štvrtok

A tvoje telo pohodíme ďaleko odtiaľto. Na fronte s Pravým sektorom a ukrajinskými radikálmi

Pol roka po návšteve slovenských žoldnierov na ruskej strane ukrajinského konfliktu sa reportér Tomáš Forró vybral na druhú stranu, medzi Pravý sektor a ukrajinských radikálov.

V centre Maryinky. Foto – Tomáš Forró

Najprv bojovali na barikádach kyjevského Majdanu, teraz umierajú v zákopoch Donbasu. Domáce médiá ich označujú za radikálov, ruská propaganda za neonacistov. Proukrajinskí dobrovoľní bojovníci si však hovoria jednoducho: partizáni.

Vojenský džíp je pokrytý kamuflážou, jeho šofér má na zadnom sedadle položený samopal, muníciu a granáty. Cestu stráži mladučký vojak s nápisom na tričku „No Knife – No Life“ (Bez noža sa žiť nedá) a s kalašnikovom na pleci. Zdvihne závoru, bojovník za volantom mlčky zaradí rýchlosť a vyrážame z ponurej základne Pravého sektora smerom na front.

Prifrontové zátišie

Šofér sa volá Gera a má 43 rokov. Bývalý profesionálny vojak vo výslužbe sa po vypuknutí ukrajinskej vojny prihlásil späť do armády, tá ho však odmietla. A tak skončil v Pravom sektore. Gera sa nesťažuje: ako dobrovoľný bojovník síce nedostáva žiadny žold, ale jedlo, zbrane a všetko potrebné zabezpečujú darcovia alebo samotná organizácia. Spolu s ním tu slúžia ďalší kolegovia z jeho bývalej jednotky. 

Bojový sektor Marinka, územie nikoho
Zhruba hodinu prechádzame cez tiché prifrontové dediny, ktoré sú s každým kilometrom opustenejšie a zničenejšie. Potom nás v malej osade víta Italián (27), prezývka mu vraj prischla preto, lebo vyrastal v Neapole. V záhrade sa váľajú odpadky, v dome sú všade zbrane: ručné granáty, protitanková strela, samopaly aj nepriestrelné vesty. Surrealistickú atmosféru umocňujú výkriky žien, ktoré zo zapnutej televízie brutálne zápasia v bojovej klietke. Chlapi vyjdú von a otvoria garáž. Je zavalená muníciou a môj šofér si ňou naplní zásobníky z kalašnikova. Môžeme pokračovať v ceste na front.

Nikdy sa nedozviem, odkiaľ vzal Italián stovky kilogramov munície do ručných zbraní a guľometu, ani ako sa ocitli v jeho garáži. Možno pochádzajú z čierneho trhu a armádnych skladov, z krádeží alebo sú vojnovou korisťou.

Kde končí cesta a začína sa vojna

Mestečko Marinka je jednou z najnepokojnejších frontových zón. Leží na strategickej ceste do Donecka, takže je neustále vystavené bojom a bombardovaniu. Bráni ho tritisíc vojakov ukrajinskej armády a hŕstka bojovníkov Pravého sektora, ktorí si velia sami. Je to vlastne súkromná armáda, ktorá chce oslobodiť Ukrajinu od ruskej agresie na vlastnú päsť a za každú cenu.

Prichádzame sem pred zotmením, keď delostrelectvo oboch strán začína páliť čoraz častejšie. Marinka pripomína hororové mesto duchov, je tu ľudoprázdno a chladné, sychravé šero na uliciach s radmi zničených domov umocňuje sivá a depresívna hmla. Asfaltka rozbitá od pásov ťažkej techniky nás vedie priamo na front, k ozvenám dávok zo samopalov a guľometov. Po niekoľkých minútach sa skončia paneláky a míňame predmestie s rodinnými domami a záhradami. Všetky sú poškodené od mínometnej paľby a rakiet typu Grad.

Zastavujeme, lebo ďalej by pokračoval len blázon: už tu svištia zablúdené guľky a o pár sto metrov sa vraj cesta mení na mínové pole pod krížovou paľbou oboch strán.

Angel, Gera a člen Pravého sektora v Marinke. Foto – Tomáš Forró

Čaká na nás bojovník Pravého sektora, spolu so šoférom ma s odistenými samopalmi eskortujú na predsunutý frontový post. Je to zbombardovaný domček a vedľa neho – opevnená improvizovaná barikáda s priezormi do územia nikoho. Je pokrytá hnijúcim červeným linoleom, a priamo za ňou začína mínové pole. Svoje tváre mi bojovníci nedovolia fotiť a na otázku, či môžem hore z barikády nasnímať aspoň okolie, jeden z nich cynicky prehodí: „Kľudne si tam vylez, cudzinec, ale určite to bude posledná fotka v tvojom živote.“

Z celého miesta vanie beznádej. Bojovníci sa tlmene rozprávajú, prijmú odo mňa cigarety a šoféra sa vypytujú, kedy príde jedlo. Všetko sa vraj onedlho vybaví, sľubuje Gera a keď sa mínometná paľba začína sústreďovať na náš priestor, rýchlo odchádzame, odkiaľ sme prišli. Dávajú mi najavo, že mŕtvy zahraničný reportér by tu znamenal jeden veľký a zbytočný problém navyše.

V meste duchov

Pravý sektor má v mestečku aj malú operačnú základňu neďaleko centra, v bezprostrednej blízkosti obytných panelákov. Keď tam prichádzame, na ulici je takmer tma a prízemná hmla spôsobuje, že výbuchy mínometnej paľby a dávky z ručných zbraní o niekoľko ulíc ďalej k nám doliehajú s dvojitou ozvenou. 

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás