa ich postoj sieťami viac rozšíri.

Takže s nimi nekomunikovať?

Po sieti asi nie. Osobne som nepresvedčila ani jedného z nich. Možno som mala slabé argumenty (smiech). A môže to mať ešte opačný efekt. Napríklad ja používam Facebook najmä na komunikáciu so žiakmi. Keď som komunikovala s radikálmi, tak sa k tomu dostali aj moji žiaci a možno, keď si diskusiu prečítali, tak si povedali, že mi vlastne tí extrémisti odpovedali dobre. A to už neukontrolujete. Každé moje zlyhanie sa vracia ako bumerang.

Prečítajte si

Fyziku spojiť s chémiou, dejepis s geografiou a náboženstvo zrušiť, hovorí pedagóg Mistrík

Po tom, čo sa Marian Kotleba dostal do parlamentu, vláda tu hovorí o boji s extrémizmom. Robia to dobre?

Nemyslím. Takáto obrovská ukričaná kampaň k ničomu nevedie. Skôr z nich robia martýrov, lebo im zakázali niekde vystúpiť, neprenajali sálu, mažú profily. To je reakcia na džina, ktorý je vypustený z fľaše, ale takto ho už späť nenatlačíme. Treba dať priestor spoločenským vedám, kritickému mysleniu, mediálnej výchove – malým trpezlivým krokom. Nesmieme vychovávať nasilu, s palcovými titulkami, lebo u žiakov vzbudíme odpor. Preje sa im, že zas niekto ide poúčať o extrémizme. Nie je dobré určovať, že teraz ideme robiť diskusiu o radikáloch, boj s extrémizmom cez výchovu k ľudskosti a tolerancii má byť prítomný v každej diskusii.

Už to začína školám liezť na nervy?

Je toho zrazu veľa. Mne to príde vtipné, že po 25 rokoch, ktoré chodíme so žiakmi do Osvienčimu, mi to ide niekto odporúčať. To je prvý krok k tomu, aby viacerí stratili chuť tam chodiť. Podľa mňa dnes je Osvienčim zaťažený tým, že je extrémizmus v Európe na vzostupe. A jednoduché riešenie je poslať žiakov do múzea. Prichádzajú tam kvantá ľudí a potom sa prehliadky veľmi odosobňujú. Sú presne limitované časom. Keď sme začali chodiť do tamojšieho múzea, ak žiaci mali záujem a otázky, tak boli s nimi aj päť hodín a nie tri a pol, koľko prehliadka trvá. Teraz musia skončiť, lebo je tu ďalšia skupina. Spraviť z takéhoto miesta pásovú výrobu tiež nie je dobré. Kolegyňa, ktorá bola nedávno v Seredi, povedala, že jej to už príde emotívnejšie a lepšie ako v Osvienčime. Ale to neznamená, že by som návštevu tohto tábora smrti zatracovala, žiaci ho väčšinou chcú vidieť. A je dobré, keď tam pôjdu. Keď budú pripravení prijať jeho odkaz.