Ako hovoriť bez klišé o holokauste či zotročovaní žien? Rakúska filmárka to dokáže

Jej meno je na Slovensku zatiaľ málo známe, podstatne známejší je jej kolega a režisér Ulrich Seidl, ktorému na jeho filmoch asistovala. Od neho sa učila, no ak dnes útla žena patrí medzi najvýraznejšie talenty rakúskeho dokumentu, je to preto, že si kráča vlastnou cestou a nikoho nekopíruje. Teraz stojí pred hľadiskom bratislavskej VŠMU, účastníkom podujatia Visegrad Film Forum, vysvetľuje svoje filmy – a ako to myslela s tým súcitom.

Koho baví holokaust

Už prvý film, pod ktorým je podpísaná ako mladá študentka, pristupuje netradične k holokaustu: téme, ktorá budí súcit, alebo by aspoň mala. Filmárka skúmala svoju vlastnú rodinu, to, ako sa v nej hovorí či nehovorí o vojne. Prekvapilo ju, že platí skôr to druhé. Na holokaust jej rodina jednoducho nespomína, ak je k tomu donútená, nerobí to úprimne. Bola to zmes popierania, uhýbania a výpadkov pamäti, takých typických nielen pre jednu rodinu, ale pre celú krajinu, ktorá, na rozdiel od Nemcov, nikdy neprešla dôkladnou denacifikáciou.

Keď napokon presvedčila a dotiahla pred kameru príslušníčky rodiny, obliekla ich do bielych šiat a svedectvá zahalila arzenálom scudzovacích efektov. Divák nemal roniť slzy nad osudmi konkrétnych žien na plátne. Mal rozmýšľať abstraktnejšie o jazyku, o mlčaní a medzerách Rakúšanov v pamäti , aby z toho nebol ďalší nudný film o Osvienčime.

V ďalšej snímke tento postup zdokonalila. Nazvala ju Kurz davor ist es passiert (Stalo sa krátko pred tým), rozhodla sa hovoriť o zotročovaní žien, ale opäť netradičným spôsobom.

Ženy, krv a slzy

„Vo väčšine dokumentov vidíte dokola to isté. Srdcervúce príbehy žien, ktoré plačú pred kamerou, možno majú čierne pásky cez oči, aby sa nedali identifikovať. Vy ako divák máte s nimi súcitiť, podľa mňa však toto vôbec nefunguje. Výsledok toho je, že biely bohatý muž sedí pred televízorom, pozerá na úbohé migrantky, ktoré sa dostali do pazúrov obchodníkov s bielym mäsom, možno s nimi súcití, a možno, že nie, myslí si, že si to zaslúžia, lebo prišli nelegálne. Nechcela som ukazovať príbehy žien, ale to, prečo sa dejú,“ vysvetľuje filmárka.

Jedným z tých dôvodov bola nešikovná rakúska vízová politika, ktorá ženy vháňala do situácie núdze. „Zákony pre cudzincov stoja na logike, že potrebujeme tvrdšie paragrafy a viac policajtov. Podľa mňa je však celý systém, ktorý z ľudí vyrába ilegálov, neľudský. O tomto som chcela hovoriť, ale ako ukážete paragrafy vo filme? Musíte ich nejako stelesniť, preto som prišla na ten nápad oddeliť príbehy od ich nositeliek. Neukázať ženy, aby nás ich tváre neplietli a mohli sme zreteľnejšie sledovať, čo tie príbehy v skutočnosti znamenajú.“

Vo filme to znamená, že autentické príbehy žien rozprávajú muži, napríklad colníci či vyhadzovač v nevestinci. Otvorene hovoria o vykorisťovaní, únosoch, modernom otroctve vo svojom prirodzenom prostredí. „Pracovala som s organizáciou, ktorá ženám pomáha, má právnikov, tlmočníkov, chránené byty. Aj im sa pozdávalo, že nechcem tému škandalizovať a namiesto žien, sĺz, krvi, ukazovať systémové podmienky problému,“ vraví štyridsiatnička, podľa ktorej toto vystihuje realitu, ktorú vytesňujeme. „Bežne si to neuvedomujeme. Sedíte povedzme v metre , vedľa vás je žena. Možno má tiež za sebou takúto otrasnú skúsenosť.“

Zostáva len otázka, či takýto film vôbec patrí do oblasti dokumentu. Podľa Anje Salomonowitz, je to „inscenovaný dokument“, ale inak ju táto teoretická otázka príliš nezaujíma. Ide o to zasiahnuť nás filmom, ktorý čosi ukáže. Napríklad práve to, ako je v modernej spoločnosti rozptýlená zodpovednosť. „Nikto nie je zodpovedný za nič. Ale to je klam. Dohromady zodpovednosť samozrejme existuje a my sa jej nezbavíme,“ hovorí.