Denník N

Smäd po živote, hlad po láske

Jean-Michel Guenassia osobne predstaví na festivale BRaK svoju knihu Valčík stromov a oblohy. Vystupuje v nej Vincent van Gogh, no napriek tomu nejde o biografický román slávneho maliara.

Jean-Michel Guenassia je stelesnením románopisca. Či už hovoríme o vlaňajšom slovenskom vydaní knihy Klub nenapraviteľných optimistov (Premedia), alebo o českom preklade Vysněného života Ernesta G. (Argo), v oboch prípadoch je zrejmé, že tento Francúz alžírskeho pôvodu dokáže napísať pútavú a múdru knihu, pevne ukotvenú v dejinných reáliách, komplikovanú, zauzlenú a navyše čitateľsky príťažlivú, s ambíciou stať sa bestselerom. Pritom nepodlieza latku väčšinového vkusu – ide si svojou cestou a kto sa s ním neodmietne nechať zviezť, neoľutuje.

Obe vyššie spomínané knihy sa týkali východnej Európy z čias, keď starý kontinent pretínal ostnatý drôt železnej opony. Aj jeho najnovšia kniha Valčík stromov a oblohy (vydalo vydavateľstvo Premedia v preklade Ane Ostrihoňovej) sa obzerá cez rameno do minulých čias, tentoraz však Guenassia načrel ešte o pár desiatok rokov hlbšie.

Dievčenský denníček

Je to škandál! Uprostred nádherného Paríža má čoskoro vyrásť nezmyselná stavba. Priamo pod nosom bohatej histórie francúzskeho hlavného mesta sa onedlho vztýči škaredá a nevkusná konštrukcia, oceľový falický prostredník. Je teda celkom pochopiteľné, že kultúrna a intelektuálna obec sa búri a na sociálnych sieťach sa predháňa, kto túto opachu zakope hlbšie pod čiernu zem. Píše sa rok 1889 a Eiffelova veža narúša všetky zabehané spoločenské stereotypy.

Neďaleko Paríža, v dedinke Auvers, žije devätnásťročná Marguerite Gachetová spolu so svojím otcom Paulom, lekárom, mladším bratom a slúžkou Louise. Marguerite prežíva také obyčajné dospievanie; snaží sa maľovať, hrá na klavíri a otec jej tieto kratochvíle veľkodušne toleruje, pretože dcérinu budúcnosť má už dávno nalinkovanú. Mladá sa vydá za priateľovho syna a hotovo! Je to dobrý obchod. On jediný je totiž ochotný pristúpiť na sobáš bez vena. Zabijú sa dve muchy jednou ranou; dcéra bude na poriadku a splatia sa aj dlhy, ktoré si otec narobil pri investovaní do Panamského prieplavu.

Nič nie je obyčajnejšie ako normálny život, ten kolobeh, keď si človek povie, že dnes je ten zajtrajšok, ktorého sa včera tak obával. A nič sa nestalo. Lebo celý život sa nič nedeje. Zdanlivo. Kdesi pod Margueritiným strojeným úsmevom to totiž divoko vrie. Jediný životný cieľ, ktorý je schopná a ochotná akceptovať, je odchod do Ameriky. Stúpiť špičkou pravej nohy na Long Island a začať nový život v Novom svete. Čo iné môže robiť mladé ambiciózne dievča, ktoré chce napredovať, no nemôže, pretože skostnatený systém zakazujúci študovať ženám na Akadémii krásnych umení ju zväzuje a ponižuje? V konečnom dôsledku je jedno, či hovoríme o systéme v škole, spoločnosti, alebo domácnosti.

Podobne totiž dopadol aj jej mladší brat, nádejný a talentovaný básnik, ktorému otec zabavil všetky zbierky poézie, čím mu jasne ukázal, že jediná možná cesta životom sa volá štúdium medicíny. No naozaj, čo sa tu dá robiť? Odísť! Preč! Preč!

Maliarske gesto

Guenassia rozpráva príbeh knihy Valčík stromov a oblohy útržkovito, krátke situácie popretkávané úryvkami z dobovej tlače či listov vytvárajú pevný a presný rytmus. Vzniká tak dojem, že ide o gesto maliara, ktorý nanáša farbu priamo na plátno prudkými úsečnými ťahmi štetca bez predošlého skicovania. Samozrejme, nie je to náhoda. Krátke vsuvky, najmä útržky článkov z ľavicových novín Lanterne, navyše analogicky dopĺňajú samotný príbeh a dotvárajú dejinný kontext.

Marguerite sa zrejme nenarodila do správnej doby. Nie je to žiada dedinská husička, ale žena, ktorá si uvedomuje, že spoločnosť sa vyvíja akosi nerovnomerne. Nad Parížom sa týči Eiffelovka, hovorí sa o stavbe metra a v istých kruhoch sa opatrne uvažuje aj o tuneli popod kanál La Manche. Technologický pokrok je šialený, no pozícia ženy v spoločnosti je stále len kdesi na úrovni jalovice, s ktorou si otcovia a dohodnutí ženísi môžu robiť, čo sa im zachce. „Neviem, v tejto krajine nie je nič horšie, ako byť ženou,“ hovorí Marguerite svojej priateľke Hélène. Ešte stále však nemá dosť sily a odhodlania na to, aby sa tomuto svetu vzoprela.

Do Auvers prichádza začiatkom jari tajomný muž, maliar a podivín, ktorý svoje obrazy podpisuje krstným menom Vincent. Poslali ho za doktorom Gachetom, ktorý ho má liečiť, pretože čosi nie je v poriadku s jeho psychickým zdravím. Gachet ochotne súhlasí. Vycíti totiž možnosť dostať sa zadarmo k ďalším obrazom nastupujúceho impresionizmu (chudobní maliari ako Pissaro, Cézanne mu za jeho služby radi platia svojimi dielami).

A vtedy sa svety Marguerite a Vincenta fatálne pretnú. Van Gogh ju najskôr maľuje (Marguerite Gachet dans son jardin) a neskôr spolu trávia tajné a hriešne noci v hostinci, kde sa Vincent počas svojho pobytu v Auvers ubytoval. Pre van Gogha je to najšťastnejšie obdobie jeho krátkeho života. Okolie Auvers si zamiloval a za necelé tri mesiace tu namaľoval okolo sedemdesiat obrazov.

Aj vnútorný svet Marguerite sa v okamihu obrátil naruby. Aká Amerika, keď spoznala city a telesnosť? Iste, je to láska trochu naivná a trochu sebadeštruktívna, napokon – ako každá prvá (druhá, tretia) láska… „Chodila som dookola a zrazu som zastala, pretože sa mi podlomili kolená; nepotrebuje ma, má svoje maľovanie, ktoré ho celého pohlcuje, a ak ho nájdem, budem ho len vyrušovať. Potom som sa presvedčila, že napriek tomu ho chcem vidieť, že musím trochu pomôcť osudu, bude šťastný, že ma vidí, porozprávame sa, odstúpim od neho a zabudne, že som tam. Alebo že by si niekde schoval svoj stojan a teraz sa zabáva na tom, ako tu dookola chodím?“

Bolesti srdca

Toto nie je kniha o van Goghovi, takých už bolo viacero (azda najznámejší biografický román napísal Irving Stone pod názvom Smäd po živote). Vincent je tu síce dôležitou postavou, ale Valčík stromov a oblohy je knihou o mladej žene, ktorá chce od života a spoločnosti oveľa viac, ako jej „veľkoryso“ ponúka prelom 19. a 20. storočia.

Táto kniha sa začína kratučkou kapitolou z roku 1949. Marguerite je už stará žena, Vincent dávno mŕtvy, svet má za sebou dve nepochopiteľné ničivé vojny a viera v to, že svet bude lepší, pomaly a postupne bledne. Píše sa rok 1949 a Marguerite drží v zostarnutých rukách svoj dievčenský denníček, ktorý je jediným svedkom veľkej lásky medzi ňou a Vincentom van Goghom: „Jedného dňa sa tento denník nájde a ľudia sa o mojom príbehu dozvedia. Aby navždy zostal tajomstvom, musela by som ho spáliť, a k tomu sa neviem odhodlať, keďže je jedinečným putom, ktoré ma k nemu viaže, na jeho stránkach sa môžem vrátiť k nášmu príbehu a nájsť v ňom svoju mladosť. A to sa neodvážim vymazať.“ A stále, aj po celých tých rokoch, si pri pohľade do zrkadla hovorí: Som madam Marguerite van Goghová.

Príbeh novej Guenassiovej knihy Valčík stromov a oblohy je na rozdiel od románu Klub nenapraviteľných optimistov omnoho priamejší a subtílnejší, nezachádza do širokých a komplikovaných epických šírok, sústredí sa na jednu ženu, jedného muža, niekoľko postavičiek stojacich okolo a dedinku Auvers pri rieke Oise. Veľká dráma sa však nemusí nutne odohrávať len na veľkom bojovom poli, na drámu a silný príbeh celkom postačí niekoľko centimetrov kubických ľudského srdca. Na to, aby sa vyliečila bolesť tohto svalu, tejto komickej krvnej pumpičky, sú niekedy málo aj tri ľudské životy.

Zostáva vyriešiť už len jedinú otázku: Kto zabil Vincenta van Gogha?

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie