Denník N

A tvoje telo pohodíme ďaleko odtiaľto. Na fronte s Pravým sektorom a ukrajinskými radikálmi

Pol roka po návšteve slovenských žoldnierov na ruskej strane ukrajinského konfliktu sa reportér Tomáš Forró vybral na druhú stranu, medzi Pravý sektor a ukrajinských radikálov.

V centre Maryinky. Foto – Tomáš Forró

[windowtext]

Najprv bojovali na barikádach kyjevského Majdanu, teraz umierajú v zákopoch Donbasu. Domáce médiá ich označujú za radikálov, ruská propaganda za neonacistov. Proukrajinskí dobrovoľní bojovníci si však hovoria jednoducho: partizáni.

Vojenský džíp je pokrytý kamuflážou, jeho šofér má na zadnom sedadle položený samopal, muníciu a granáty. Cestu stráži mladučký vojak s nápisom na tričku „No Knife – No Life“ (Bez noža sa žiť nedá) a s kalašnikovom na pleci. Zdvihne závoru, bojovník za volantom mlčky zaradí rýchlosť a vyrážame z ponurej základne Pravého sektora smerom na front.

Prifrontové zátišie

Šofér sa volá Gera a má 43 rokov. Bývalý profesionálny vojak vo výslužbe sa po vypuknutí ukrajinskej vojny prihlásil späť do armády, tá ho však odmietla. A tak skončil v Pravom sektore. Gera sa nesťažuje: ako dobrovoľný bojovník síce nedostáva žiadny žold, ale jedlo, zbrane a všetko potrebné zabezpečujú darcovia alebo samotná organizácia. Spolu s ním tu slúžia ďalší kolegovia z jeho bývalej jednotky. [/windowtext]

Bojový sektor Marinka, územie nikoho

[windowtext]Zhruba hodinu prechádzame cez tiché prifrontové dediny, ktoré sú s každým kilometrom opustenejšie a zničenejšie. Potom nás v malej osade víta Italián (27), prezývka mu vraj prischla preto, lebo vyrastal v Neapole. V záhrade sa váľajú odpadky, v dome sú všade zbrane: ručné granáty, protitanková strela, samopaly aj nepriestrelné vesty. Surrealistickú atmosféru umocňujú výkriky žien, ktoré zo zapnutej televízie brutálne zápasia v bojovej klietke. Chlapi vyjdú von a otvoria garáž. Je zavalená muníciou a môj šofér si ňou naplní zásobníky z kalašnikova. Môžeme pokračovať v ceste na front.

Nikdy sa nedozviem, odkiaľ vzal Italián stovky kilogramov munície do ručných zbraní a guľometu, ani ako sa ocitli v jeho garáži. Možno pochádzajú z čierneho trhu a armádnych skladov, z krádeží alebo sú vojnovou korisťou.

Kde končí cesta a začína sa vojna

Mestečko Marinka je jednou z najnepokojnejších frontových zón. Leží na strategickej ceste do Donecka, takže je neustále vystavené bojom a bombardovaniu. Bráni ho tritisíc vojakov ukrajinskej armády a hŕstka bojovníkov Pravého sektora, ktorí si velia sami. Je to vlastne súkromná armáda, ktorá chce oslobodiť Ukrajinu od ruskej agresie na vlastnú päsť a za každú cenu.

Prichádzame sem pred zotmením, keď delostrelectvo oboch strán začína páliť čoraz častejšie. Marinka pripomína hororové mesto duchov, je tu ľudoprázdno a chladné, sychravé šero na uliciach s radmi zničených domov umocňuje sivá a depresívna hmla. Asfaltka rozbitá od pásov ťažkej techniky nás vedie priamo na front, k ozvenám dávok zo samopalov a guľometov. Po niekoľkých minútach sa skončia paneláky a míňame predmestie s rodinnými domami a záhradami. Všetky sú poškodené od mínometnej paľby a rakiet typu Grad.

Zastavujeme, lebo ďalej by pokračoval len blázon: už tu svištia zablúdené guľky a o pár sto metrov sa vraj cesta mení na mínové pole pod krížovou paľbou oboch strán.

[/windowtext]

Angel, Gera a člen Pravého sektora v Marinke. Foto – Tomáš Forró

[windowtext]

Čaká na nás bojovník Pravého sektora, spolu so šoférom ma s odistenými samopalmi eskortujú na predsunutý frontový post. Je to zbombardovaný domček a vedľa neho – opevnená improvizovaná barikáda s priezormi do územia nikoho. Je pokrytá hnijúcim červeným linoleom, a priamo za ňou začína mínové pole. Svoje tváre mi bojovníci nedovolia fotiť a na otázku, či môžem hore z barikády nasnímať aspoň okolie, jeden z nich cynicky prehodí: „Kľudne si tam vylez, cudzinec, ale určite to bude posledná fotka v tvojom živote.“

Z celého miesta vanie beznádej. Bojovníci sa tlmene rozprávajú, prijmú odo mňa cigarety a šoféra sa vypytujú, kedy príde jedlo. Všetko sa vraj onedlho vybaví, sľubuje Gera a keď sa mínometná paľba začína sústreďovať na náš priestor, rýchlo odchádzame, odkiaľ sme prišli. Dávajú mi najavo, že mŕtvy zahraničný reportér by tu znamenal jeden veľký a zbytočný problém navyše.

V meste duchov

Pravý sektor má v mestečku aj malú operačnú základňu neďaleko centra, v bezprostrednej blízkosti obytných panelákov. Keď tam prichádzame, na ulici je takmer tma a prízemná hmla spôsobuje, že výbuchy mínometnej paľby a dávky z ručných zbraní o niekoľko ulíc ďalej k nám doliehajú s dvojitou ozvenou. [/windowtext]

[windowtext]

Stráži ma vojak, ktorý má na ruke zavesený ochranný pravoslávny krížik a v nej drží kalašnikov – dodatočný ochranný prvok, keby ten prvý zlyhal. Neďaleko sa vynorí zabudnutý alkoholik v zafúľaných šatách. Otupený životom vo vojnovej zóne nedbá, že ho môžu zasiahnuť úlomky neďalekých výbuchov, a prejde cez širokú, nechránenú ulicu priamo k nám. Zastaví ho až gesto môjho ochrancu, ktorý mu mlčky namieri samopalom na brucho. Bezdomovec okamžite zmení smer a odchádza.

Spustnutá budova základne je poškodená od bombardovania a jej osadenstvo zvedavo pozoruje prišelcov. Je tu Gruzínec Mamuka a mladý Angel, ktorý vyzerá byť na drogách. To je napokon na oboch stranách frontu bežný jav.

Angel je nepokojný a agresívny. Na otázku, ako sa im spolupracuje s ukrajinskou armádou, začína horúčkovito vysvetľovať, že všetci dôstojníci sú hajzli. „Ja som im to naposledy v štábe povedal. My tu zomierame bez zbraní a bez žoldu, rozumieš?! Pozri sa na nás!“ Angel nad sebou stráca kontrolu a začína ma sácať. Zasiahne môj šofér, ktorý ho odtiahne a upokojuje. Angel sa rozosmeje a priateľsky ma potľapká po pleci. „Pozri, toto je môj synček“, ukazuje vzápätí fotografiu v starom, rozbitom mobile. „Má päť mesiacov.“

Náš rozhovor preruší ďalšia séria mínometnej paľby. Takto neskoro po zotmení sa v okolí frontu začína peklo. Gera prišiel sem na front len kvôli mne, ale na zomieranie to preňho dostatočný dôvod nie je. Musíme okamžite odísť.

[/windowtext]

Frontová Marinka pripomína hororové mesto duchov. Foto – Tomáš Forró

[windowtext]

Symboly a mýty ukrajinskej vojny

Strávil som s dobrovoľníckymi jednotkami Pravého sektora a ďalšími dobrovoľníckymi zbormi tri týždne po celom páse frontu, od severnej hranice, až po Čierne more na juhu – s úmyslom zistiť, nakoľko sú pravdivé tvrdenia ruských médií, že ide o neonacistické hnutie.

Príbeh Pravého sektora naozaj poznačil prvotný hriech jeho zakladateľov. Organizácia sa zrodila počas ukrajinského majdanu v novembri 2013, keď sa proti vládnym jednotkám Berkut postavili aj šíky bojovníkov z radov futbalových chuligánov, členov malých rasistických a neonacistických organizácií a ďalších radikálov.

Po vypuknutí vojny na východe Ukrajiny začali najradikálnejšie skupiny neonacistov opúšťať Pravý sektor a zakladať vlastné bojové oddiely (napríklad kontroverzný prápor Azov), ktoré sa ale napokon začlenili do oficiálnych ozbrojených štátnych zložiek a ich radikálne excesy utíchli.

Naopak, Pravý sektor zostal samostatnou jednotkou nezávislou od štátu a rýchlo sa stal vďačným terčom mýtov a dezinformácií, najmä z ruských médií. Tie ako prvé priniesli správy o bojových skupinách Pravého sektora vyznávajúcich neonacistickú ideológiu, spolu s obvineniami z vojnových zverstiev. Proruskí separatisti na východe Ukrajiny, ktorí bojujú proti Pravému sektoru priamo na fronte, ho považujú za vtelenie ukrajinského fašizmu. [/windowtext]

Večer vo veliteľskom štábe základne Pravého sektora

[windowtext]

Potenciálne obete radikálov: O ničom nevieme

Takýto obraz o Pravom sektore nešíria len ruské, ale aj renomované zahraničné médiá – na začiatku roku 2017 napríklad Washington Post priniesol reportáž o nacistoch z rovnakej jednotky, akú som navštívil. Jediný dôkaz o tom však mal byť podľa reportéra jeden nórsky bojovník – neonacista s fašistickými tetovaniami. Vojaci zo základne v Marinke si pri mojej návšteve pamätali naňho aj na jeho „čudné politické názory“, no nerobil vraj žiadne problémy a navyše sa v medzičase už aj tak vrátil domov.

Moje hľadanie reálnych ultra nacionalistov žiadne ovocie neprinieslo, a to ani po návšteve všetkých dobrovoľníckych zborov a desiatok respondentov z iných skupín ako Azov či Donbas, ktoré sú už súčasťou oficiálnej armády.

Jediným výsledkom pátrania bola ošúchaná neonacistická nálepka v jednom z áut bojovníkov a zopár individuálnych prípadov radikálov, tak ako v každej armáde na svete. No žiadny organizovaný fašizmus ani úderky neonacistov. Len otrasné životné podmienky a pravdepodobnosť skorej, nezmyselnej smrti od črepiny či zablúdenej guľky. [/windowtext]

Jediný dôkaz o pravicových radikáloch medzi dobrovoľníkmi bola nálepka esesáka v jednom z áut Pravého sektora. Veliteľ hovorí, že politické názory svojich bojovníkov veľmi neskúma.

[windowtext]„Fašisti v Pravom sektore? Vy ste sa zbláznili. Veď sa len pozrite na mňa.“ Jozef Čerkašyj je priateľský ortodoxný Žid s typickou dlhou bradou. Ešte donedávna slúžil v dobrovoľnom prápore vojenskej polície Dnipro-1, ktorý úzko spolupracuje so všetkými jednotkami vrátane Pravého sektora. Dnes už nosí namiesto kalašnikova úradnícku kabelku mestského poslanca vo východoukrajinskej metropole Dnipro. Hovorí, že s nenávisťou za svoj židovský pôvod sa stretol vo vojne jedinýkrát v živote. Bolo to cez sociálnu sieť a po nahlásení incidentu v armáde rýchlo našli a potrestali vinníka.

Grigorij Pivovarov je ďalší Žid a potvrdzuje Jozefove slová. Slúži ako guľometčík v prápore Ajdar. Kedysi to bola dobrovoľnícka bojová skupina ako Pravý sektor či Azov a jeho členovia dokonca čelili obvineniam z vojnových zločinov, ktoré vyšetrovala medzinárodná organizácia Amnesty International. Napokon boli včlenení pod ministerstvo obrany a dnes fungujú ako bežná jednotka ukrajinskej armády.

Grigorij mal pred vojnou najbližšie k pankáčom a hovorí, že on sám vníma presne opačný trend – ako vojna zahladzuje na Ukrajine etnickú či rasovú neznášanlivosť. Na fronte sú aj najhorší nacionalisti nútení bojovať bok po boku s tými, ktorých kedysi mlátili na uliciach, a čeliť spoločnému nepriateľovi. Všetko ostatné je druhoradé. A či vydrží bratstvo židovského punkera s nacionalistami aj po vojne? Grigorij nevie.

[/windowtext]

Jozef, ortodoxný Žid a bývalý člen práporu vojenskej polície Dnipro-1 a Amina, snajperka z čečenského práporu Džokhara Dudajeva. Dobrovoľníci tvrdia, že vojna na Ukrajine stiera náboženské aj etnické rozpory. Foto – Facebook

[windowtext]

Rovnakú skúsenosť má však predstaviteľ inej menšiny nenávidenej radikálmi, čečenský moslim a aktivista Adam Osmaev. Spolu so svojou manželkou Aminou je zároveň elitným snajperom z čečenského dobrovoľného práporu Džokhara Dudajeva, ktorý pomáhal v roku 2015 zakladať. Adam hovorí, že tu na Ukrajine bojuje aj za slobodné Čečensko. „Ak prehrajú oni, je to aj náš koniec,“ myslí si. Ľudí, ktorí tu bojujú proti Rusku, nepovažuje za radikálov. „Radikálni nacionalisti sa nájdu všade na svete, ale to slovo teraz znamená na Ukrajine niečo úplne iné, ako v prípade európskych či ruských neonacistov.“

Jeho poznámku vysvetľuje profesor Olexiy Haran z Kyjevskej univerzity, podľa ktorého boli medzi dobrovoľníkmi nacionalistickí radikáli skôr na začiatku vojny. V krajine teraz dominuje úplne iný typ nacionalizmu, než aký poznáme z Európy a Ruska s jeho rasovou neznášanlivosťou. „Bežný nacionalista u nás nerieši, či ako lojálny Ukrajinec hovoríte po rusky alebo po ukrajinsky a či vyznávate pravoslávie alebo moslimskú vieru ako krymskí Tatári.“

A Pravý sektor? Profesor vzdychne. Áno, to sú typickí ukrajinskí nacionalisti. Ale žiadni nacisti – ich problém spočíva v tom, že radikalizujú obyvateľov nespokojných s korupciou, neefektívnou armádou, chudobou a nezamestnanosťou. Sú ochotní riskovať ďalšiu revolúciu a majú aj zbrane a bojové skúsenosti, ktorými ju môžu rozpútať.

O čom svedčia legendy

Iný ukrajinský novinár opisuje svoje prvé stretnutie s Pravým sektorom v roku 2014. Jednotka takzvaných kyborgov brániacich donecké letisko počas najhorších bojov vraj napochodovala do štábu oficiálnej armády takmer bez zbraní a žiadala o výzbroj. Márne. O dva dni sa vrátili späť, zablatení a postriekaní krvou, ale ovešaní zbraňami a bojovou technikou. Šokovaným dôstojníkom oznámili, že najbližšie nepriateľské pozície sú už voľné, stačí odpratať mŕtvoly.

Kyborgovia sa odvtedy stali legendou a Pravý sektor získal reputáciu odvážnych patriotov alebo chladnokrvných fašistických beštií – podľa toho, na ktorej strane frontu sa nachádzate.

Realita z roku 2017 je však oveľa prozaickejšia. Bojovníci Pravého sektora trpia zúfalým nedostatkom a z atmosféry v kasárňach v tyle, kde oddychujú a pripravujú sa na to, že svojich kolegov vystriedajú na fronte, vanie depresia.

[/windowtext]

Základňa Pravého sektora v Novohrodivke. Foto – Tomáš Forró

[windowtext]

Život na základni

V baraku 1. útočnej roty piateho práporu Pravého sektora je príšerne zima, prítmie a všetci pokašliavajú. Nachádzame sa pár kilometrov od frontu, na okraji mestečka Novohrodivka, ktoré je obklopené úrodnou černozemou a banskými uhoľnými šachtami.

Vozový park, to sú príšerne otlčené, tisíckrát opravované autá, ktoré sa kazia každých niekoľko desiatok kilometrov. Zdá sa, že hlavnou náplňou života na základni nie je bojový výcvik, ale opravovanie zbraní a vozidiel. Zúbožene vyzerajú aj nahnité, naklíčené zemiaky a cibuľa, ktoré sa váľajú vo vlhkých chodbách.

Bojovníci okrem opráv techniky po večeroch cvičia mladých regrútov, ktorí vyzerajú na šestnásť rokov, hoci ich na pohľad len o málo starší učiteľ prisahá, že každý tu má minimálne osemnásť. Chlapci trénujú taktiku boja so samopalmi, potom sa učia nabíjať a rozoberať kalašnikov a ťažký guľomet. Nasleduje lekcia z opravy áut.

Zbrane kupujú na čiernom trhu a riskantne ich pašujú na front, tie zvyšné donekonečna na základni čistia a opravujú. Jeden z bojovníkov dokonca priznal, že ukradli mínomet z vojenského múzea – bol vyrobený v roku 1947.

Ukrajinská vláda aj armáda bojovníkov Pravého sektora ignoruje, sú odkázaní na darcov a podporovateľov. Napriek zjavnému nedostatku techniky a za cenu neustálej improvizácie sa naďalej zúčastňujú najťažších bojov na kľúčových frontových úsekoch. Nezávislosti od oficiálnej armády sa nechcú vzdať za žiadnu cenu.

[/windowtext]

Výchova mladých dobrovoľníkov v Pravom sektore. Foto – Tomáš Forró

[windowtext]

Bojovníci

Ľudia na základni hovoria bez zábran. Do Pravého sektora prišli bojovať často preto, lebo ich znechutili pomery v ukrajinskej armáde – nefunkčnosť, korupcia a šikana. Iných armáda neprijala kvôli zdraviu, veku či problémom so zákonom. Pravý sektor znamená pre týchto ľudí súdržnú komunitu, niektorým mladým chlapcom zrejme neraz nahrádza rodinu, akú možno v detstve nepoznali.

Nevidieť tu žiadne náznaky radikálneho nacionalizmu a netolerancie. Práve naopak: medzi členov organizácie patria ortodoxní Židia, moslimovia vrátane Čečenov a krymských Tatárov, ale aj ľudia s výrazne ázijskými rysmi. Potvrdzuje to Craig Lang (26), bývalý vojak americkej armády a veterán afganskej aj irackej vojny. Na Ukrajinu prišiel pred jeden a pol rokom a najprv slúžil v oficiálnej armáde, nedovolili mu však bojovať, len ho hrdo ukazovali v médiách ako Američana. [/windowtext]

Craig Lang, bývalý vojak americkej armády a veterán z Iraku a Afganistanu, bojuje v radoch Pravého sektora, rovnako ako desiatky iných cudzincov.

[windowtext]Craig pôsobí ako mlčanlivý, introvertný militarista – takých je v Pravom sektore veľa. O politiku sa nezaujíma, ale má jasno v tom, že Rusko je agresor a hrozba nielen pre Ukrajinu, ale aj pre Európu a celý svet. Všetko ostatné, teda vojna, je preňho už len technická záležitosť. A samozrejme, on je ako profesionál jedným z tých, ktorý ju dokáže riešiť.

Tu v Pravom sektore s ním bojujú ďalší traja Američania, jeden z nich je čistokrvný černoch. Sú tu aj šiesti Briti, Rakúšan, dvaja Nemci a Talian. Nikto z nich sa nestretol s diskrimináciou, vraj si ich tu naopak vážia. Lebo miestni bojovníci síce majú veľké skúsenosti z bojov, ale nevedia si rady s ošetrovaním rán a prvou pomocou. Profesionáli zo západných armád sú tu na nezaplatenie.

Na priamu otázku, či v dobrovoľníckych jednotkách naozaj nestretol žiadneho pravicového radikála, Craig na chvíľu zneistie. Zopár ich stretol, priznáva: „Ale vždy to boli cudzinci. A pokiaľ viem, takmer všetci už odišli.“

[/windowtext]

Foto – Tomáš Forró

[windowtext]

Veliteľ

Oleg ešte pred pár rokmi spolu so ženou podnikal na západe Ukrajiny, teraz sa o firmu aj deti stará len ona a zisky ešte aj posiela do jednotky, ktorej Oleg velí. A čo rozumie pod pojmom nacionalizmus? Slobodu. Od Ruska, od skorumpovaných ukrajinských politikov a oligarchov, od Európy. „Pred 25 rokmi som bol v Bratislave,“ hovorí. „Už vtedy, po páde komunizmu, to u vás vyzeralo lepšie, ako u nás dnes. Čo od nás chcete? Boli by sme pre Úniu akurát na lacnú prácu, zaberanie našej pôdy a nerastných zdrojov. Ukrajina si musí pomôcť sama.“

Ultrapravicová ideológia? „Áno, mali sme tu aj takých. Fašisti, skinheadi… veľmi agresívni, ale ja som ich rešpektoval. Ak k nám niekto príde s cieľom brániť svoju vlasť, nezaujíma ma, či je fašista alebo moslim.“

Oleg považuje za oveľa horší problém oficiálnu ukrajinskú armádu. Na zásluhy Pravého sektora z prvých týždňov vojny generáli rýchlo zabudli a teraz už otvorene škodia, blokujú prísun zbraní. „Oficiálne sme tu nelegálni držitelia zbraní,“ vzdychne Oleg. „Na fronte sme im dobrí, ale pritom na cestách zatýkajú našich ľudí za zbrane, alebo im dokonca podstrkávajú drogy, aby ich mohli zatknúť.“

[/windowtext]

Zničený ukrajinský tank v jednej z prifrontových dedín. Foto – Tomáš Forró

[windowtext]

Deň, keď sa zastavili vlaky

Bojujúci dobrovoľníci, ktorí nie sú súčasťou žiadnej armády – to je vlastne ukrajinská odpoveď na hybridnú vojnu, ktorú rozpútali ruskí „zelení mužíci“, často bez uniforiem. Dobrovoľnícke jednotky sa ocitli v právnom aj politickom vzduchoprázdne, čo  len umocňuje ich frustráciu a pocit, že ich situácia je bezvýchodisková.

Ich nálepka fašistov je zveličeným výplodom ruskej propagandy, ktorá sa snaží ukrajinský konflikt vykresliť ako ideové pokračovanie vojny proti nacistickému Nemecku. To však neznamená, že nie sú radikáli a že nie sú nebezpeční aj pre samotnú Ukrajinu. Ich vojenský význam je dnes takmer nulový, zato však často organizujú občianske a aj násilné protesty a demonštrácie, ktoré polarizujú spoločnosť.

Dôsledky ich pôsobenia vidieť voľným okom. Skupiny ako Pravý sektor tlačia vládu do stále radikálnejších krokov – príkladom sú nedávne blokády nákladných vlakov z Donecka. Od marca 2017 skupinky ozbrojencov vrátane Pravého sektora začali blokovať vlaky s uhlím, ktoré známy krajinský oligarcha Achmetov ťaží vo svojich baniach na území separatistov a dováža ich do svojich metalurgických fabrík na ukrajinskej strane.

[/windowtext]

Vysunuté bojové stanovisko na okraji Marinky

Zásoby jedla a zbraní svedčia o zúfalej situácii

Na základni v Novohrodivke pred zotmením

[windowtext]

Ukrajinská vláda pod tlakom protestov a blokády vyhlásila oficiálne embargo na donecké uhlie. Výsledok: nedostatok uhlia pre ukrajinské fabriky a čo bolo ešte horšie, donecká vláda v odvete znárodnila fabriky a firmy na svojom území. Rusi sa tak dostali k zdrojom a prostriedkom, ktoré doteraz nemali.

Jeden z veliteľov Pravého sektora na priamu otázku priznal, že sa snažili zastaviť prísun financií pre Doneck a jeho separatistickú armádu, aby nemohli za ukrajinské peniaze nakupovať zbrane a zabíjať nimi ukrajinských vojakov. Na námietku, že z toho istého uhlia žijú aj desiatky tisícov ukrajinských robotníkov závislých od tovární, veliteľ mávol rukou. Dôležité je vraj priškrtiť separatistov a potom ich doraziť. Všetko ostatné musí ísť bokom.

Opäť profesor Haran: „Pravý sektor a podobné skupiny sú veľmi ľahkou korisťou ruských záujmov a nátlakov. Manipulujú ich, pretože sú ľahko vypočítateľní. Stačí najmenšia provokácia a Pravý sektor reaguje presne tak, ako očakáva nepriateľ. Ekonomická situácia a korupcia je na Ukrajine zlá, ale to posledné, čo teraz potrebujeme, je destabilizácia, masové protesty a politická kríza. A presne k tomuto smerujú akcie Pravého sektora. Rusi si musia spokojne mädliť ruky.“

[/windowtext]

Pred odchodom na front: základňa PS v Novohrodivke

[windowtext]

Pravý sektor sa tak po revolučných časoch majdanu mení na typické antisystémové radikálne hnutie, aké poznáme aj zo západných demokracií. Na rozdiel od nich však má reálnu palebnú silu mimo kontroly štátu a bojovníkov vycvičených a pripravených na všetko. Zúfalstvo ľudí so zbraňou navyše vedie k situáciám, keď sú hrozbou pre svoje okolie už teraz.

Pre príklad netreba ísť ďaleko. Pri kontakte s inou zo skupín – bojovým oddielom Arrat – som bol konfrontovaný so situáciou, keď ich tlačová dôstojníčka Tatiana Čerkašina prinútila moju asistentku sprístupniť svoj profil na sociálnej sieti „kvôli bezpečnostnej kontrole“. Keď dôstojníčka zistila, že jej rodičia žijú v Moskve (drvivá väčšina Ukrajincov má pritom v Rusku príbuzných), označila ju za potenciálnu špiónku a hrozila jej.

Ušlo sa aj mne, hoci som mal ako zahraničný reportér oficiálnu akreditáciu od ukrajinskej vlády. Povedala, že ak ma pri pobyte na bojovom perimetri ich jednotky zabijú alebo budem ťažko zranený, moje telo pohodia ďaleko odtiaľ a budú tvrdiť, že išlo o neznámeho dobrovoľníka. Takto to vraj bude jednoduchšie pre všetkých.

[/windowtext]

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Svet

Teraz najčítanejšie